Manželia Frenákovci: Rodinný život je skvelý
V septembri roku 2020 s nimi vyšiel rozhovor Chceli sme sa brať mladí. Mali vtedy obaja dvadsaťdva rokov. Mnohých čitateľov ich svedectvo povzbudilo. Minulý rok sa však stali rodičmi, tiež ešte mladými. Ivka a Rišo Frenákovci (24) z Prešova opisujú, ako sa im darí starať o synčeka Ferka popri štúdiu či brigádach.
Do života vám vstúpil nový človiečik, ako ste prijali správu, že ste v požehnanom stave?
Ivka: Pochádzam z malého mestečka, kde sa všetci poznajú. Keď som si kupovala tehotenský test, do lekárne som vstúpila s tým, že ak budem poznať farmaceutku, tak kúpim Paralen. Nepoznala som. Test bol pozitívny. Ostala som sedieť v kúpeľni a pozerala naň ešte asi desať minút. Prišlo mi to celé abstraktné. Ale tešila som sa.
Rišo: Keď mi to Ivka oznámila, dostal som sa na pár hodín do akéhosi surreálneho stavu. Akoby som sa stal na čas iba pozorovateľom vo vlastnom tele. Nie že by sme si neboli vedomí, že to môže prísť, nebolo to prekvapenie v tomto zmysle. Skôr to bolo preniknutie skutočnosti, že o necelý rok sa vrútime do úplne nového teritória, a bude na nás nájsť si v tom cestu. S týmto uvedomením prišla patričná bázeň.
Cítili ste sa na príchod bábätka pripravení?
Spolu: Jasné, že sme sa cítili pripravení. Veď sme ako klasický mladý párik zjedli všetku múdrosť sveta. (smiech) Sú predstavy o rodičovstve, ktoré sme opustili. Naopak, sú aj také, ktoré sa snažíme žiť, a je to skvelé. Snažili sme sa pozberať z našich rodín dobré návyky, ale je prirodzené, že si ťaháme aj zlozvyky.
Čo všetko ste si nachystali pred narodením? Bola to veľká výbava?
Rišo: Ivka je známa ako „bazošová“ kráľovná, takže sme veľa vybavenia mali z druhej ruky. S oblečením dosť pomohla rodina. Postieľku sme kúpili od jedného veľmi milého páru, Ivka ju obrúsila a namaľovala. Tešili sme sa, že sa niečo dá použiť znovu a vecami sa neplytvá. Na druhej strane pár nových vecí sme kúpili – podľa zásady radšej menej a kvalitnejšie. To isté sa snažíme s oblečením a hračkami. Napokon, aj teraz má Ferko najradšej varešky, silikónové „mašľovačky“, prázdne škatuľky od čaju a keď si sem-tam nepozorovane ukradne nabíjačku z telefónu, jeho výraz je plný blaženosti.
Báli ste sa, či máte na to dostatok financií?
Ivka: Financie sú asi jednou z bŕzd pre mladých, keď uvažujú o bábätku. Zvážili sme našu momentálnu situáciu a čo by sa stalo, ak by sme mali dieťa. Paradoxne sme zistili, že naše príjmy budú vyššie. Ja som vo svojej práci, kde pracujem na dohodu, požiadala o odvody do Sociálnej poisťovne. Vďaka tomu som mala nárok na materskú. Poinformovali sme sa aj na našich školách o podmienkach na získanie sociálneho štipendia. Čiže už vďaka tomu sme mali na pokrytie výdavkov.
Pomáhala (a možno aj teraz pomáha) vám nejakým spôsobom rodina či priatelia?
Spolu: Máme dobré rodiny. Stoja pri nás a pomáhajú nám. Asi najpotrebnejšia pomoc pre nás je, keď nám strážia Ferka počas vyučovania. Ale babky ochotne prídu aj vtedy, keď chcem v pokoji povysávať. Pošlú kapustu, koláče alebo nás pozvú na obed. Silnou modlitebnou oporou sú krstní rodičia.
OBAVA PRIŠLA AŽ VO VÝŤAHU, ČI UŽ NEJDEME NESKORO
Ivka, obávala si sa pôrodu?
