Manželka lídra Alena Živčáková: Manžel – líder je darom, s ktorým sa treba deliť

Manželkou lídra Rieky života, jedného z najznámejších katolíckych spoločenstiev na Slovensku, je už viac ako tridsať rokov. Svoju úlohu vníma ako obetu, ale aj veľké požehnanie. O ťažkostiach, výzvach i milostiach, ktoré prináša manželstvo s lídrom spoločenstva sme sa rozprávali s Alenou Živčákovou (57).

Žijete v Podolínci, ktorý je známy vďaka redemptoristom a Rieke života. Váš život a manželské začiatky formovala aj malá skupinka okolo pátra Michala Zamkovského. Kedy presne prišiel ten moment, že sa zo stretka stalo spoločenstvo, ktoré dnes pozná celé Slovensko?

Boli sme manželmi pár rokov, keď sme sa zúčastnili evanjelizačnej školy v istej malej dedinke v Poľsku. Náš prvý syn mal len dva týždne, keď sme tam prišli. Aj kvôli tomu to nebolo najjednoduchšie obdobie, napríklad manžel musel do stredu dediny chodievať po vodu do cisterny, aby mohol vyprať plienky. Tí, čo ho tam videli, sa z neho tak priateľsky smiali, že jeho veľkosť spočíva v tom, koľko plienok vyperie. Spätne vnímam, že táto jeho vernosť v malom mala veľký význam. Tí, ktorí sme absolvovali spomínanú evanjelizačnú školu, sme po nej začali fungovať inak.

V čom?

Naše modlitby začali byť iné, akési hlbšie… Aj stretká začali vyzerať inak. Po troch rokoch sa na jeseň 1995 stretlo asi 25 ľudí, ktorí mali skúsenosť evanjelizačnej školy a rozhodli sa zostať spolu a videl zmysle v misiách. Až neskôr sme dostali meno Rieka života. Nikdy by som ani nesnívala, že raz bude taká mohutná…

Váš manžel Bohuš sa stal jej lídrom. Ako ste vnímali svoje postavenie ako manželky lídra?

Úprimne môžem povedať, že manželovo líderstvo, ani seba ako manželku lídra som nevnímala ako niečo zvláštne. Prišlo to akosi prirodzene. V líderskom tíme sme viacerí. Niektoré chvíle boli ťažšie, iné ľahšie. V niečom som sa musela obetovať ja i rodina, ale zažívali sme aj veľa požehnania. Myslím, že jedno s druhým súvisí. Požehnanie často prichádza skrze obetu.

V čom konkrétne ste sa museli obetovať?

Myslím, že najviac sme obetovali svoj voľný čas. Nejaké veci sme si museli odriekať, nemohli sme ísť všade, kde sme chceli, ani robiť, čo sme chceli, lebo do veľkej miery sa život našej rodiny prispôsoboval manželovej službe. Takže sme sa snažili všetky aktivity zladiť tak, aby to bolo zvládnuteľné.

VEĽA VECÍ SME ZVLÁDLI LEN VĎAKA BOŽEJ MILOSTI

Ako manželka lídra máte už odžité mnohé roky. Čo si myslíte, že bolo vašou úlohou v jeho službe?

Mojou úlohou bolo a je od začiatku stať pri ňom blízko. Úplne najbližšie. Modliť sa za neho. Byť trpezlivá, ale zároveň aj náročná.

V čom presne náročná?

Vyžadovala som nejaký systém či poriadok v tom, ako fungovala naša rodina. Zvlášť keď prišli deti. Keď sa Bohuš dostal do vedenia spoločenstva, bol mladý. Otcovstvo mu pomohlo rozvíjať sa, dozrievať… Myslím si však, že mnohé veci sme zvládli len vďaka Božej milosti.

Ako ste ako rodina fungovali?

