Manželka a mama Slávka Pjataková: Pred veľkou vlnou neskladaj veslá

Slávkino detstvo nebolo pekné. Vyrastala v prostredí hádok a rozvrátenej rodiny. Jej otec bol ťažký alkoholik s neurotickou povahou. Keď mala pätnásť rokov, rodičia sa napokon rozviedli a Slávka sa so sestrou a mamkou ešte viac zomkli.

Mamka si po čase našla priateľa. „Paradoxne, on bol ten, ktorý nás priviedol do kostola, ale sám tam prestal chodiť,“ spomína. Vieru v rodine nepraktizovali, ale po rozvode rodičov začali navštevovať nedeľné sväté omše, ktoré Slávka komentuje ako „debatné hodiny na chóre“.

Keď mala šestnásť rokov, spolužiačka ju zavolala na stretká k saleziánom, kde sa začalo jej kráčanie s Bohom. „V osemnástich ma kolegyňa z práce zavolala na svätú omšu s adoráciou, ktorú pravidelne organizovalo spoločenstvo Oáza–Hnutie Svetlo Život. Veľmi sa mi zapáčil živý vzťah s Ježišom, ktorý som pozorovala na iných.“

Slávka obdivovala to, ako sa jej rovesníci modlia a jej túžba v srdci bola taká veľká, že aj ona sa postupne začala učiť rozhovoru s Bohom a budovala si s ním vzťah.

„Boh mi tam postupne uzdravoval srdce a premieňal ma,“ hovorí. Uvedomuje si, že je pred ňou ešte dlhá cesta, ale vie, že s Ježišom nemôže prehrať a vďaka Božej láske má okolo seba priateľov, na ktorých sa môže spoľahnúť. „Po čase vzniklo nové spoločenstvo Maranatha, ktorého som členkou, čo je spolu vyše 30 rokov môjho kráčania s Bohom.“

BOŽIE SPREVÁDZANIE POČAS ŠTÚDIA

Keď sa však vrátime ešte do čias dospievania, ťažká situácia v rodine bola taká komplikovaná, že to malo dosah na Slávkino vzdelávanie. „Bola som tichá, zakríknutá a nemala som žiadnych priateľov. V škole som sa nedokázala prihlásiť, nieto ešte odpovedať, čo malo za následok moje veľmi biedne študijné výsledky. Takmer som neskončila základnú školu, takže sa mi zúžil výber strednej iba na odborné učilištia,“ spomína si Slávka.

Na učilišti sa jej už darilo viac, ale na maturitu si ešte netrúfala. Boh jej však poslal kamarátov z ochotníckeho divadla, kde v tom čase pôsobila, a oni ju pripravovali na prijímačky na maturitnú nadstavbu. „Zo 101 uchádzačov som sa akoby zázrakom umiestnila na prvom mieste, čo bol pre mňa šok. Už vtedy som oveľa viac vnímala nad sebou Božiu ruku a jeho vedenie.“

Slávka po nástupe do školy prospievala s vyznamenaním napriek každodennému zamestnaniu. O tri roky neskôr ju Pán podnietil k ďalšiemu štúdiu, tentokrát na vysokej škole. S bázňou a nadšením si spomína na časy, kedy celú vysokú školu zvládla výborne a dnes je vyštudovanou učiteľkou pre prvý stupeň základnej školy. „Nikdy by som si nepomyslela, že sa to stane realitou. Boh ma však previedol cez každú skúšku a ja som mu za to veľmi vďačná,“ vyznáva sa.

