TOP

Mária Škovierová: Vo viere nemôžem nikdy nikomu nič vnútiť

O dôležitosti modlitby a živote viery hovorí skautka, učiteľka, prednášateľka, žena, ktorá miluje Boha a čas strávený s ním. Mária Škovierová (38).

„Nepamätám si na chvíle, kedy by som mala pocit, že Boh živý nie je,“ hovorí. Svoju cestu viery vníma ako zaujímavú v minulosti aj dnes a je to pre ňu to najzaujímavejšie, čo môže robiť – nasledovanie Ježiša. Jej vzťah k Bohu vyrastal na svedectve jej rodičov aj starých rodičov, ktorí boli verní a milovali Boha aj v ťažkých časoch. „Dieťa asi podvedome cíti, keď vaši rodičia, rodina, idú za niečím tak naozaj a sú ochotní znášať pre Boha aj ťažkosti. Aj otca vyhodili z práce, starký ako gréckokatolícky kňaz žil dlho vo vyhnanstve, môj otec vyrastal v Čechách, kde ich vyhnali. Dvadsaťpäťkrát sa museli sťahovať, lebo ich stále komunisti hnali ako rodinu gréckokatolíckeho kňaza. Keď toto vidíte, že to nie je len tak, tak cítite, že Boh je živý, že je to vážne, že idú za niečím tak naozaj,“ opisuje. Neskôr sa asi ako pätnásťročná dostala na svoju osobnú križovatku, keď chcela vedieť, ako je to naozaj. Či to, čo zdedila, je pravda, alebo je to len nejaká náuka. Dostala sa do spoločenstva a začala sa viac modliť. „Moja osobná modlitba a čas s Bohom bola cesta, keď mi Boh začal vysvetľovať veci, veľa aj cez Sväté písmo. Vtedy som si povedala, že toto je to, čo chcem,“ vysvetľuje. „Ježiš je najfascinujúcejšia osoba, akú poznám. Ten, ktorý miluje tak, že to neviem pochopiť, ale chcem a chcem to hľadať a zažívať. A veľmi som s ním rada vo všetkom, čo žijem, každý deň,“ vyznáva Mária.

 

Prednáška na Campfeste 2019

 

BOH SI MA NAŠIEL

„Našiel si ma. Dal sa mi spoznať a zažiť,“ to sa ako prvé Márii vybaví, keď sa hovorí o tom, čo pre ňu Boh urobil. Za milosť viery každý deň ďakuje. Uvedomuje si, že si tento dar ničím nezaslúžila a nie je lepšia ako iní alebo neveriaci. „A veľmi ma zmenil. Zmenil moje srdce, zmenil ma ako človeka, a tým zmenil celý môj život. Som mu za to veľmi vďačná. Ďakujem Otcovi, že z lásky ku mne dal to najdrahšie, čo mal, svojho Syna, aby som ho ja potom mohla poznať a byť s ním,“ vraví.

Sú jej blízke rôzne spirituality a všetky cesty vníma ako dar: „Veď rozličné cesty k Bohu medzi sebou nemusia súťažiť a nevylučujú sa. Všetky nám môžu pomôcť.“ Ako gréckokatolíčka objavuje krásu liturgie s hlbokou symbolikou, krásou i hudbou. Veľa sa však venuje chválam a rada má aj modlitbu v tichu alebo ruženec. Patrí do chválového modlitebného spoločenstva, ktoré je zároveň aj charizmatické. Má pocit, že toto všetko sa spája v jednom a je to prepojené.

Najradšej má modlitbu, osobné stretnutie s Bohom. „Modlím sa hodinu denne a myslím, že to je čas, ktorý každý z nás potrebuje pre vzťah s ním,“ hovorí. Veľmi rada číta Božie slovo, ktoré považuje za kľúčové, dôležité je pre ňu aj spoločenstvo a obrovský dar vidí v Cirkvi a vo sviatostiach.

