Manželia Krčméryovci: Cestovanie vnímame ako hodnotu, cez ktorú objavujeme svet

Spoznali sa vo Francúzsku na jazykovom pobyte. Odvtedy spolu precestovali nejeden kilometer. Najprv ako priatelia, potom ako snúbenci a manželia. A napokon aj ako rodičia štyroch detí: Lucie (7), Jakuba (5), Júlie (2,5) a Damiána (9 mesiacov). Cestovanie je pre nich príležitosťou prežiť spolu plnohodnotné rodinné chvíle, cez ktoré spoznávajú svet, ale aj sami seba. Preto do neho Lucia a Michal Krčméryovci neváhajú investovať čas, peniaze a aj svoje pohodlie.

Ako rodina ste precestovali už stovky kilometrov. Na akom najzaujímavejšom mieste ste spolu boli?

Lucia: Ťažko je vybrať len jedno. (úsmev) Na našich cestách nehľadáme objektívnu krásu alebo objektívnu „úžasnosť“. Pre nás je dôležité vidieť niečo iné, niečo typické pre krajinu, v ktorej sme. A pravdou je, že nachádzame úžasnú prírodu, extrémne milých ľudí a zaujímavú históriu aj na neznámejších miestach.

Michal: Celkovo máme radšej menej navštevované miesta, ktoré majú viac prírodného charakteru ako veľkomestá. Boli sme aj v Paríži, v Los Angeles, v Ríme, Tokiu… ale mestá, ktoré máme najradšej, sú napríklad ostrov Guadeloupe, Burundi či Sninské rybníky. Nádherná je Francúzska Polynézia. Veľmi nás očarili aj Náhorný Karabach či Arménsko a našou srdcovkou je tiež ostrov Svätá Lucia.

 

Vaše deti s vami cestujú odmalička. Nebáli ste sa ich zapojiť do cestovateľských dobrodružstiev?

Lucia: My sme veľa sme cestovali aj ako slobodní. Kým sme sa nepoznali, tak aj sami. Potom spoločne. Samozrejme, že sme nevedeli, ako to bude s bábätkom. V podstate sme rátali s tým, že už nebudeme môcť toľko cestovať. Keď sa nám narodila prvá dcérka, po troške sme skúšali, čo zvládneme. Začalo sa to kratšími cestami za starou mamou, ktorá býva mimo Bratislavy. Vďaka cestám po Slovensku sme nabrali odvahu aj na dlhšie cesty lietadlom.

Michal: Na jednej strane sme mali voči tomu rešpekt. Na druhej strane sme zistili, že deti potrebujú nás, ale nepotrebujú nás na fixnom mieste. Teplo domova majú kvôli rodičom, nie kvôli miestu, kde sa tí rodičia nachádzajú. Režim, rituály a istoty im tak nosíme so sebou. Cestovanie vnímame aj ako hodnotu, cez ktorú objavujeme svet, učíme sa… Preto sme ochotní do neho investovať čas aj nejakú časť rodinného rozpočtu. A pokračujeme v tom, aj keď už máme deti.

 

 

DETI SA SNAŽÍME STIMULOVAŤ PROSTREDÍM, V KTOROM SA NACHÁDZAME

Pobaliť šesťčlennú rodinu asi nie je hračka. Čo nikdy nesmie chýbať vo vašom kufri?

Lucia: Ak by som mala hovoriť úplne prakticky, tak je to určite cestovný pas, mobilný telefón, kreditná karta, fľaša s vodou a nosič na nosenie bábätka.

 

A ak by nešlo len o praktické veci?

Michal: Zisťujeme, že čím viac cestujeme, tým menej vecí potrebujeme. V podstate sa vždy snažíme cestovať len s príručnou batožinou. Naposledy sme šli na dvojtýždňovú cestu do USA len so štyrmi príručnými ruksakmi. V optimálnom prípade teda ešte s menším počtom batožiny, ako máme členov rodiny. Pretože väčšinou treba nejaké dieťa aj nosiť. Keď si človek zráta, čo všetko bude musieť nosiť, tak si rozmyslí, čo všetko si zoberie. (úsmev)

Lucia: Pravdupovediac ani neviem, čo by som si zbalila do veľkého kufra. Vždy máme oblečenie do kostola, oblečenie na bežný deň a do chladného počasia, jeden sprchový gél, ktorý použijeme všetci, kefky, pastu. Množstvo vecí, vrátane plienok či detského jedla, si kúpime na mieste a oblečenie si vyperieme. Neberieme si všetko, čo by sme teoreticky mohli potrebovať. Z batožiny vylúčime všetko, čo by sme mohli nepotrebovať. Nečakané situácie riešime operatívne.