Ivka: Snažila som sa nad tým nepremýšľať. Počas tehotenstva som sa veľa sústreďovala na školu a prácu. Ako prvorodička som si myslela, že pri prvej kontrakcii sa musím okamžite zbaliť a utekať do pôrodnice. Vďaka príprave som vedela, čo mám robiť. Počas prvej doby pôrodnej som doma maľovala stoličky a na kontrakcie som si ešte ľahla spať. Prvá reálna obava prišla až vo výťahu, či už nejdeme neskoro. Do nemocnice sme prišli pred ôsmou a malý sa narodil o 9.20.
Rišo, bol si pri pôrode?
Rišo: Áno, čo bolo veľké šťastie. Ivka má dosť paniku z krvi. Keď jej potrebovali na sále napichnúť žilu, trošku sa to nepodarilo a po celej ruke jej začala tiecť krv. Robil som všetko preto, aby sa nepozrela tým smerom. Nič si nevšimla. Pravdu som jej povedal až doma.
Máte chlapčeka, bolo vám jedno, čo sa narodí?
Spolu: Od momentu, keď sme sa dohodli aj na chlapčenskom mene, nám to už bolo jedno. Ujasnili sme si to vo vlaku pár hodín predtým, než nám povedali pohlavie. Prišli sme spolu na ultrazvuk, doktorka nám oznámila: „No pozrite, jasný chlapec! Chceli ste to vedieť, nie?“
Určite ste sa počas tehotenstva aj pred pôrodom modlili. Za čo najviac?
Rišo: Ja som sa modlil za to, aby bol v živote zvedavý. Prišlo mi to ako veľmi podstatná vec.
Ivka: Ja som sa snažila byť stále vyspovedaná a prijímať sviatosti. Už nikdy v živote sa nestane, aby som mala na Feriho taký vplyv, že som celým jeho životným priestorom.
ROZHODUJÚCI JE ČAS STRÁVENÝ SPOLU, NIE PENIAZE V ROZPOČTE
Ako sa zmenil váš život, odkedy ste traja?
Ivka: Veľmi príjemne. Rišo Ferkovi často hrá na bongách alebo gitare, spieva mu, ukazuje mu všetky možné druhy vtáčikov. Veľa ho „šalíme“, šteklíme, robíme experimenty, aké rôzne predmety dokáže udržať na hlave, kým si to všimne. Hráme sa na vesmírnu loď, bojujeme za práva bábätiek a sladké mliečko, vymýšľame mu stále nové prezývky. Vťahujeme ho do nášho sveta, chodíme sa s ním korčuľovať, liezť na boulder stenu, pred nedávnom sme ho zobrali aj na lyžovačku. Rodinný život je proste skvelý. Musím sa síce viacerých vecí vzdať, no vidím, že ma to formuje.
Je ťažké plniť si povinnosti, študovať popri bábätku?
Ivka: Nechcem povedať, že je „to brnkačka“, ale myslím si, že to zvládame dobre. Samozrejme, vzniknú situácie, keď si kladieme otázku, či predsa nebolo lepšie počkať. Chce to plánovanie a presný časový manažment. Neprokrastinujeme pri učení. Zrazu vieš, že máš dve hodiny, keď spí, vtedy sa môžeš učiť. Ak ten čas nevyužiješ, už nemusí prísť.
Čomu ste sa za tých pár mesiacov naučili ako rodičia a manželia?
Rišo: Tých životných lekcií bolo určite viac. Uvedomili sme si napríklad, že pre dobro rodiny naozaj nie sú podstatné ďalšie peniaze v rozpočte navyše, ale rozhodujúci je čas strávený spolu ako rodina.
Vidíte nejakú výhodu v tom, že ste sa stali pomerne mladými rodičmi? Alebo aj nevýhodu?
Rišo: Jedinú nevýhodu vidím v obmedzení svojho voľného času a nejakých svojich aktivít. Výhoda môže spočívať v akomsi náskoku v zmysle, že keď budeme starší, nebudeme si musieť lámať hlavu s výchovou detí. Bol by som tiež rád, keby sme sa dožili vnúčat a stále sa vládali adekvátne hýbať. Teraz mám zároveň viac energie aj času ako pracovne zabehnutý človek.