Manžel dlhé roky pracoval v kláštore, opravoval ho, staral sa o všetko, čo bolo treba. Popri tom sme začali chodievať aj na misie – v zahraničí, aj doma. Zo začiatku, kým sme mali dve deti, sme s ním chodili vždy, keď sa dalo. So štyrmi deťmi sa mi už však nezdalo správne pridávať mu na starosť ešte aj nás. Ostali sme radšej doma.

Nebolo pre vás ťažké ostávať „mimo diania“?

Myslím si, že som materský typ, takže bolo pre mňa prirodzené starať sa o deti. Nikdy sme sa nenudili, i keď nám niekedy bolo ťažšie, hlavne keď boli deti choré. Takže v tomto zmysle som s tým nemala problém. Ľúto mi však bolo iných vecí…

Akých?

Napríklad, že som sa neučila angličtinu alebo si neurobila vodičák. Vtedy na to nebol čas a teraz mi to naozaj chýba. Dnes sa nedokážem dohovoriť napríklad s manželkami iných lídrov a neviem sa odviezť tam, kam by som chcela.

To sú také praktické veci. Je niečo, v čom máte pocit, že ste strádali duchovne?

Naše spoločenstvo bolo jedno z prvých na Slovensku. Ani v rámci spoločenstva sme veľmi dlho nemali iné manželstvá, okrem toho nášho. Nemala som sa teda s kým porovnávať, ani zisťovať, ako by to asi malo fungovať. Myslím, že ma to ochránilo od zbytočnej sebaľútosti alebo aj toho porovnávania. Najmä, keď som po rokoch videla v iných mladších spoločenstvách, že sa to dá aj inak. Vtedy mi to bolo ľúto. Ale viem, že trápiť sa nad minulosťou nemá nijaký zvláštny zmysel. (úsmev)

Nikdy ste sa teda necítili v tieni svojho manžela?

Nie. Vďaka manželovmu postoju som vždy, keď niekam šiel, prežívala, že sme tam spolu. Bohuš mi dával pociťovať, že tú službu nesieme spoločne, a že aj keď tam fyzicky nie som, aj tak som toho súčasťou.

PROTI DIABLOVMU ÚTOKU SA TREBA POSTAVIŤ

Čo prežíva manželka, ktorej muž slúži a ona ostáva doma?

To je rôzne. Za seba poviem, že niekedy môže cítiť ťažobu, niekedy smútok, samozrejme aj radosť, aj vďačnosť. Občas som akoby sprostredkovane prežívala trápenie tých ľudí, ktorým sa slúžilo. A občas som prežívala až nepochopiteľnú opustenosť a samotu… Veľmi často to však bol a je duchovný boj.

Rozpoznať čo sú prirodzené životné situácie a kedy ide o duchovný boj, nie je ľahké. Ako ste sa to naučili vy?

Vnímam to tak, že zlý útočí na najslabšie miesto, a kde vie, že ťa najskôr dostane. Môže to byť tvoje vlastné prežívanie, deti a ich zdravie alebo manželstvo. Máš človeka, ktorého máš najradšej a v podstate mu najviac ubližuješ… Nechceš a predsa to robíš. Vyvoláš hádku pre maličkosť, nedáš si pozor na to, čo hovoríš…

Veľmi často sa stávalo, že predtým ako mal ísť manžel slúžiť, deti ochoreli. Alebo sme sa krátko predtým pohádali, prišli do konfliktu pre úplný nezmysel. Zrazu bolo doma napätie, nepríjemná atmosféra… V takom nastavení bolo manželovi ťažko odísť z domu. Časom sme odkryli, že je to taktika nepriateľa. Takže sme sa učili proti nej postaviť.

Ako?

Hlavne modlitbou za ochranu pre Bohuša, ale i pre nás s deťmi. Naučili sme sa, že tieto boje treba predniesť pred Jeho oltár. V Ježišovom mene sme odkrývali a búrali prekážky a vždy nanovo sme s dôverou, že Boh v tom stojí za nami, vstupovali do vecí, čo nás čakali.

Ako ste riešili konkrétnu situáciu, keď ste sa napríklad predtým ako mal manžel odísť slúžiť pohádali?

