TOP

Manželská nečistota? Riziko vážnych strát

Za dverami manželskej spálne – a o to viac, ak je to spálňa kresťanských manželov – by sa malo odohrávať len to najlepšie, čo vieme v každom ohľade dať tomu druhému, od slov až po dotyky, aby sa cítil milovaný a šťastný. Nie je to však tak vždy a všade. Čo robí neférové správanie v sexualite s manželstvom?

Sexualita je totiž zvláštna zóna, kde si človek túži ponechať nielen intimitu, vášeň, intenzitu a podobu prežívania svojho vzťahu, ale aj svoju autonómiu pred kýmkoľvek. A tak ťažko prijíma pravidlá, nieto ešte príkazy, ako ju žiť. Lenže práve tu je pri ignorovaní skutočnej žitej a darujúcej sa lásky obrovské riziko prehry, a to nie jednej.

 

 

Strata viery

Najčastejšia výčitka voči Cirkvi a Bohu znie: „Nestarajte sa, čo robím v posteli!“ Lenže problém je, že Boh stvoril a plánoval aj manželskú sexualitu, pričom presne vedel, ako a kedy bude životodarným elixírom a pomocou pre manželov – a teda má plné právo aj povinnosť o tom hovoriť a v láskavej starostlivosti o dobro človeka aj vyžadovať dodržiavanie pravidiel.

Všetko, čo potrebujeme o Božích pravidlách nielen o manželskej sexualite vedieť, hovorí a tlmočí Cirkev. Nie je to príjemné počúvanie a už vôbec nie ľahké zadanie. Vyžaduje si skutočné budovanie osobnosti, rast vo viere a neprestajnú obetavosť. Ak majú manželia žiť svoju sexualitu čisto a s radosťou, ak sa má stať pre nich požehnaním, musia zabudnúť na egoistické znenie slov „ja chcem“, čo nie je vždy jednoduché.

Prijať fakt, že máme budovať svoje manželstvo a jeho sexualitu v prirodzenej rovine bez použitia akýchkoľvek neprirodzených zábran počatia, vedieť rešpektovať slobodu a osobnosť svojho manžela/manželky aj v akte sexuálneho spojenia, naučiť sa rozlišovať, čo je pre našu sexualitu dobré a čo nie, pokiaľ ide o „techniky, spôsob a čas“, znamená naučiť sa dôverovať Bohu, že je skutočne dobrý a že nechce, aby sme sa množili ako králiky. (No na druhej strane si tento postoj vyžaduje otvorenosť prijať život aj mimo našich plánov, ktoré nie sú také dobré ako tie Božie.)

Lenže práve tu mnohí veriaci manželia, respektíve jeden z nich naráža a stavia sa na odpor: Prečo by som nemohol použiť hormonálnu antikoncepciu? Z akých dôvodov mi Cirkev nepovoľuje prerušovaný styk? A to čo je za nezmysel, aby som si ja so svojou ženou nemohol robiť, čo chcem a kedy chcem? Odpor smeruje najprv k Cirkvi, ktorá svojimi striktne vyjadrenými pravidlami príde mnohým ako predpotopná. V konečnom dôsledku však smeruje k odmietaniu Boha – pretože si chce určiť vlastné pravidlá, ako bude jeho/ich manželská sexualita vyzerať. Tento odboj nesie jasné posolstvo: Boh, Cirkev či kňaz nemôžu tušiť, ako sa žije manželský sexuálny život. Ja to viem lepšie, a preto si to urobím podľa svojho.

 

 

Avšak kto z týchto revolucionárov v mene sexuality tuší, do akej miery a ako veľmi je manželská sexualita a jej čisté, nezištné, láskyplné prežívanie niečím viac ako len aktom dvoch tiel? Kto z nich vie, aký úžasný presah do duchovného života prináša správne prežívanie manželskej sexuality? Manželská sexualita z pohľadu Boha je viac ako len okamih spojenia s nádherným, vášnivým podtónom. Ba viac ako len spojenie dvoch bytostí s celou ich osobnosťou. Sexualita, ak sa žije podľa Božích plánov, sa stáva znamením a prejavom blízkosti Boha, chválospevom na jeho múdrosť, s akou ju stvoril, a motorom na nové priblíženie sa k Bohu a k jeho láske – cez svätosť manželov. Samotný čistý sexuálny akt je tou najkrajšou živou a žitou modlitbou manželov.