 

Z nahrávania CD v Otcovom objatí 2

 

PRINÁŠAŤ JEŽIŠA DO TRIED, VYUČOVANIA, ZBOROVNE

Mária pracuje ako učiteľka nemčiny a telesnej výchovy na Gymnáziu sv. Uršule v Bratislave. „Škola je moja služba a miesto, kde chcem prinášať Boha, a popritom aj učím,“ čo jej prináša veľkú radosť a túžila po tom od detstva. „Baví ma aj prinášať Ježiša do tried, vyučovania, do zborovne,“ hovorí však, že to neznamená, že celý čas rozpráva o Bohu, ale modlí sa za to a snaží sa to mať v sebe. „Keď mám Boha v sebe naozaj, tak si to ľudia nemôžu nevšimnúť,“ pokračuje, „vo viere nikdy nikomu nemôžem nič vnútiť. Iba ponúknuť.“ Obzvlášť každý deň prosí o radosť a pokoj, ktoré ľudia potrebujú a ktoré môže do školy priniesť.

Celé roky sa modlia za školu. Na škole rozbehla cez piatkové veľké prestávky chvály, tiež za tým vidí veľa skrytej modlitby. Ide o dvadsaťminútovú dobrovoľnú modlitbu. Spočiatku tam chodilo päť až desať ľudí, ale neskôr aj viac ako sto. „Aj teraz je tam skoro vždy plno. A je to naozaj silný čas, Boh tam za dvadsať minút niekedy naozaj citeľne koná,“ má veľkú radosť z toho, že sa učitelia aj študenti spolu modlia, „cítiť tam, že to nie je o tom, že musím, ale chcem, je to spontánne a živé.“

Mária vo svojom živote neustále prežíva Božiu dobrotu a starostlivosť. „On je ku mne dobrý, aj keď ja nie som dobrá,“ na jeho dobrotu naráža práve vtedy, keď padá, vo svojej slabosti. Občas si sama povie: „Drahí kresťania, my sme ešte vôbec nepochopili veľkosť Božieho milosrdenstva, dobroty voči nám, aké je obrovské, aká obrovská dobrota!“

Znížila si učiteľský úväzok, aby sa mohla venovať aj inej službe, čo pre ňu znamenalo aj znížený plat. Aj v tom vníma obrovskú Božiu starostlivosť, lebo ešte nikdy nemala nedostatok, nič jej nechýbalo, vníma, že sa Boh o ňu stará aj z materiálnej stránky – aj cez ľudí, ale aj o jej oddych, vzťahy či rodinu. Sama mu v modlitbe niekedy hovorí: „Otec, som veľmi šťastná, že sa o mňa veľmi dobre staráš.“

 

Skauting a príroda (ma) veľa naučia/naučili o Bohu.

 

MODLITBA JE TO NAJDÔLEŽITEJŠIE

Ebene ezer, tak sa volá komunita, ktorú založila spolu s ostatnými pred dvadsaťjeden rokmi na ich gymnáziu, ešte keď tam študovala. Toto meno znamená „kameň svedectva“ či „kameň pomoci“ z Prvej knihy Samuelovej. Boh pomohol Izraelitom vyhrať vojnu a oni tam zasadili veľký kameň, ktorý tak nazvali. „My chceme byť práve takým svedectvom o tom, že Boh nám pomohol v živote. Spolu sme sa dali dokopy, pár žiakov, ľudí, a povedali sme si, že chceme ísť viac za Bohom,“ vysvetľuje. Začali ako malá skupinka, spoločne sa modliť, mať jednoduché chvály, čítať Písmo, „zdieľať sa“. Po roku to chceli posunúť ďalej, a tak začali viesť ďalšiu skupinku, tento model sa počas rokov stále opakoval. Dnes je ich asi stopäťdesiat aj s deťmi rôznej generácie od tínedžerov po tridsiatnikov, štyridsiatnikov. „Pán Boh sa o nás veľmi postaral a veľmi sme porástli,“ dodáva.