Bohuš nikdy nechcel odísť bez toho, aby sme to nevyriešili. Jednak mu veľmi záležalo na našom vzťahu, jednak vravel, že nemôže stáť pred inými s vedomím, že doma nie je niečo v poriadku. Preto sme sa učili, ako si vyjsť v ústrety, snažili sme sa zmieriť a odpustiť si.

NAJDȎLEŽITEJŠIE JE MANŽELA DO SLUŽBY UVOĽNIŤ

V čom môže žena pomôcť a podržať muža, keď slúži ako líder?

Môžeme sa na to pozerať v dvoch rovinách. V tej prvej rovine môžeme ženu vidieť ako bytosť, ktorá má iné vlastnosti ako muž… s empatickejším pohľadom, vie sa lepšie vžiť do druhého človeka. V tom môže mužovi poskytnúť inú optiku, ako sa pozerať na nejaký problém. Zároveň má väčšinou viac trpezlivosti alebo aj ochotu.

A v tej druhej rovine?

To je rovina osobného vzťahu – ak som manželka lídra, najviac mu podľa mňa pomôžem tým, že mu držím stranu, že ho podporujem, že sa nesnažím veci komplikovať alebo hovoriť o niekom zle. Za to úplne najdôležitejšie však považujem, že manžela do služby uvoľňujem a má v nej moje požehnanie.

Čo je podľa vás najväčšou výzvou pre manželku lídra?

Možno fakt, že mnoho vecí sa musí prispôsobiť manželovej službe. Aspoň pre mňa to tak bolo. Ostali sme v malom meste, čo je na jednej strane fajn, ale má to aj veľa nevýhod. Nedá sa tú len tak ľahko zmeniť práca, mladí ľudia tu často nenachádzajú uplatnenie, každý každého pozná…

Vaše deti sú už všetky dospelé. Prežili ste s nimi detstvo, pubertu, teraz máte už aj prvé vnúča. Ktoré z tých období považujete za najkrajšie?

Asi ten čas po svadbe, bolo to ešte obdobie bez starostí, ale aj takého spoznávania sa, obdobie pokoja a pohody. Rada spomínam aj na roky, keď som bola s deťmi doma. Mali sme taký systém, že všetky povinnosti sme sa snažili urobiť, kým prišiel manžel domov a potom sme s deťmi chodili do prírody, opekať alebo sa sánkovať. To boli pekné momenty. Potom prišla puberta, keď začali deti dospievať. Toto bol ťažký čas. Musím povedať, že chlapci prežívali pubertu ešte ťažšie ako dievčatá.

Aj rebelovali?

Áno. Myslím si však, že je prirodzené a zároveň aj potrebné, keď sa z detí stávajú dospelí, aby skúmali, či je všetko, čo hovorili rodičia, pravda. To sa týka aj viery. Zrazu zisťujú, že všetko nie je také ružové. Pýtajú sa, kde je v tom Boh? Naozaj sa stará? Aký vlastne je? Naši chlapci mali navyše latku položenú veľmi vysoko.

Ako to myslíte?

Mali pred sebou vzor otca, manžela a lídra, o ktorom hovoria, že je nedosiahnuteľný. Nikto nechce byť porovnávaný so svojimi rodičmi. A deti lídrov už vôbec nie.

Dalo sa im v tom nejako pomôcť, ako to prekonať?

Našim deťom sme sa snažili vysvetliť, že my sme sa rozhodli ísť takouto cestou, ale im ju nevnucujeme. Nemusia ňou ísť, ale mali by ju rešpektovať.

V tom všetkom sme sa snažili pomôcť im nájsť seba samých, poznať svoje dary, odkrývať ich. A museli sme s nimi veľa rozprávať a stále sa aj rozprávame. Tie rozhovory sú niekedy náročné, ale myslím si, že sú veľmi dôležité na to, aby deti prešli cez krízu od detskej viery do viery dospelého alebo zrelšieho kresťana.