 

Ani deťom nebalíte viac?

Michal: Deťom berieme iba knižky a farbičky alebo nejakú drobnosť. Snažíme sa ich stimulovať prostredím, kde sú. Naším cieľom nie je zobrať plný batoh hračiek, ale skôr podporovať ich kreativitu. Napokon – príroda, les a pláž vedia byť najväčším zdrojom inšpirácií, čo sa týka aktivít.

 

Podľa tohto to vyzerá, že vaše deti sú veľmi flexibilné. Ako vnímajú cestovanie ony?

Lucia: Áno, sú veľmi flexibilné, ale myslíme si, že je to čiastočne naučená schopnosť. Sú tiež spoločenské, zvyknuté na ľudí a na komunikáciu s nimi. Vedia sa rýchlo prispôsobiť miestu, kde sú. Naše deti už nezažívajú taký ten úžas z prvej cesty. Vždy sa však tešia, lebo vedia, že na ceste sa im venujeme viac. Je to pre nich, ale aj pre nás kvalitne strávený čas.

Michal: Z výchovného hľadiska považujeme za dobré, že deti nemajú vždy stopercentný komfort a musia sa tiež popasovať aj s ťažkými situáciami. Učia sa prevziať svoju časť zodpovednosti.

Lucia: A my rodičia diskomfort, ktorý deti zažívajú na cestách, vedome neznižujeme. Napríklad sme už boli na cestách aj štyri mesiace a nevzali sme im hračky. Prvé dva týždne boli pre ne celkom náročné. Potom si sami nachádzali možnosti, ako využívať hocičo, čo našli na pláži či v lese. Takto sme si koniec-koncov vlastnoručne zhotovili aj takzvaný „malý Jeruzalem“ zobrazujúci udalosti Veľkého týždňa – piesok, palmové listy, drievka, kamene, stará škatuľa a tak ďalej.

 

 

NIE SME TURISTI, ALE CESTOVATELIA

Vyzerá to, že cestovanie pre vás ani pre vaše deti nie je ani stres…

Lucia: Určite je to stres… Len pre nás je to príjemný stres a máme ho radi. (úsmev)

 

Čo je pre vás pri cestovaní najväčšou výzvou?

Michal: Musíme povedať, že cestovanie je pre nás veľký výstup z komfortnej zóny. Pretože nikde nám nie je pohodlnejšie ako doma, a to si uvedomujeme vždy nanovo po návrate z ciest. Zadefinovali sme si však naše očakávania a to, čo považujeme za dôležité. Keď cestujeme, sme skôr cestovatelia ako turisti. To znamená, že neberieme naše cestovanie ako dovolenku a sme tak nastavení.

 

Ak to nie je dovolenka, čo je to teda?

Lucia: Dovolenka evokuje pocit, že sa dobre najem, som na pláži, čítam si, „vegetím“… Toto je niečo, čo my pri cestovaní v podstate ani nezažívame. Zvykneme cestovať nízkonákladovo, nebojíme sa s deťmi ani stopovať, občas stanujeme a na každom ubytovaní si vystačíme s jednou izbou. Takže je to fyzicky menej pohodlné, ale zároveň oceňujeme a máme radi kreatívne riešenia, ktoré to prináša.

Michal: Je to dobrodružstvo, ale nie luxus ani komfort. Pre nás cestovanie nie je o pohodlí, ale o spoznávaní a zážitkoch. Očakávame, že sa domov vrátime so spánkovým deficitom a fyzicky unavení, no psychicky odpočinutí, plní zážitkov a kvalitne stráveného rodinného času.

 

V čom spočíva ten kvalitne strávený čas?

Michal: Doma žijeme dosť aktívny život. Veľa víkendov trávime mimo domova – či už u starých rodičov na vidieku alebo v rámci komunitných aktivít, keďže sme obaja absolvovali štúdium v Kolégiu Antona Neuwirtha a s komunitou absolventov sme naďalej spätí. Takže keď sme na cestách, deti vedia, že budú mať našu stopercentnú pozornosť. Spolu spoznávame, ako ľudia fungujú v iných krajinách a kultúrach, ale spoznávame aj sami seba v nie úplne bežných a zvyčajných situáciách.

