TOP

Marián Kubeš: Emócie nám umožňujú preniknúť k pravde o sebe samom

O emóciách sme sa rozprávali so zapáleným propagátorom kresťanského koučingu a využívania koučovacieho štýlu v školstve, v podnikaní, pri riešení manželských problémov, v službe pre zasvätené osoby… Spoločne s manželkou sa venujú predovšetkým manželským párom, ktoré sa ocitli v kríze. PhDr. Marián Kubeš, CSc.

V koučingu sa venujete aj oblasti emócií. Čo vás k tomu podnietilo?

Emócie sú našou dôležitou súčasťou. Často ich však vnímame ako záťaž, pričom nám majú slúžiť. Ako kouč sa opakovane stretávam s tým, že to, čo chcú ľudia riešiť, je vždy nejako spojené s emóciami. Emócie sú kľúčom pri hľadaní odpovedí, nie jediným, ale keď chýba, tú najlepšiu odpoveď často nenájdeme. Keďže pracujeme s manželkou aj s pármi v kríze, porozumenie emóciám je dobrým východiskom pri hľadaní riešenia.

 

Ako v človeku vznikajú emócie?

Emócia je odpoveď nášho tela na nejaký podnet. Ten môže prísť zvonka (niekto nás vystraší, vidíme pekný obraz, chceme nájsť príčinu, prečo naše hodiny zastali, keď som včera vymenil baterku), alebo zvnútra. Tam sú uložené všetky naše spomienky, myšlienky, predstavy, plány, vízie, zranenia, sklamania a pod. Sme doslova bombardovaní podnetmi zvonka aj zvnútra, preto aj emócie neustále vznikajú a zanikajú. Nikdy nie sme bez emócií. Väčšinu týchto procesov si vôbec neuvedomujeme. Nie sú prístupné našej vedomej mysli a sú extrémne rýchle. To, čo si uvedomíme je, že sa nejako cítime. Až následne to pomenujeme a povieme napríklad, že mám radosť, bojím sa, som zvedavý, hnevám sa, je mi smutno alebo že mi je takto dobre.

Iba na nás však záleží, do akých emócií vyústia všetky tieto podnety. Na našej momentálnej dispozícii, na tom, čo máme uložené v pamäti a aj na tom, ako sme sa naučili na takéto podnety reagovať.

 

 

KAŽDÁ EMÓCIA NÁM MÔŽE SLÚŽIŤ ALEBO ŠKODIŤ

Vy o emóciách hovoríte, že sú darom. Prečo?

Boh nás stvoril s emóciami, sme teda rovnako racionálne ako aj emocionálne bytosti. Dokonca neuroveda dnes nachádza dôkazy o tom, že sme nastavení na dobro, na lásku a keď sa deje niečo iné, telo nám to dá poznať.

Vďaka emóciám konáme, rozhodujeme sa, sme schopní sa obetovať, robiť odvážne veci. Emócie nám k tomu dodávajú potrebú energiu. Informujú nás o tom, čo si ceníme, o tom, kde sú naše hranice, o realite života, po čom naozaj túžime. Emócie mi umožňujú preniknúť hlbšie aj k pravde o sebe samom. Prečo na tieto podnety reagujem strachom, žiarlivosťou, vášňou či ľahostajnosťou?

Keď to zhrniem, emócie majú pre nás veľkú informačnú hodnotu, dávajú nám potrebnú energiu konať a každá z nich má na starosti niečo pre človeka dôležité.

 

Čo však napríklad taký hnev. Aj ten môže byť darom? Ako?

Hnev je jedna z najbežnejších emócií. A v čom môže byť darom? Jej poslanie je upozorniť nás na neprávosť, krivdu, nespravodlivosť, ktorá sa deje nám alebo okolo nás. Ak by sme ju nemali, boli by nám ľahostajné všetky krivdy a hoci by sme ich aj vnímali, nič by sme neurobili. Svet by bol strašným miestom. Poznáme spojenie „spravodlivý hnev“, ktorý trestá toho, kto sa previnil. Vďaka hnevu sa mohol opäť nastoliť poriadok. Hnevať sa môžeme, nemáme ale hrešiť.

 

Sú dobré a zlé emócie?

Bežne sa takto ľudia o emóciách vyjadrujú. Nepokladám to za veľmi užitočné delenie. Nepomáha nám učiť sa z emócií. Každá emócia nám totiž môže slúžiť alebo škodiť, pomáhať na ceste k cieľu alebo nás od neho odvracať. Ak aj niektorá tzv. dobrá emócia je príliš zvýraznená, prestáva nám slúžiť a začína nám škodiť. Predstavte si, že sme prehnane optimistickí, aj vtedy, keď na to nemáme celkom dôvod a podceníme prípravu. Alebo sme príliš odvážni a neodhadneme správne riziká a nasleduje zlyhanie. Zvyčajne sa to deje vtedy, ak nie sú prítomné ďalšie emócie, ktoré by tomu zabránili. Napríklad pochybnosť, opatrnosť či bázeň.

Je pravda, že emócie pociťujeme ako príjemné alebo nepríjemné. To by nás však nemalo popliesť, pretože jedny aj druhé nesú pre mňa dôležitú informáciu. Problém je, ak ktorákoľvek prerastie do životnej nálady, lebo vtedy táto prevládajúca nálada „zafarbí“ všetko ostatné.

 

Emócie naše každodenné. Naozaj sú emócie dobré a zlé?

 

Dá sa naučiť ovládať svoje emócie, napríklad už spomínaný hnev? Čo by mal človek pre to robiť?