MAMKINA SLUŽBA A OBETAVÉ SRDCE

Slávka je vydatá devätnásť rokov. Spoločne s manželom Marošom vychovávajú štyri deti, troch chlapcov a jednu dcéru. „Ako šiel život, narodil sa nám tretí syn, ktorý bol mimoriadne uplakaný, zvlášť po uplynutí troch mesiacov. Nemohli sme ho nikam uložiť. Plakal na rukách i v postieľke,“ spomína štvornásobná mama. „Po čase pribudli záchvaty hnevu a vzdoru a jeho vývoj sa značne spomalil. V troch rokoch mu zistili „detský autizmus“. Ťažko opísať, čo sme prežívali. Bolo to veľmi náročné obdobie.“

Od narodenia detí Slávke okrem manžela značne pomáhala jej mama, s ktorou mali veľmi hlboký vzťah. „Veci, ktorými sme si prešli, nás spolu aj so sestrou veľmi stmelili. Preto keď na Vianoce 2016 mamka náhle v spánku zomrela na infarkt, bol to pre nás hrozný šok. Jej náhlu stratu som prežívala o to ťažšie, že vyše 30 rokov nepristupovala k sviatostiam, keďže bola rozvedená. Na chvíľu ma premkli veľké obavy o spásu jej duše,“ rozpráva o smutnom období. No vzápätí dodáva: „Napriek tomu mi Pán dáva do srdca vieru, že aj keď sme ako ľudia krehkí, verím, že sa raz s mamkou stretnem v nebi. Roky nám verne slúžila a jej obetavé srdce mám denne pred očami. Spolieham sa na Božie milosrdenstvo, ktoré je veľké.“

Túto stratu jej v tom čase veľmi pomohlo spracovať spoločenstvo. Prostredníctvom modlitieb a ľudskej blízkosti, ktorú cítila, bola schopná pomaly sa posunúť ďalej. Postupne sa naučila žiť bez jej denných telefonátov a pravidelných návštev.

DOBRODRUŽSTVO, KTORÉ POKRAČUJE

Dobrodružstvo s Bohom však malo ďalšie pokračovanie. „Keď mal náš autistický syn päť rokov, bolo nutné denne ho voziť do špeciálnej škôlky, pretože v bežnej škôlke to bolo neúnosné. Pravidelne mi volali domov, aby sme si ho prišli vyzdvihnúť. V pozadí každého telefonátu som počula jeho hlasný krik.“ Z celej situácie bola Slávka veľmi vyľakaná, lebo hoci bola už pár rokov držiteľkou vodičského preukazu, nedokázala si sadnúť za volant. Mala panický z toho, že nabúra do iného auta. Ten strach sa stále zväčšoval. V septembri mal však syn nastúpiť do prípravného ročníka. Dva mesiace predtým boli so spoločenstvom na rodinnom tábore v Rodinkove, kde sa miestnemu kňazovi, ktorý sa zrazu objavil vo dverách kaplnky, zdôverila so svojimi obavami, ktoré ju paralyzovali. Ten sa za ňu hneď pomodlil a ona na tom mieste prežila úplné oslobodenie zo strachu jazdiť autom. Na dôvažok jej Pán v auguste poslal kamarátku, ktorá si v istej autoškole robila kondičné jazdy. Slávka sa teda odhodlala, že to skúsi aj ona. Po ich úspešnom absolvovaní s malou dušičkou sadla v septembri do auta a od toho času každý deň absolvovala presuny so synom do škôlky i späť, čo bola veľká pomoc pre rodinu, keďže manžel pracoval v inom meste a oni bývajú na dedine. „Keď mal posledný syn šesť rokov, začala som si intenzívne hľadať prácu. Pamätám si, že som sa vtedy úpenlivo modlila deviatnik k svätému Jozefovi. Po jeho skončení mi manžel poradil, aby som skúsila zavolať riaditeľke špeciálnej školy v Košiciach, kde je náš syn doteraz žiakom. Bol to môj prvý telefonický pohovor pri hľadaní zamestnania a hneď na prvýkrát bol úspešný. Pán sa zase oslávil v mojom živote. Ukázal mi, že jemu nič nie je nemožné a že mu stačí dôverovať. Veď sa o nás predsa stará celý život,“ svedčí Slávka. Vďaka synovmu autizmu si našla skvelú prácu. Robí asistentku pri deťoch s ťažkým autistickým postihnutím. Svoju prácu miluje a veľmi ju napĺňa a často si opakuje slová, ktoré jej raz poslala kamarátka: „Pred veľkou vlnou neskladaj veslá.“

Foto: archív respondentky