 

 

CESTOVANIE NÁM ZAPÍNA INÉ MOZGOVÉ KANÁLIKY

Čo máte na cestovaní najradšej?

Lucia: Sedem rokov som s deťmi doma. Robím popritom nejaké dobrovoľnícke projekty, mám aj prácu, ale je to pre mňa do určitej miery rutina. Takže cestovanie mi prináša zmenu, ktorá ma znovu „nakopne“ a dodáva mi elán aj do materských povinností. A tiež si myslím, že zmena prostredia je pre nás všetkých vždy inšpiratívna a obohacujúca. Už len to, že sme na inom mieste, nám ako keby zapínalo iné mozgové kanáliky. Zrazu vnímame iné rastliny, iné stromy, inú architektúru… Ako keby sa nám prebudili iné časti mozgu, a to na tom máme radi.

 

Podľa čoho si vyberáte miesto, kam vycestujete?

Michal: Nemáme nejaký ročný plán. Takmer vždy je to o príležitosti alebo životných okolnostiach. Napríklad keď som bol pri našom treťom dieťati na otcovskej dovolenke, využili sme situáciu a vycestovali sme na štyri mesiace. Alebo naposledy sme celkom spontánne odišli na dva týždne do USA, aby sme tam navštívili blízkych priateľov, ktorých sme kvôli pandémii nemohli dlhšiu dobu vidieť. Nechceli sme ich návštevu odkladať do „neviem kedy“. Popritom sme si naplánovali aj miesta, ktoré sme si tam chceli pozrieť.

Lucia: A niekedy len príde zaujímavá alebo výhodná ponuka a my si spontánne povieme: „Prečo nie?“ a kupujeme letenky.

 

Máte nejaké tipy, ako cestovanie s deťmi čo najlepšie zvládnuť?

Lucia: Asi nevieme dať nejaké všeobecné rady. Okrem toho, že si musíme ujasniť vlastné očakávania a mieru diskomfortu, ktorú dokážeme zvládnuť. A že sa nesmieme báť robiť veci, ktoré si vyžadujú odvahu, alebo poprosiť o pomoc.

Michal: Cestovanie je vtedy super, keď je prínosom, nie záťažou. Čiže ak pre niekoho bolo cestovanie záťažou, už keď bol slobodný a bez detí, je veľká šanca, že ho to nebude baviť ani so štyrmi deťmi. A tiež je dôležité povedať, že pri deťoch časová vzdialenosť v Google maps nikdy neplatí. (smiech) Čo povie Google maps, k tomu treba prirátať aspoň dvadsať až tridsať percent navyše.

 

 

NEEXISTUJE KRAJINA, O KTOREJ BY SME POVEDALI, ŽE JE „O NIČOM“

Zažili ste aj miesta, pri ktorých ste si povedali, že sem by sme už deti nikdy nevzali?

Lucia: Za mňa sú miesta, kde sa už nepotrebujem vrátiť, a sú miesta, kde sa vrátim veľmi rada.

 

Ktoré sú teda miesta, kam už „nemusíte ísť“?

Lucia: Na začiatok musím povedať, že je to prudko subjektívne. Ja mám rada zeleň. Neveľmi sa mi páčilo Portoriko, lebo mi tam chýbala zeleň. A ďalšia vec je, že ak som bola počas cesty tehotná, veľmi to ovplyvnilo moje vnímanie toho miesta. Keď mi na tom mieste bolo zle, moja spomienka je na neho zlá a už tam viac nechcem ísť. Napríklad Japonsko je síce fascinujúce, ale moja spomienka na neho je taká, že ma už neláka tam ísť. Práve preto, že som tam bola tehotná a bývalo mi zle. Vo všeobecnosti si však myslím, že neexistuje krajina, o ktorej by som niekomu povedala – tá je o ničom, tam nechoď.

Michal: Jasné, že s deťmi nechodíme do vojnových zón ani na nebezpečné miesta. Berieme do úvahy aj zdravotné hľadisko. Hľadáme miesta aspoň so základnou infraštruktúrou, v prípade, že by sme potrebovali zdravotnú starostlivosť. Zatiaľ sme nezažili vážny úraz ani dlhodobejšie ochorenie.

Lucia: Najväčšou zdravotnou komplikáciou na ceste bolo moje posledné tehotenstvo, ktoré sme však nevedeli, že sa udeje. (úsmev)

 

Ako si na cestách nachádzate priestor a čas aj pre Boha?

