Manželia Košeckí: Naša láska má bolestný základ, ale máme nádej

Obaja ovdoveli pred takmer rovnakým časom. Henrieta (43) ostala sama s piatimi deťmi (21, 18, 15, 10 a 7), Ondrejovi (52) ostali dve dcéry (23 a 17). Ich cesty sa stretli vďaka organizácii Kolobeh života. Dnes sú manželmi a prezradili nám, aké bolo pre nich rozhodnutie vstúpiť znova do manželstva, ale aj to, ako sa im podarilo zmieriť so stratou partnera.

Obaja ste si prešli stratou partnera. Môžete nám o tom povedať viac?

Henrieta: Pred takmer piatimi rokmi sme sa po návrate z dovolenky dozvedeli o vážnej chorobe môjho manžela. Prognóza bola jeden až dva roky života. Liečba chvíľami vyzerala nádejne, ale jeho telo bolo chemoterapiou také oslabené, že po roku svoj boj o život na tejto zemi prehral a odišiel k Pánovi.

Ondrej: Moja manželka začala mať pred piatimi rokmi problémy s dýchaním, bolesťami v kostiach a celkovou vyčerpanosťou. Pripisovali sme to stresu z práce, pretože ako učiteľke sa tieto príznaky počas prázdnin zmiernili. Počas preventívnej prehliadky ju však okamžite poslali do nemocnice. Vyšetrenia potvrdili raritné neliečiteľné onkologické ochorenie, manželke ostávali týždne, prípadne mesiace života. Chemoterapiou sa podarilo chorobu na nejaký čas spomaliť, ale po deviatich mesiacoch odišla do večnosti.

Čo vám v tom období pomohlo zmieriť sa s tým?

Henrieta: Viete, takúto udalosť si musíte odsmútiť. Samotné smútenie má štyri fázy, ktorými je dobré si prejsť, aby bol človek schopný posunúť sa ďalej. Mnohé veci potrebovali hĺbkové spracovania, musela som čeliť sama sebe. Vojsť do svojho vnútra a zorientovať sa v tom, čo sa vlastne stalo a aký vplyv to bude mať na našu budúcnosť. Tiež vyvstávala otázka, čo to urobí s mojou vierou a s vierou našich detí.

Ondrej: Ja osobne som bol celé týždne po manželkinom odchode paralyzovaný. Sám neviem, ako som pri tej bolesti z odchodu ešte zvládal fungovať doma, v práci, v rodine… Vedel som, že kvôli deťom to nesmiem vzdať. Dosť nám pomáhala manželkina teta, ktorá je rehoľná sestra, ale aj osobná modlitba, odborná psychologická pomoc, spoločný čas strávený v prírode, pohyb, šport.

DETI STRATU RODIČA PRIJALI ŤAŽKO

V manželstve si partneri navzájom pomáhajú, ako sa vám podarilo všetko zvládnuť?

Henrieta: Bolo to veľmi ťažké, strata manžela ma bytostne zasiahla, veľakrát som chcela zomrieť. Ale zažila som aj pomoc od ľudí a veľkú Božiu starostlivosť. Napriek tomu som tú vnútornú ťarchu, bremeno všetkého, čo ostalo, musela niesť sama. Musela som bojovať s vlastnou identitou, kto vlastne som a čo odo mňa teraz Boh očakáva.

Ondrej: Pre mňa bolo toto obdobie ťažké z toho dôvodu, že som musel byť pre deti súčasne otec aj mama. Musel som sa začať meniť vo vnútri. Musel som ukrajovať z prísnosti otca a pridávať viac nehy a pozornosti, ktorú mali dostať od matky, ktorá im chýbala, a to ma vnútorne menilo.

A vaše deti? Ako prijali stratu rodiča?

Henrieta: Veľmi ťažko. Dodnes to spracovávajú a ja sa len modlím, aby táto smrť nebola zbytočná, ale aby to Pán Boh obrátil na dobré. Modlím sa, aby naše deti jedného dňa, keď Pán Boh uzdraví ich srdce, dokázali tiež pomáhať iným, ktorí to budú potrebovať.

