Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci

Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci
Ak sme spolu začali život pred tvárou Boha dobrovoľným „áno“, aj do neba by sme mali prísť obaja. Občas však máme pocit, že je primálo inšpirácie z radov svätých na to, aby sme verili, že sa dá dosiahnuť svätosť mimo múrov kláštora a nečakanej smrti za vieru – iba obyčajným životom.

Mená Louis a Zélia Martinovci by nám možno nič nehovorili, ak by nebola v popredí kanonizačného procesu najprv ich dcéra – svätá Terézia z Lisieux. Oni sami sa považovali za obyčajných – no napriek tomu žili neobyčajne plný, inšpiratívny manželský život, z ktorého majú čo ponúknuť ako návnadu nám.

 

Boh na prvom mieste

Skôr než sa Louis a Zélia vôbec stretli, mali jasno v hodnote, ktorá sa stala tou najvyššou aj v ich spoločnom silnom a láskavom manželstve: tou hodnotou bol Boh. Zélia často hovorila, že Boh je na prvom mieste, a tam ostal nielen do posledných chvíľ oboch manželov, ale aj v srdciach ich piatich dcér.

Zélia vyrastala pod prísnou mamou a sama spomínala, že nemala príliš šťastné detstvo. No vzťah k Bohu a dobrotu v srdci mala také silné, že sa rozdávala všade. Zélia veľmi túžila vstúpiť k vincentkám, no pre slabé zdravie sa jej túžba nenaplnila. Zélia mala úprimný a detsky čistý vzťah k Panne Márii, ako často písala aj svojim dcéram.

 

Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci

 

Louis veľmi túžil vstúpiť do kláštora svätého Bernarda u augustiniánov – no nešla mu latinčina a bol odmietnutý. Neostal však mimo rastu k svätosti aj ako slobodný mladý muž: jeho obľúbeným „koníčkom“ bola meditácia. Patril do spoločenstva Vital Romet, ktoré bolo sprevádzané kňazom o. Hurelom a bežne ho bolo vídať ako pomocníka chudobných cez spoločenstvo sv. Vincenta de Paul. Louis bol známy tým, že do každej svojej činnosti pozýval Boha, rád a často chodil na púte a vydržal celé hodiny v tichu adorovať pred Bohom. Louis ako začínajúci podnikateľ – hodinár dostal od známej sochu Panny Márie Prostrednice milostí, ktorú mal vo veľkej úcte a po svadbe so Zéliou bola na čestnom mieste v ich rodine.

Viera u oboch teda bola v prvom rade túžba patriť Bohu: a to tak v osobnom odovzdaní sa, v budovaní vzťahu s ním, ako aj v sprevádzaní v duchovnom raste a prejavovaní konkrétnej pomoci a blízkosti tým, ktorí to potrebovali. Už do manželstva vstupovali s túžbou stať sa svätými – a veľmi rýchlo porozumeli, že manželstvo je výsostnou a špecifickou cestou pre svätosť všetkých jej členov. Svätosť Louisa a Zélie sa nezačala narodením ich najmladšej dcéry – ale jej počiatok bol v ich pôvodných rodinách a výchove. Boh bol vždy prvý, koho spomenuli v priebehu dňa pri akejkoľvek situácii, zvlášť pri problémoch.

 

Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci

 

Milujem ťa viac ako svoj život

Túto vetu napísala Zélia svojmu manželovi – a nebola určite patetickou ozdobou listu, aby tam niečo pre neho napísala. Bola prejavom ich skutočne silného vzťahu, v ktorom sa jeden druhému darovali naplno. Zélia vždy bola presvedčená, že jej muž je svätý človek – a hovorila to nahlas, s presvedčením a radosťou s dôvetkom, že by takého manžela dopriala každej žene. Keď bol Louis mimo domu, písal svojej žene listy, a vždy vyjadroval túžbu byť čo najskôr pri nej. Samozrejmosťou života oboch manželov bola spoločná ranná svätá omša, spoločná modlitba a spoločné rozhodovanie sa o veciach v rodine.