Keďže emócia vzniká extrémne rýchlo, lepšie je ju prijať a skúmať, prečo vznikla a čo nám hovorí. Nedá sa nebyť v emócii. Tak ako sa nedá nedýchať. To, čo sa vieme naučiť ovládať, je naša odpoveď, ktorú sebe alebo okoliu dáme. Namiesto reakcie, do ktorej nás svojou silou emócia tlačí, uvažujeme o tom, aká odpoveď najlepšie poslúži tomu, o čo sa snažím. To sa treba naučiť, lebo nemáme veľa času. Všetko prebieha rýchlo, ale dá sa to. Nikdy neskúšajte emócie potlačiť, pretože tá energia musí niekde odznieť.

Najlepšie je priznať sám sebe – toto sa teraz vo mne deje. Skúsim to trochu preskúmať. Napríklad strach. Bojím sa, lebo mám skúsenosť, že veci nemusia dopadnúť dobre. Čo potrebujem, aby som dokázal so svojím strachom žiť? Možno trochu odvahy. Kde ju môžem vziať? Kto mi poradí? Kedy som to už v minulosti zvládol? A je naozaj potrebné prežívať takýto strach, keď som to predtým mnohokrát zvládol? A je to vôbec strach? Nie je to skôr neistota, obava či opatrnosť?

Takéto uvažovanie predpokladá určitú emocionálnu gramotnosť. Existuje viac ako 200 rôznych emócií, každá hovorí svojou jedinečnou rečou, dáva mi iný druh energie a každá sa stará o niečo iné, čo je pre človeka dôležité. Aj to je dôvod, prečo sa venujem emóciám. Aby ľudia rozumeli lepšie sami sebe a tým aj iným. Aby nachádzali účinné stratégie, ako s emóciami žiť tak, aby nám viac slúžili.

 

 

DETI SA UČIA ZAOBCHÁDZAŤ S EMÓCIAMI OD DOSPELÝCH

Mnohí rodičia majú problém práve so sebaovládaním – stane sa, že nás mrzí, ak sme urobili, čo sme nechceli. Máte nejakú radu, ako zvládať situácie, v ktorých sa rodič cíti vytočený?

To, že sa cítime vytočení, je prirodzené. Ako dospelí máme iné tempo, iné porozumenie, inú skúsenosť ako deti. Avšak musíme si uvedomiť, či chcem odpovedať z vytočenia, z hnevu, alebo z lásky. Už toto nám pomôže spracovať situáciu lepšie. Určite si väčšina rodičov odpovie, že chce konať „z lásky“. Pripomenutie lásky spúšťa emóciu lásky. Hnev sa nestratil, ale oslabol. Súhlasím, že niekedy je to ťažký zápas.

 

Sú detské emócie iné ako tie naše „dospelácke“?

Vo veľkej miere sa deti učia emócie od dospelých. Prežívajú ich v plnej šírke. Poznajú smútok, strach, radosť, odvahu, frustráciu, zvedavosť, lásku, sklamanie a mnohé ďalšie. Vplyv rodičov je najmä v tom, ako sa deti naučia s emóciami zaobchádzať. Často nás učili, že chlapci sa neboja. Ale my musíme vedieť strach prijať. Bude nás sprevádzať celý život. Ak sme za niečím smútili, chceli nás rozptýliť, rozveseliť a zároveň tým komunikovali, že byť v smútku nie je dobré, ostatní to neradi vidia. Smútok je pritom dôležitá emócia, lebo nám pripomína, že v živote môžeme čokoľvek cenné stratiť. Málokedy nám vysvetlili, ako máme narábať s hnevom, pričom je to veľmi bežná emócia. Zakazovali nám mať niektoré emócie. To vedie k emocionálnej negramotnosti a ukrývaniu emócií.

 

Deti teda preberajú od svojich rodičov emócie a to, ako ich vedieť spracovať?

Od rodičov preberáme mnohé modely správania, a teda aj to, ako narábať s emóciami. Niekedy sú to zdravé modely, inokedy veľmi škodlivé. Ak mama skrývala pred otcom sklamanie, nespokojnosť či neistotu, lebo by zostala nepochopená alebo by ju vysmial, dieťa si osvojuje tento vzorec, pretože iný nepozná. Neskôr v živote musí s námahou prerábať toto emocionálne dedičstvo. Ustráchaní a úzkostní rodičia doslova znemožnia plný rozvoj kreativity svojich detí, lebo ich naučili báť sa tisíc vecí, neveriť si a radšej sa vyhýbať i najmenšiemu náznaku rizika.

 

Je dobré, aby deti videli všetky naše emócie? Alebo je lepšie niektoré pred nimi ukrývať?

Tak ako je dobré, keď dieťa vidí, že medzi rodičmi prúdi láska, je dobré, ak vidí, že aj v najlepšom vzťahu dochádza k nepochopeniam, zraneniam, omylom. Že vznikajú situácie, za ktoré sa treba ospravedlniť a že máme odpúšťať. Je dobre, keď dieťa vidí ako to rodičia robia. Veď ono chce byť ako dospelí. Tu si najľahšie osvojí povedať prepáč, odpusť, ľúbim ťa, som smutný, veľmi sa teším.

 

Mali by sme svojim deťom vysvetľovať, čo prežívame?

Áno, formou aj obsahom primeraným veku dieťaťa.

 

Čo je podľa vás najdôležitejšie, aby rodič v súvislosti s emóciami naučil svoje deti? Že nie sú dobré a zlé, že ich máme všetci, že sú pre nás užitočné, lebo nám niečo dôležité hovoria, že sú darom, ktorý raz aj ony budú otvárať pre svoje deti.

 

Viac o emóciách nájdete tu.



Komentáre