TOP

Manželia Šipöczovci: Naše deti majú rovnaké misijné povolanie ako my

Pracujú na plný úväzok ako dobrovoľníci v kresťanskej organizácii YWAM, kde sa venujú „predtínedžerom“ (deti vo veku desať až dvanásť rokov), mládeži a rodinám. Desať rokov prežili v misijnej službe v Jordánsku. O ich misii, službe na Slovensku, ale aj o  tom, aké je slúžiť naplno so šiestimi deťmi, sme sa rozprávali so Zorkou a Tomášom Šipöczovcami.

Obaja pochádzate z neveriacich rodín. Ako si vás Boh našiel?

Zorka: Je pravda, že ani jeden z nás nebol vychovávaný ako kresťan. Ja som uverila v Boha, keď som mala dvanásť rokov. Bolo to tesne po revolúcii. Náš kňaz ma pozval na náboženstvo a potom na svätú omšu, kde som nejakým spôsobom prežila Božiu prítomnosť. Povedala by som, že to bolo moje prvé obrátenie a to z úplnej nuly – z toho, že Boh neexistuje, do bodu, že áno, Boh je a ja ho chcem spoznávať.

Tomáš: Pochádzam z rodiny, ktorá má z mamkinej strany nejaké katolícke korene, ale moji rodičia moju sestru a mňa vôbec nevychovávali vo viere. Mali postoj, že si máme nájsť vlastnú cestu a sami sa rozhodnúť. Pán sa ku mne dostal cez spolužiaka na gymnáziu, keď som mal pätnásť rokov. On v tom čase prežíval svoje osobné obrátenie a veľmi sa túžil o svojej viere rozprávať s druhými. Preto v našej triede často otváral témy o viere. Práve on ma zavolal na niekoľko kresťanských stretnutí. Tam som prvýkrát zažil kresťanov, ktorí žili vieru naživo, modlili sa vlastnými slovami, chválili, spievali, čítali Písmo. Toto ešte síce nebol moment môjho obrátenia, ale pamätám sa, že po jednom takom stretnutí som veľa rozmýšľal nad týmito vecami a začal som sa modliť každý večer úplne sám od seba jedinú modlitbu, ktorú som poznal – Otčenáš. Potom ma tento spolužiak pozval na jednu evanjelizačnú akciu Billyho Grahama v Bratislave. Na nej som prvýkrát odovzdal život Pánovi. Dostal som tam malú modrú „gideonskú“ Bibliu – Novú zmluvu a žalmy. V priebehu niekoľkých dní som ju celú prečítal a strašne ma to zasiahlo. To bol začiatok mojej cesty viery.

 

Zorka vyrastala v Necpaloch pri Martine, Tomáš je z Bratislavy. Kde sa vaše cesty prepojili a ako?

Zorka: Stretli sme sa na vysokej škole v Bratislave. Chodili sme do rovnakého ročníka, ale na rôznych fakultách. Keď sme boli prváci, dostali sme ponuku na dvojročný učenícky kurz, ktorý spoluorganizovala kresťanská organizácia Mládež s misiou – YWAM. Práve na tomto kurze sme sa spoznali.

Tomáš: Prvý rok bol kurz zameraný na osobnú formáciu. Stretávali sme sa na „víkendovkách“ a venovali sme sa témam ako vzťah s Bohom, Duch Svätý, evanjelizácia, spoločenstvo… Témy druhého roka boli práve o živote v spoločenstve – ako spoločenstvo funguje, ako sa modlí a podobne. V tomto roku sme si založili aj malé skupinky, v ktorých sme sa stretávali nielen mesačne počas víkendoviek, ale aj pomedzi ne, aby sme intenzívnejšie budovali vzťahy v našom spoločenstve. A tak sme sa so Zorkou ocitli v rovnakej skupinke. Často sme z týchto stretiek odchádzali spolu, cestovali sme rovnakou električkou a počas jázd sme sa veľa rozprávali. Zistili sme, že máme veľmi podobné túžby a sny. Že obaja chceme slúžiť naplno Pánovi, že chceme ísť na misie a zažívať jeho vedenie každý deň, spoliehať sa na neho a očakávať jeho zázraky.