Zároveň je riaditeľkou modlitebného domu Elaion, čo znamená olej. „V histórii bola vo svete po stáročia tradícia nepretržitej modlitby – kláštory, spoločenstvá, ľudia, ktorí sa nepretržite modlili, mali nepretržitú adoráciu, takzvanú 24/7. Niekde tá modlitba trvala naozaj sto rokov. V 20. storočí si Boh znova povolal ľudí špeciálne do modlitby a začali postupne vznikať takzvané domy modlitby po celom svete. Boh nezávisle od seba ľudí volal do toho, že modlitba je to najdôležitejšie, poďte sa modliť,“ vysvetľuje Mária.

Pred siedmimi rokmi ich Boh špeciálne zavolal, aby ho založili v Bratislave. Spočiatku sa modlili len pár hodín a nazvali to „míňavé chvály“. „Preto míňavé, lebo vieme, že v dnešnom svete najvzácnejšia vec, ktorú máme, je čas. A my sme si povedali, že Boh je toho hoden, aby sme naňho míňali to najdrahšie, čo máme. Že budeme len tak naňho míňať svoju pozornosť, chválu, lebo je toho hoden. Nie je za tým žiaden obrovský efekt, čo tým chcem dosiahnuť. Skrátka Boh je Boh a jemu to patrí. My sa budeme modliť len tak pre neho, lebo on je v centre všetkého,“ práve to bol dôvod, že založili dom modlitby.

Hoci nemajú kapacity na to, aby sa modlili dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni, majú za sebou sedem rokov modlitieb pár hodín týždenne, ktoré sú otvorené pre všetkých. Snívajú o tom, že raz bude ich dom otvorený neustále pre kohokoľvek a že modlitba v tom meste neutíchne. Od 18. novembra chcú v ňom zjednotiť mnohé kresťanské spoločenstvá, denominácie, kresťania, ktorým leží táto myšlienka na srdci, a modliť sa spolu: „Verím, že keď sa budeme modliť v jednote, tak sa budú diať zázraky v našom meste, našej krajine.“

 

Vedenie chvál na Crescendo konferencii

 

NAJRADŠEJ PREŇHO HRÁM A ROZPRÁVAM

„Trávim veľmi veľa času s Bohom, ale aj z akcií, kníh a kázní, vždy, keď ma niečo Boh naučil, niečím som si prešla, tak som si povedala – toto musia všetci počuť. Mala som túžbu odovzdať to ďalej. Asi mám niečo v sebe, čo ma v tom ženie,“ práve tak sa dostala k tomu, že sa o svojej skúseností delí aj vo svojich prednáškach. Napĺňa ju to radosťou aj veľmi baví. Jej obzvlášť blízke témy sú modlitba, to, aký je Boh naozaj a Božie slovo.

„Rada prebúdzam ľudí z duchovnej nudy a letargie a vediem ich do pravdy o ich vzťahu s Bohom alebo do pravdy o sebe samom. Myslím si, že často žijeme povrchnosť, lebo sme si na niečo zvykli, zabehali sme sa v nejakých, inak aj dobrých úkonoch, zvykoch a formách, akurát že za tou „fasádou“ – vonkajškom, vnútri ostalo prázdno. Sama si často kontrolujem motívy – prečo to robím? Kde som vo vzťahu s Bohom? Ako to beriem? A rada občas akoby zatrasiem ľuďmi s otázkou: Haló, o čo tu ide naozaj?“ Považuje to za vzácnu službu, lebo si uvedomuje, že jej slová môžu niekoho posunúť vo vzťahu s Bohom alebo ho doň priviesť. A to jej stojí za všetku námahu. „Najradšej preňho hrám a na druhom mieste rozprávam,“ dodáva.

 



Komentáre