Niekedy sa vo výchovných názoroch nevieme ako rodičia zladiť. Vám sa to darilo?

Učili sme sa. Nikto nám nepovedal, ako na to. Myslím, že sme urobili aj veľa chýb. Ja som uťahovala, Bohuš zase povoľoval. Zdá sa mi však, že sme v tom postupom času našli stred. Stalo sa, že mi manžel povedal, že som niečo prepískla, alebo že práve on v niečom nestál na mojej strane. Naučili sme sa odkomunikovať si to mimo detí a potom sa k tomu postaviť – ospravedlniť sa dieťaťu alebo napraviť, čo sme pokazili.

Vravíte, že o tom, ako vychovávať deti, vám nikto nehovoril. Napriek tomu ste v tom našli konsenzus. Ako je to možné?

Asi aj to je Božia milosť. (úsmev). Ja pochádzam z problematickej rodiny, detstvo som mala ťažké, vzory z rodiny som si nemohla zobrať. Asi aj preto s Bohušom máme také iné manželstvo. Väčšinou je to tak, že manželky viac rozprávajú a muži sú strohejší a tichší. My to máme naopak. Bohuš viac rozpráva, je aj viac dotykový, ja som rezervovanejšia. V našom vzťahu som sa od neho učila tomu teplu alebo prítulnosti aj k deťom.

NÁŠ VZŤAH BY NEBOL TAKÝ HLBOKÝ, AK BY SME NEPREŠLI MNOHÝMI NEDOROZUMENIAMI

Vaše zázemie v detstve teda nebolo ideálne. Ako si vás Boh našiel?

Mala som dvanásť rokov, keď som jedného dňa cez letné prázdniny vošla do kostola. Ani neviem, prečo. Len som cítila, že tam mám ísť. Dovtedy som sa len tak potulovala, mali sme partiu, s ktorou som sa schádzala po pivniciach. Tam sa toho naozaj veľa premlelo a udialo… Ale od toho dňa, keď som vošla do kostola, som z neho akoby dodnes nevyšla. Neviem to popísať… Bol to nejaký hlas, ktorý ma tam ťahal. V tom kostole som stretla spoločenstvo, v ktorom už fungoval aj Bohuš. Takže od toho momentu sa môj život vyvíjal inak. Aj keď mnohé veci som si ešte musela vybojovať.

O akých veciach hovoríte?

Tým, že som mala za sebou ťažkú minulosť, môj manžel sa so mnou dosť natrápil. Niekedy som reagovala neprimerane, niekedy vyslovene zle. On ma však neopravoval. Nesnažil sa ma napraviť, ani kritizovať, iba pochopiť. Viedli sme neskutočne veľa rozhovorov. Myslím, že náš vzťah by nebol taký hlboký, ak by sme si neprešli mnohými nedorozumeniami, ktoré sme si však vykomunikovali. To nám pomohlo si navzájom porozumieť. Vďaka tým prvým rokom, ktoré neboli najľahšie, sme nemali už vážnejšie krízy. To je ďalšia milosť.

Aké milosti a požehnania ešte vnímate vo svojom živote aj vďaka líderskej službe?

Najviac asi v rodine a na deťoch – že zatiaľ každé slobodne nasleduje Pána. Potom vnímam požehnanie aj na priateľoch, ktorí za nami naozaj stoja a v spoločenstve i v reholi redemptoristov, ktorí kráčajú od začiatku s nami.

Najviac asi však vnímam požehnanie v mojom manželovi. Uvedomujem si, že som si ho ničím nezaslúžila. Bohuš je pre mňa dar a nie je môj majetok. Boh mi hovoril, že s týmto darom sa mám deliť. On je naozaj človekom, ktorého by mi bolo ľúto zavrieť a nepustiť ho. Preto ho v službe podporujem a stojím za ním. Veď už len samotný fakt, že som jeho manželkou je nezaslúžená milosť.

Foto: Peter Kováč