Zorka: To, že sme začali tvoriť pár, však prišlo postupne. Hoci ja som vyslovene dostala slovo, že Tomáš môže byť ten muž, s ktorým by som mohla žiť misijné povolanie, Tomášovi to trvalo trochu dlhšie (úsmev).

 

 

Manželmi ste už dvadsať rokov. Takmer rovnako dlhú dobu ste aj súčasťou kresťanskej organizácie Mládež s misiou (Youth with Mission – YWAM). Čo je to vlastne za organizáciu?

Tomáš: YWAM je globálne hnutie kresťanov pochádzajúcich z rôznych krajín, kultúr, vekových kategórií a kresťanských tradícií. Sme zjednotení v jednom cieli – poznať Boha a urobiť ho známym. Formou sme nezisková organizácia založená na princípe dobrovoľníctva. Na Slovensku fungujeme ako občianske združenie. Momentálne budujeme misijné centrum v Lučatíne.

Zorka: Naša spolupráca s YWAM-om začala misijnou školou DTS, ktorú sme absolvovali v Holandsku a trvala pol roka. Potom sme sa vrátili na Slovensko. Ja som chvíľu pracovala, Tomáš si vo YWAM-e robil civilnú vojenskú službu. Postupne sme sa začali pripravovať na zahraničnú misiu.

 

 

VNÍMALI SME, ŽE BOH NÁS VOLÁ DO SLUŽBY NA BLÍZKOM VÝCHODE

Vaším misijným miestom sa napokon stalo Jordánsko. Prečo práve táto krajina?

Tomáš: Jednou z vecí, v ktorej nás už od začiatku YWAM veľmi povzbudil je, že ako misijná komunita uvažuje nielen o svete, ktorý je v našom bezprostrednom okolí, ale aj o tom svete, ktorý je ďaleko a o ľuďoch v ňom žijúcich. Vždy nás oslovovalo, že Pán Boh chce, aby aj týmto ľuďom bolo ohlásené evanjelium a vnímali sme, že do toho volá aj nás.

Zorka: Čo sa týka miesta nášho pôsobiska, treba povedať, že to bolo Božie volanie. V istom momente sme pocítili povolanie ísť do misijnej služby na Blízky východ. Mali sme možnosť niekoľkokrát vycestovať do týchto krajín a aj na základe našich skúseností v nás rástla láska k týmto národom a túžba naučiť sa ich jazyk. Keď sa nám zrazu otvorila možnosť ísť do Jordánska, vedeli sme, že je to pre nás.

 

Aké boli vaše prvé kroky v Jordánsku?

Tomáš: Hneď sme začali chodiť do školy, aby sme sa naučili arabčinu. Už v prvom polroku sme sa dokázali dohovoriť jednoduchými frázami a do dvoch rokov sa vedeli s ľuďmi aj hlbšie porozprávať. Vnímali sme, že nechceme byť niekým, kto tam príde a bude prinášať svoju kultúru a predstavy o živote. Chceli sme sa Jordáncom priblížiť, porozumieť ich mentalite a tomu, akí sú.

Zorka: Takže naučiť sa ich jazyk bola kľúčová vec. Možnosť rozprávať sa s ľuďmi v ich jazyku je niečo, čo veľmi láme bariéru a otvára dvere. Keď sa prihovoríš človeku v jeho jazyku, aj keď povieš úplne jednoduché veci, tak sa tomu človeku zrazu otvorí srdce. Zažili sme, že ľudia, ktorí boli kultúrne a nábožensky iní, boli odrazu veľmi srdeční, zaujímali sa o nás, kto sme, prečo tam sme, čo tam robíme.

 

Čo bolo náplňou vašej misie?

Zorka: Prvých päť rokov sme pôsobili v katolíckom spoločenstve, ktoré tvoril vekovo mladší ľudia ako my. Mali sme možnosť sledovať ich ako rastú, dozrievajú, ženia sa, vydávajú, majú deti. Cez nich sme dosť vnikli do kultúry. Myslím si, že aj to nám pomohlo zamilovať si arabskú kultúru a krajinu. Boli to teda arabskí kresťania, nie moslimovia. Toto spoločenstvo bolo veľmi aktívne a veľmi rastúce, ale aj evanjelizačne ladené, nakoľko sa dalo v moslimskej spoločnosti.