Ondrej: Tiež ťažko, mladšia dcéra Zuzka prvý rok a pol vyslovene smútila a bolo pre ňu ťažké chodiť aj na cintorín. Potom sa udialo niečo nadpozemské, Henika sa so svojimi priateľmi na jednej návšteve za Zuzku modlili a ona od tej chvíle prestala mať problém chodiť na hrob aj sa o mamičke porozprávať. Staršia dcéra Mária stále so stratou zápasí všetkými dostupnými prostriedkami, ale už je to na dobrej ceste.

Ako sa zmenil váš vzťah k Bohu?

Henrieta: Nuž, museli sme si to „vyrozprávať“. Ja som nebola natoľko silná a duchovná, aby som hneď prijala, čo sa stalo. Prešla som si tichom, hnevom, sklamaním, otázkami, no a stále to akoby dávame s Otcom dokopy. Milujem svojho Boha a ani po tejto skúsenosti mu neprestanem slúžiť, ale toto chce čas a určite aj vnútorné uzdravenie srdca.

Ondrej: Ten prešiel premenou, ktorá zabolela. Vieru sme nestratili. Ja som však pri všetkej tej bolesti, ktorá prišla, prestával vidieť Boha ako všemohúceho či milosrdného a miestami sa tento zápas stále vo mne odohráva.

Bolo niečo, čo vás tak špeciálne držalo nad vodou?

Henrieta: Žila som každým slovom, ktoré ma v tom čase povzbudilo. Každá ľudskosť, každá pomoc. Dojímalo ma, ako sa zrazu objavili ľudia, ktorých som ani nepoznala. Keď bol otec Martin Harčár zaopatriť môjho manžela, tak ho manžel vyprevadil slovami: „Neboj sa, Martin. Boh je dobrý.“ A toto je slovo, s ktorým idem ďalej, hoci ho občas v sebe musím prebojovať.

Ondrej: Nikdy som sa tak veľa a intenzívne nemodlil ako počas choroby či v čase po Maťkinej smrti. Asi najviac to bola Pompejská novéna alebo Korunka Božieho milosrdenstva. Tiež to bola pomoc a modlitby od ľudí, od ktorých by sme to neočakávali. Ale možno najviac to, že asi nikdy počas manželstva sme si neboli takí blízki ako v čase, keď choroba už nezadržateľne postupovala.

NEHĽADALI SME NOVÝ VZŤAH

Rozprávali ste sa aj o možnosti uzavretia ďalšieho manželstva?

Henrieta: Nerozprávali sme sa o tom, keďže sme do poslednej chvíle verili, že sa uzdraví.

Ondrej: Dúfali sme v zázrak do poslednej chvíle, ale tiež je pravda, že Maťka mi viackrát v posledných mesiacoch naznačila, že by sa mi mohla páčiť aj iná žena.

Ako ste sa teda vy dvaja zoznámili?

Henrieta: Cez organizáciu Kolobeh života, ktorá zastrešuje okrem iného mladé vdovy a vdovcov s deťmi a venuje sa smútkovému poradenstvu. Pár mesiacov po Riškovom odchode som mala dve silné skúsenosti, keď som prežila, že ma Pán Boh volá vstúpiť znovu do manželstva. Avšak v tom čase som tomu nerozumela, keďže som nikoho nehľadala a taktiež som si bola vedomá, čo to znamená urobiť takýto krok.

Čo predchádzalo rozhodnutiu vstúpiť do manželstva?