Lucia: V podstate nerobíme nič, čo nerobíme aj doma. Cirkevný rok žijeme aj na ceste. Chodíme na sväté omše, aj tu máme osobnú modlitbu, modlíme sa pred jedlom či pred spaním. Deťom hovoríme, že Pán Boh je všade… A na svätú omšu ideme aj na Slovensku, aj v Amerike, aj v Japonsku. Akurát niekedy na ňu musíme dlhšie cestovať.

Michal: Najkrajší duchovný zážitok sme mali s najstaršou dcérkou minulý rok na veľkonočnú vigíliu, keď sme v období Veľkej noci boli vo Francúzskej Polynézii. Obrad svetla, hlasné spevy… Tá radosť priam sršala z celého zástupu… To bol veľmi silný zážitok aj pre ňu, aj pre mňa. Nedávno sme boli aj na ďakovnej púti k Svätému Otcovi v Ríme. Traja otcovia sme vzali každý svoje dve staršie deti – spolužiakov z prvého ročníka – a išli sme. O tretej ráno sme zobudili deti, o šiestej sme leteli a o deviatej sme už stáli na Svätopeterskom námestí. Deti si nachystali veľký transparent, skandovali a tlieskali.

 

 

TO, ŽE CESTUJEME SPOLU, BERIEME AKO SÚČASŤ NÁŠHO RODINNÉHO ŽITIA

Na ktorú cestu si spomínate najradšej?

Lucia: Neviem, či najradšej, ale veľmi radi spomíname na cestu v noci vlakom z Arménska do Gruzínska. Ten vlak bol ako u nás zo sedemdesiatych rokov. Nebolo to ani pekné, ani čisté, ani voňavé. Nemali sme dostatok jedla, ale deti vždy od niekoho dostali. Takže hladní sme neostali. To, čo sa nám vrylo do pamäti, boli celonočné rozhovory s miestnymi ľuďmi o tom, ako žijú, ako žijeme my na Slovensku… Bol to brutálny zážitok.

 

Doprajete si niekedy cestu aj bez detí?

Michal: Máme predstavu, že na dvadsiate výročie svadby pôjdeme na jedno miesto, ktoré sme si vysnívali. Ale popravde, zatiaľ nám cestovanie bez detí nechýba. Práve preto, že cestovanie je pre nás vzácny rodinný čas a spoločné spoznávanie. Takže ten cieľ nie je ísť do drahého hotela a vyložiť si nohy a popíjať v bare, ale naozaj stráviť kvalitný čas, spoznávať svet a ukazovať ho takto aj deťom. Ani nemáme takú potrebu, ani sa to nezhoduje s našou cestovateľskou filozofiou. To, že ideme všetci spolu, berieme ako súčasť nášho rodinného žitia. Ale už sme mali pár výletov, na ktoré som zobral len staršie deti. Napríklad sme traja otcovia spontánne kúpili lacné letenky a vzali šesť detí do Jordánska a využili dlhšie zimné prázdniny. Vzali sme ich na miesto krstu Pána Ježiša, do púšte, k Mŕtvemu moru. Toto bolo, samozrejme, také dobrodružnejšie, nie ako keď ideme s batoľaťom.

 

Máte obľúbené miesta aj na Slovensku, na ktoré sa radi vraciate?

Michal: Sninské rybníky a Banskú Štiavnicu. Chceme deťom ukázať, aké krásne Slovensko máme. Počas leta preto zvyčajne cestujeme po Slovensku a máme skôr komunitné výlety. Často chodíme na východné Slovensko, kde žijú naši dobrí kamaráti.

 

Kam sa chystáte najbližšie?

Michal: Do Vyšných Ružbách a potom asi do Sniny. Oba sú to výlety za našimi priateľmi z komunity absolventov Kolégia.

 

Máte ešte nejaké nesplnené cestovateľské sny?

Michal: Chceli by sme vidieť Austráliu a Nový Zéland. Tie sme plánovali ešte skôr, ale covid nám to prekazil. Takže sme si to momentálne odložili na dôchodok, lebo kupovať tam letenky pre šiestich ľudí je už iný level. (úsmev) Vo svete je však toľko zaujímavých miest, ktoré sme ešte neobjavili, že cestovateľské sny si plníme priebežne. Cestovanie je pre nás investícia do vzdelávania, vzájomných vzťahov a nezabudnuteľných spomienok. Preto platí, že cesta je cieľ.   

Snímky: archív manželov Krčméryovcov