Tomáš: Ďalších päť rokov, ktoré sme tam strávili, sme narazili na naše hranice. Vtedy sme už mali štyri deti. Byť aktívny v arabskom spoločenstve, ktoré sa začne stretávať o ôsmej večer a funguje až do polnoci, sa nedalo. Potrebovali sme zmeniť naše zameranie. V tom čase sme sa cez našich kamarátov dostali ku službe King‘s Kids (KKI) a tú vlastne robíme až dodnes. Začali sme slúžiť deťom, mladým a rodinám, pretože to bolo prirodzené miesto, kde sme zapadali všetci, kde sme sa mohli zapojiť my obidvaja, a neskôr aj naše deti. Takže akákoľvek služba deťom zahŕňala aj naše vlastné deti.

 

 

CEZ DETI NÁM PÁN BOH OTVÁRAL DVERE V MNOHÝCH NÁROČNÝCH SITUÁCIÁCH

Keď ste začali svoju misiu, boli ste už rodičmi dvojročnej dcérky a ďalšie bábätko bolo na ceste. Ako vnímate svoju službu už cez optiku rodičovstva? Nebolo to pre vás niekedy obmedzenie?

Zorka: Keď sme sa vzali, najprv sme deti odkladali. Chceli sme počkať, kým budeme na misii. Musím sa však priznať, že po čase ma Boh konfrontoval, že to nie je správne, že deti patria k manželstvu. Uistil ma, že sa nemáme báť mať deti, a že naše deti budú mať to isté povolanie ako máme my. Dostali sme slovo, že nám deti nebudú prekážkou, ale že nám budú napomáhať v tom, k čomu nás on volá. Keď k nám Boh takto prehovoril, už sme sa nebáli mať deti a naša prvá dcérka prišla veľmi rýchlo.

Tomáš: A naozaj môžeme svedčiť o tom, že celý ten čas, aj v zahraničí, nám deti naozaj boli skôr požehnaním ako nejakou prekážkou. V mnohých, aj náročných situáciách, nám cez ne Boh otváral dvere.

 

Ako misijnú službu v Jordánsku vnímali deti?

Zorka: Naše deti boli v Jordánsku spokojné a šťastné. Samozrejme, bolo to jediné, čo poznali. Vyrastali v tej kultúre a boli iné, aj sa cítili iné. Deti, ktoré vyrastajú v inej kultúre, sa volajú „deti tretej kultúry“. Nie sú ani úplne Slováci, ani úplne Jordánci, ale niečo medzi (úsmev). Také deti si prirodzene hľadajú podobných kamarátov, ako sú oni. Naše deti mali v Jordánsku takúto partiu pomerne veľkú – deti iných misionárskych rodín. V tom čase sme deti učili doma, ale my sme sa stretávali s komunitou iných matiek, čo učili doma, takže deti mali spoločné športy a spoločné krúžky. Myslím si, že sa v tej kultúre s touto skupinou kamarátov cítili veľmi dobre. Hovoria, že mali najlepšie detstvo na svete.

 

Čo sa vám v Jordánsku najviac páčilo?

Tomáš: Na arabskej kultúre sa mi páči, že je veľmi spoločenská a družná. Vzťahy sú tam pre ľudí veľmi dôležité. Orientálna kultúra totiž nie je veľmi orientovaná na „čas a pravidlá“, ale skôr na „udalosti a vzťahy“. Ľudia tam uprednostnia proces pred cieľom, to, že sa niečo robí, pred výsledkom. Vzťahy sú pre nich dôležitejšie. Keď im neohlásene zazvoníte na návštevu, tak vám nepovedia, že nemajú čas, ale hneď vás pozvú dnu. Tiež je tam veľký rešpekt k rodine a k deťom. Takže my ako rodina s piatimi deťmi, kde štyria z nich boli synovia, sme požívali veľký rešpekt, najmä ja ako otec (úsmev). Zatiaľ čo tu sa na teba ľudia dívajú ako na čudáka. Ľudia tam nám často hovorili, že sme ako oni, že máme tiež veľa detí.

Zorka: V posledných rokoch našej misie sme robili aj službu pre utečencov, ktorí prichádzali zo Sýrie a z Iraku. Robili sme programy pre ich deti. Ich potreba a túžba po Bohu bola veľmi veľká. Človek mal pocit, že čokoľvek urobí, vždy sa z toho tešia. Na Slovensku sú deti veľakrát také unudené. Akoby im nič nestačilo. Majú všetkého veľa, všetko už videli a počuli a nič ich nebaví. Deti utečencov boli vďačné za všetko, a to je niečo, čo mne na Slovensku chýba.