Ak teda chýba prijatie, porozumenie a žitie Božích pravidiel manželskej sexuality, ťažko očakávať, že tento vzťah bude rásť v láske voči Bohu a Cirkvi – skôr bude v nesúhlase obchádzať to, čo sa mu zdá „nevhodné“, čím sa sám oddeľuje od spoločenstva s ním.

 

 

Druhá strata: Bez úcty

Náročné pravidlá, ktoré ponúka Cirkev od Boha pre manželov a ich sexualitu, majú okrem iného za cieľ budovať a nestratiť úctu k sebe, k tomu druhému a k novému životu. Vnímanie úžasnej skutočnosti, že ja som dar pre neho/ňu a opačne a tento dar sa nemá znehodnocovať žiadnym spôsobom, je základným postojom úcty a istotou, že manželská sexualita bude zakaždým nádherným zážitkom.

Ak si totiž niečo vážim, starám sa o to s nesmiernou pozornosťou a nehou, aby nedošlo k nijakému poškodeniu. Medzi manželmi sa toto poškodenie vníma na tele, slobode, názore, postoji, spôsobe, podmienkach prežívania našej sexuality. Ak vnímam toho druhého len ako objekt (tovar, prostriedok), ako si ja naplním svoje predstavy, ťažko možno hovoriť o úcte k tomu druhému a o úcte k sebe samému. A tam, kde nie je úcta jedného voči druhému, ťažko očakávať, že sa nájde úcta k tajomstvu nového života.

 

 

Tretia prehra: Strata vzájomného vzťahu

Hoci to mnohí ťažko priznávajú, žiaden vzťah ešte nezachránila a nepostavila na nohy ani antikoncepcia, ani prerušovaný styk, ani požadovačné správanie pri manželskom spojení. Všetky prekážky, ktoré takto jeden alebo obaja manželia odstraňujú v prežívaní manželskej sexuality ako „zastarané a zbytočné cirkevné nápady“, im však neprinášajú viac radosti, viac pokoja, viac pevnosti vo vzťahu. Naopak, čaro vždy a všade dovoleného sexu bez následkov a pravidiel, ktoré si sami urobili, ich nenaplní ani zďaleka tak, ako si predstavovali.

Tí, čo zažili akékoľvek poníženie v manželstve, vedia, aké je ťažké v ňom vytrvať. Presne ten postoj „som tu pre tvoje dobro, žasnem nad tebou a chcem sa ti darovať“ im chýba. Často sa jeden z nich cíti ako predmet denného používania v zmysle zubnej kefky a nezažíva cenu svojej jedinečnosti v myslení, správaní a rozprávaní toho druhého nielen počas manželského spojenia, ale ani pred ním. Na jednej strane nemusí prísť k žiadnej vážnej ujme: nosí sa do spoločného výplata, vychovávajú sa deti, plánujú budúcnosť. Len zrazu iskra, ktorá medzi nimi bola, nie je – hoci, paradoxne, urobili všetko pre to, aby jej „zdroj“ mali bez obmedzení použiteľný.

Kniha Kazateľ hovorí, že všetko má svoj čas… aj čas milovať (sa)… aj čas odriekať si – aj milovanie. Práve preto, aby sme objavovali, čím a kým ten druhý pre nás je, čo som ochotný pre neho urobiť z lásky, ako mu dať najavo, že mi na ňom záleží, koľko sa dokážem pre neho obetovať, čakať, trpezlivo počúvať, dobýjať srdce nielen ohnivými rečami, ale aj umývaním riadu či zbieraním bielizne. Ako budovať svoju jednotu, ešte skôr ako sa spoja naše telá, cez komunikáciu, modlitbu, povzbudzovanie, sviatosti, vytrvalosť, službu doma aj iným.

Sexualita sa tak potom nestáva cieľom, ale prostriedkom, akým môžeme nádherným, plným spôsobom potvrdiť, že sme jedno telo, jedna duša, jedna myseľ, jedno srdce – presne tak, ako to vníma a chce Boh. A ten určite nechcel a nechce, aby sme si v takej citlivej oblasti, ako je sexualita, strieľali gól do vlastnej brány.



Komentáre