Henrieta: Dlhšie spoznávanie sa, rozlišovanie a napriek tomu, že som vnímala, že Pán Boh ma, aspoň si to myslím, vedie k tomuto mužovi, veľmi som s tým zápasila. Prvé naše stretnutia som preplakala osamote cestou domov v aute. V Ondrejovi nebol žiaden problém, on bol skvelý od začiatku. Problém bol v mojich predstavách, ktoré ma úplne zväzovali, a tiež v tom, že som sa bránila zraniť svoje deti alebo akokoľvek zle ovplyvniť ich život tým, že im domov privediem cudzieho muža. Prechádzala som tenkou čiarou medzi tým, čo odo mňa očakávajú ľudia, čo chce odo mňa Boh a čo chcem vlastne ja sama. Prvotne som však chcela byť statočná vdova, ktorá to prosto s tými piatimi deťmi „dáva“ napriek ťažkému osudu.

Ondrej: Ja som sa po odchode Maťky nejako naučil spolu s deťmi fungovať samostatne, ale tento spôsob fungovania bol po predchádzajúcom manželstve pre mňa neúplný a prial som si žiť zase v úplnej rodine. Rozhodnutiu však tiež predchádzali výkyvy, keď som mal obavy, ako túto zmenu prijmú deti a ako sa ja adaptujem na zmenu z jednorodiča na manžela v relatívne krátkom čase.

Ako váš vzťah prijali deti?

Henrieta: Raz mi jeden kňaz povedal, že keď sú deti menšie, je dobré vziať sa čím skôr, aby si skoro privykli na nového partnera, ale ak sú staršie, je dobré toto rozhodnutie urobiť neskôr, aby mali čas „stráviť“ to. Keďže som mala doma dospelé deti, tínedžerov, ale aj drobcov, veľmi ťažko sa mi v tom celom hľadal prienik. Preto som ocenila rady svojej duchovnej sprievodkyne, ako postupovať, aby sme všetci boli schopní postupne prijať túto novú situáciu. Chvála Bohu, dnes sú deti úžasné. Ondrej je nevtieravý, obetavý a láskavý, čo je veľká devíza v celom tom prijatí. Ja som sa s deťmi rozprávala o všetkých svojich pocitoch, zápasoch. Chcela som, aby vedeli, že to pre mňa vôbec nie je jednoduché.

Ondrej: Moje deti sú už veľké. Vzťah prijali vcelku pokojne a verím, že v budúcnosti sa prehĺbi.

Stretli ste sa aj s negatívnymi reakciami na váš vzťah?

Henrieta: Veľa ľudí to prijalo, niektorí sa dokonca modlili, aby mi Boh niekoho poslal. Tento postoj veľmi pomohol môjmu prežívaniu. Niektoré reakcie a postoje ma však veľmi boleli a mrzí ma, že niektoré priateľské vzťahy na tom stroskotali.

V čom bol iný vstup do druhého manželstva?

Henrieta: Nuž, celé je to iné. Máte deti, svoj vek, minulosť i prežitú traumu. Ja som človek emocionálny, teda som celý čas skúmala, či je v poriadku, že nemám šialené motýle v bruchu, či aj takto vyzerá láska a či to láska vôbec je. Obracala som to z každej strany, radila sa, rozlišovala a modlila sa. Toto rozhodnutie predsa nebolo len za mňa. Ovplyvňovalo ďalších osem ľudí. Boli sme si totiž boli vedomí toho, že vstupujeme do vzťahu, kde jeden z nás bude tej smrti čeliť druhýkrát, a to vám dá takú triezvosť. Naša láska má bolestný základ, ale máme nádej. Vážime si každý deň, ktorý sme spolu, lebo vieme, že byť tu a teraz je darom, ktorý zajtra nemusí prísť.

Ondrej: Uvedomujem si, že aj napriek tomu, že už máme za sebou jedno manželstvo a mali by sme byť plní skúseností, začíname od nuly. Riešime však veci ako každá iná rodina, súčasne sa snažíme na seba s Henikou pozerať ako na najdôležitejšieho človeka hneď po Bohu. Hľadáme si priestor aj na službu v Cirkvi, lebo si uvedomujeme, že život je krehký a chceme využiť nádej, ktorú sme dostali.