 

Je niečo, na čo ste si tam zvykali ťažko alebo vám chýbalo?

Zorka: Asi vzdialenosť od rodiny. Hlavne naši rodičia to prežívali dosť ťažko, že sú ďaleko od vnúčat, že ich ani nemajú možnosť spoznať.

Tomáš: Život v cudzej kultúre prináša vždy určitú formu stresu. Tie veci, ktoré sme spomenuli, že sú pre nás kultúrne fascinujúce, môžu byť aj stresujúce. Napríklad to, že sa tam nikdy nič nezačalo načas (smiech). Keď sa človek naučí s tým žiť, tak ho to už tak nestresuje, ale určitú dobu to trvá.

Zorka: A treba ešte dodať, že posledné štyri roky bola za hranicami vojna v Sýrii, takže aj z toho vyplýval určitý stres. Museli sme sa naučiť žiť v pripravenosti, že kedykoľvek budeme musieť odísť, museli sme mať pripravené dokumenty a pod. Vďaka Bohu sa to nikdy nevyvinulo nejako kriticky a vojna sa nepreliala na jordánsku stranu.

 

 

VĎAKA MISII V JORDÁNSKU SME SA EŠTE VIAC NAUČILI DÔVEROVAŤ BOHU

Na Slovensko ste sa vrátili po desiatich rokoch. Ako vás zmenil pobyt v Jordánsku?

Zorka: Veľmi (smiech). Už len to, že tam sme odchádzali s jedným dieťaťom a vracali sme sa s piatimi (úsmev). To už samo osebe človeka zmení. Ja by som odporúčala každému zažiť život v inej kultúre. Myslím si, že to človeka veľmi obohatí a vidí potom svoju vlastnú kultúru inak. Naučí sa brať ľudí, ktorí sú iní, nie ako hrozbu alebo ako problém, ale ako obohatenie pre nás všetkých. Veľa Slovákov má strach z arabskej kultúry a z moslimského náboženstva, ale keď človek žije medzi nimi, tak zistí, že sú to ľudia ako všetci ostatní. Tiež majú svoje problémy, starosti, ale aj radosti ako aj my.

Tomáš: Podľa mňa sme tiež získali taký postoj otvorenej mysle voči neznámemu alebo voči niečomu, čomu nerozumieme. Naučili sme sa prijímať veci také, aké sú. Zistili sme, že nie všetky veci, ktoré na prvý pohľad vnímame negatívne, sú naozaj zlé. A dalo nám to aj sebaistotu, že veci, ktoré sa zdajú neprekonateľné, nie sú až také ťažké, aké sa zdajú na prvý pohľad.

Zorka: A myslím, že sa posilnila aj naša dôvera voči Bohu. On sa staral od začiatku našej cesty. Akoby nám vyrovnával cestu, riešil problémy. Celkovo to bola pre nás veľmi pozitívna skúsenosť. Takže sme z toho nevyšli nejako zdecimovaní alebo zničení a unavení, ale naopak, vrátili sme sa nadšení.

 

A čo vaše deti? Ako vnímali svoj návrat na Slovensko?

Zorka: Deťom sa veľmi z Jordánska nechcelo odísť. Prišli o všetkých kamarátov a nevedeli, čo majú od Slovenska očakávať, keďže to tu veľmi nepoznali. Nastúpili tu aj do školy, už sme sa neučili doma. Všetko to bolo pre nich nové. Naša najstaršia dcéra Dorotka mala vtedy dvanásť rokov. Pre ňu to bolo asi najťažšie, ale zvládla to.