Vychovať svätcov

Z deviatich detí Martinovcov prežilo len päť dcér. Hoci obaja mali svoje dievčatá veľmi radi, Zélia mala jasno v tom, čo je poslaním výchovy a prípravy do života: túžila, aby sa stali svätými. Určite nepodcenili úlohu vzdelávania a rozpoznávania pováh a talentov svojich dcér – no všetko toto malo byť len súčasťou najdôležitejšieho cieľa, pre ktorý majú všetci rodičia vychovávať svoje deti. Samozrejmosťou vo výchove bola denná svätá omša, spoločná modlitba a sviatosti. Dcéry navyše nepotrebovali žiadny vzor svätosti: sama Terézia spomína, že vidieť jej otca, ako sa modlí (a teda ako prežíva v modlitbe svoj vzťah s Bohom) jej stačilo, aby vedela, ako vyzerá svätý človek. Zélia naučila dievčatá modlitbu odovzdania srdca Pánu Bohu – a modlili sa ju každé ráno. Čo sa určite dievčatá naučili od rodičov, bola absolútna dôvera v Božiu dobrotu. Mama Zélia stále pripomínala, že Boh je dobrý Otec a tak nemá obavy o to, čo príde. Hoci neboli chudobní, nezabúdali na tých, ktorí mali menej: bežne pozývali do domu hladujúcich k svojmu stolu. To dávalo dievčatám najlepšie lekcie milosrdnej lásky – napriek tomu, že sa takéto kroky ani vtedy vôbec „nenosili“, a už ani náhodou od mešťanov, akými rodina Martinovcov bola. Zélia okrem duchovného zázemia nezabúdala ani na bežné radosti – a spolu s dievčatami pripravovala oslavy a zábavu. Keď Zélia zomrela, Louis svoju manželku plnohodnotne vo výchove nahradil: veľa si čítali, modlili sa a spievali.  Čas pre deti bol pre neho ten najdôležitejší. Po smrti manželky musel urobiť ešte jeden hrdinský čin ako otec a urobil ho bez zaváhania s pokojom a radosťou: všetkým dcéram dal súhlas a požehnanie na vstup do kláštora, Terezke ho dokonca pomohol vybaviť u biskupa a neskôr aj u pápeža v Ríme, hoci bol v tom čase už vážne chorý.

 

Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci

 

Poctivá každodenná práca

Tak Louis, ako aj Zélia neboli žiadni zbohatlíci, ani potomkovia šľachtických rodín. No pozorne sledovali, aký talent v sebe nesú a obaja boli vo svojej profesii šikovní. Louis bol vyštudovaný hodinár a mal pred sobášom otvorený obchod s hodinami a šperkami. Zélia bola vychýrenou čipkárkou, až natoľko, že ako 22-ročná robila kurzy alenconskej čipky. Dokázala tak neuveriteľne splietať očká tejto čipky, že získavala obdiv a rešpekt, a jej obchod s čipkami bol úspešný. Toto povolanie živilo neskôr aj ich rodinu, keď Louis nechal obchod s hodinami, aby manželke pomáhal v predaji čipiek. Zaujímavý na Zélii bol jej prístup k  „podriadeným“, teda pomocníkom pri výrobe čipiek: jej láskavosť a správanie sa k nim ich posúvala z podradnej pozície zamestnancov do stavu členov rodiny. Obaja manželia zachádzajú až za rámec povinností zamestnávateľov, a nielen sa zaujímajú, ale aj sú nápomocní pri riešení osobných či rodinných ťažkostí ich zamestnancov. Zéliin podnik bol úspešný a mali všetkého dosť: jej čipky sa predávali v najluxusnejších obchodoch v Paríži. Bolo to aj tým, že vytrvalo a poctivo pracovala, jej energia bola neuveriteľná. Bola si vedomá, že jej Boh dal talent aj pre túto prácu. Hoci teda bola bohatá, vďaka využitiu svojho talentu nikdy nestratila jednoduchosť, láskavosť, citlivosť na biedu iných – a humor.

 

Manželia na stupni víťazov: Louis a Zélia Martinovci

 

Prijatie kríža

Martinovci nežili na ružovom obláčiku – nevyhli sa im skúšky, a to nielen v podobe smrti ich štyroch detí, čo bolo náročné zvlášť pre Zéliu, ktorá deti milovala. Vždy však pokojne odovzdala umierajúce deti napriek rečiam iných do Božích rúk a tešila sa, že ich mala na chvíľu pri sebe možnosť pripraviť pre nebo. Ich 19-ročné manželstvo sa skončilo pre túto zem ťažkou chorobou Zélie, ktorá dostala rakovinu prsníkov. Napriek vedomiu ťažkej diagnózy, ktorá sa už ani pri zistení lekárov nedala operačne riešiť, ostala Zélia veselá a stále pracovala. Štyri roky zápasu neboli jednoduché – o to väčšmi, že túžila ostať pri svojom milovanom manželovi a deťoch, no prijala Božiu vôľu ticho a pokorne s vedomím, že ak ju Boh chce vziať, je si zrejme istý, že bude užitočnejšia pre svojich milovaných z neba. Svoje si odtrpel aj Louis, jeho choroba priniesla aj psychické problémy, čo bolo v tom čase ponižujúcou diagnózou. Aj toto dokázal Louis obetovať a to takým spôsobom, že Terézia ho vo svojich listoch sestrám obdivovala.

Louis a Zélia Martinovci dosiahli svoj cieľ na stupni víťazov – a sú v nebi. Čo chýba nám ako manželom, aby sme žili podľa ich príkladu?

Zdroje: zivotopisysvatých.sk, svetkrestanstva.sk,

postoj.sk, zapotocky.sk,  eglisecatholique.fr

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00