Tomáš: To bol vlastne jeden z dôvodov, prečo sme robili po desiatich rokoch rozhodnutie, čo ďalej s našou misiou v Jordánsku. Boli sme na križovatke, kedy sme vedeli, že buď tam zostaneme ešte dosť dlhú dobu, alebo práve v tom období odídeme. Vďaka našej práci s mladými ľuďmi a predtínedžermi (deti od 10 do 12 rokov) sme vedeli, že roky puberty sú veľmi kľúčové a je hrozne drastické vykoreniť dieťa z jeho prostredia a z jeho vzťahov v čase, keď práve začína prežívať obdobie puberty. Dorotka bola tesne pred týmto obdobím, takže sme vedeli, že ak to urobíme, tak to urobíme vtedy, alebo by sme to mali urobiť až o nejakú dobu neskôr. Jednoducho sme chceli brať do úvahy potreby našich detí a toto bolo pre nás dôležité. Vždy to bolo pre nás spoločné hľadanie, kam nás Boh volá ako celú rodinu. Takto sme spolu s nimi zvládli aj odchod z Jordánska. Teraz sú s tým naše deti vyrovnané, aj keď to pre ne vtedy nebolo ľahké.

Zorka: Teraz sa naše deti znovu učia po arabsky, lebo ich to baví. A celkovo sa mi zdá, že majú takú lásku voči iným kultúram a národom. V srdci majú misijné povolanie, a táto skúsenosť v Jordánsku bola pre ne veľmi dôležitá.

 

 

REÁLNE SME ZAŽILI, ŽE BOH JE DOBRÝ A VŽDY SA POSTARÁ

Akej službe sa aktuálne venujete?

Zorka: Keď sme sa vracali, mysleli sme si, že si dáme nejaký sabatický čas, aby sme si oddýchli. Mysleli sme si tiež, že nám potom možno Boh dá povolanie ísť zase niekam inam. Ale po čase sme vnímali, že máme ostať na Slovensku dlhšie a začať prácu s King‘s Kids.

Tomáš: Vnímame, že naše povolanie zahŕňa aj tréning a vzdelávanie ľudí, ktorí pracujú s deťmi a mladými, a ktorí by chceli nejako v tomto smere rásť. Preto ponúkame, čo máme. Sú to rôzne víkendovky, letný misijný tábor, preteen program, misijné výjazdy. Ale aj témy ako vedenie detí k modlitbe, prežívanie dôležitých životných období detí, alebo vzdelávanie rodičov, ktorí chcú rásť v rodičovstve.

 

Čo je podstata služby King‘s Kids?

Tomáš: King‘s Kids (KKI) je služba v rámci YWAM, ktorá sa venuje deťom a mládeži. Podobne , ako je mottom YWAM-u „poznať Boha a robiť ho známym po celom svete“, tak je mottom KKI „poznať ho a robiť ho známym medzi deťmi a mladými“. Chceme prinášať radosť jeho srdcu každý deň a všetkým, čo robíme a žijeme. O toto sa snažíme a akú formu to naberie, môže byť rôzne v rôznych tímoch King’s Kids. Tu u nás sme zameraní hlavne na vek približne od desiatich rokov až do dospelosti. Prežívať s nimi ich dôležité udalosti v živote a povzbudzovať ich v tom, aby rástli sami vo viere, ale aj aby sa o svoju vieru delili, aby očakávali, že Pán bude konať cez nich, aj vo svete okolo.

Zorka: Pre KKI je tiež dôležité misijné zameranie. Snažíme sa nielen mať spolu dobrý čas a učiť sa o Bohu, chváliť ho, ale aj ísť nejakým spôsobom slúžiť. Napríklad máme letné misijné tábory, alebo chodievame slúžiť na rôzne miesta v rámci našich víkendoviek – v domove dôchodcov, medzi rómskymi deťmi a podobne.

Tomáš: Počas korony sme mali online stretnutia. Naše deti sú zo všetkých možných kútov Slovenska, no v súčasnosti máme túžbu rozbehnúť aj lokálne skupinky – to je ďalší krok, na ktorý by sme sa chceli zamerať.

 

YWAM funguje na báze dobrovoľníctva. Znamená to, že nedostávate stabilný mesačný plat. Ako takýmto spôsobom dokáže fungovať osemčlenná rodina?

Tomáš: Jednou z hodnôt YWAM-u, ktorú žijeme, je vydanosť Bohu vo všetkých oblastiach, nielen v nejakých duchovných, ale aj praktických. Na jednej strane to môže znieť desivo, na druhej strane je to niečo, čo človeka učí dôverovať Bohu na každodennej báze. Keď človek žije takýto životný štýl, tak si častejšie pripomenie, že veci nie sú len tak. Čisto prakticky veci fungujú ako partnerstvo s ľuďmi, ktorí vidia zmysel v tom, čo robíme. Zdá sa im to byť dobré, no vidia, že to nie je niečo, čo by mali robiť oni, avšak majú možnosť podporiť v tom nás. Takže nám finančne alebo iným spôsobom prispejú na to, čo robíme. Tým pádom aj my vnímame, že táto služba nie je len našou vlastnou – je to vec celého okruhu ľudí, ktorí nás v tom podporujú. Môžu sa cítiť súčasťou toho, čo robíme. Je to ich spôsob podieľania sa na našej práci.

 

 

Mali ste to tak nastavené odjakživa?

Tomáš: Bola to pre nás postupná cesta viery, ktorá rástla. Keby mi pred dvadsiatimi rokmi niekto povedal, že budem mať šesť detí, opravovať dom a žiť takým spôsobom, asi by som do toho nešiel. Ale tým, že to boli pre nás malé kroky viery, v ktorých nás vždy Pán Boh povzbudil, tak sme zažívali, že je to možné. Je to ako so zdvíhaním činiek. Človek si netrúfne na prvýkrát zdvihnúť stokilovú činku. Možno zdvihne päťkilovú, potom ho to povzbudí a zdvihne sedemkilovú. Dáva nám to možnosť prežiť osobne zázrak, že sa stane niečo, čo by ľudským pohľadom bolo nemožné. Že nejaká finančná alebo iná potreba, ktorá sa zdá byť neprekonateľná, je zrazu vyriešená. Možno si dnes nepripadáme byť nejakí úžasní „ľudia viery“, ale tým, že sme to zažili, sme zrazu viac schopní veriť, že je to možné. Vždy sme to však mali nastavené tak, že ak by to nešlo, sme ochotní to zmeniť a ísť pracovať do svojich profesií. Pán Boh nás do toho nikdy neviedol. Preto sme si povedali, že pokiaľ to on potvrdzuje, pôjdeme ďalej, až kým nám nepovie, že to už nemáme robiť. Sme v tom úplne slobodní.

Zorka: Môžem povedať, že čím viacej detí máme, tým viac zažívame, že Boh sa o nás stará a naozaj nič nám nechýba. Samozrejme, že boli chvíle, keď som si hovorila, ako to budeme zvládať. Veď predsa – šesť detí je veľa. Navyše teraz prichádzajú roky, kedy máme tínedžerov – chlapcov, ktorí okrem toho, že strašne rýchlo rastú, toho strašne veľa zjedia. My sme však reálne zažili, že Boh je dobrý a nikdy nám nič nechýba. Neprežívame finančný stres, pretože sme sa naučili, že Boh sa o to postará. On vždy doplní to, čo potrebujeme.

 

Pracovať naplno ako dobrovoľníci nie je úplne bežný životný štýl. Ako to vnímajú vaše deti?

Zorka: Naše deti nám nikdy nevyčítali, že žijeme inak ako ostatní ľudia. Možno to bude aj tým, že sme desať rokov žili v cudzej krajine a tam sme boli iní, takže im to príde normálne. Zdá sa mi, že pre deti je to dobré v tom, že máme veľa času byť spolu. Veľa vecí robíme spolu ako rodina, aj slúžime spolu ako rodina. Naše deti jednoducho majú podiel na našom povolaní. Vedia, že sme iní, ale vedia aj to, že je dobré byť iní.

 

Máte v pláne aj nejaké ďalšie zahraničné misie?

Zorka: Vždy nás lákali zahraničné misie. Momentálne vidíme, že nás Boh chce na dlhšiu dobu tu. Necítime, žeby sme mali nejaké volanie ísť. Ale veľmi dúfame, že si tu časom vychováme nejakých nasledovníkov a potom nás Pán Boh zase niekam pošle.

 

 

 

Komentáre

v Slovo+ od roku 2020 Vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku. Spolupracovala s týždenníkom ZRNO, Katolíckymi novinami a Prešovským večerníkom. Je manželkou a mamou štyroch detí. Baví ju písať o témach týkajúcich sa kresťanstva, vzťahov, rodiny a detí. Má rada knihy, hudbu, hubárčenie a každú chvíľu, ktorú môže tráviť so svojou rodinou. Relaxuje pri umývaní riadu, bojí sa hadov a neznáša poháre položené na okraji stola.