Mentorka Stanislava Horváthová: Vďaka vyhoreniu som našla Boha, ktorému nemusím nič dokazovať

Stanka Horváthová je redaktorkou, skautkou a mentorkou. Stará sa o dvojročného synčeka a popritom spolupracuje na projektoch, ktoré sa týkajú vzdelávania, spoločenského dialógu a (nielen) duševného zdravia. V našom rozhovore hovoríme o tom, ako sa vymaniť zo zamerania na výkon, ako vďaka vyhoreniu našla iného Boha i o tom, v čom bolo pre ňu samotné vyhorenie požehnaním. 

O svoj životný príbeh sa Stanka podelí aj na Ženskej katolíckej konferencii 10. mája 2025 v Bratislave.

O svojom živote hovoríte vo farbách. Červená znázorňuje úzkosť, hnev či smútok, modrá zameranie na výkon, zelená stíšenie, prijatie a súcit. Akou farbou by ste „vyfarbili“ život, ktorý žijete aktuálne?

Na zeleno-modro. (úsmev) Keďže sa druhý rok intenzívne starám o synčeka, toto obdobie zahŕňa veľa zelenej, no tiež veľa modrej. Aj na materskej toho treba veľa stihnúť. Navariť, upratať, naplánovať a užiť si výlet, zvládnuť vymeniť plienku ešte pred tým, kým príde hysterický záchvat… (úsmev) 

Červenej sa úplne vyhýbate?

Ale nie. Aj červenú zažívame, keďže sme v etape, kedy je tých emócií veľmi veľa. Musím sa priznať, že všetko okolo starostlivosti o dieťa so mnou občas riadne zamáva, ale je to, samozrejme, úplne iné ako v pracovnom prostredí. V konečnom dôsledku si uvedomujem, že to je obrovská radosť a dar starať sa o dieťa a že dieťa prirodzene pozýva do zelenej.

Ako to?

Napríklad dnes ráno sme si so synom tridsať minút čítali a púšťali hudby z rôznych krajín sveta. To sú momenty, keď fakt vypínam a sústredím sa iba na neho. On ma vie veľmi pekne pozvať do stíšenia alebo do sústredenia sa iba na konkrétny moment – teraz nič neriešime, nezachraňujeme svet, len sa sústredíme na niečo maličké, na malý výsek reality, hoci je to len kamienok alebo vtáčik. 

Keď ste napísali knihu Menej konať, viac byť, ešte ste neboli mamou. Napísali ste ju aj na základe vlastnej skúsenosti s vyhorením a zameraním na výkon. Aj počas materskej však majú ženy tendenciu skĺznuť do snahy všetko perfektne zvládať. Keď ste už teraz sama mamou, nemáte s tým problém?

Vnímam to tak, že moja osobnosť sa nezmenila a do materstva som priniesla seba samu so všetkým, teda aj s tými tendenciami k výkonu, ktoré sa síce postupne uzdravujú, ale napriek tomu tam niekde stále sú. Hlavne v prvých mesiacoch, keď som cítila veľkú zodpovednosť a ešte som veľmi tápala v tom, ako sa role mamy zhostím, som cítila veľký tlak. Veľa vecí mi nebolo jasných, cítila som sa neistá, zároveň som prežívala túžbu, aby som to robila čo najlepšie, aby bábätko čo najmenej plakalo, aby som ho správne držala, správne uspávala, aby sme to s mliečkom zvládli… To moje výkonové nastavenie, ktoré ma ženie, bolo spojené s napĺňaním istých očakávaní aj v materstve. 

Aké očakávania máte na mysli?

Hlavne som mala pomerne jasné predstavy o tom, ako má vyzerať dobrý rodič. Bolo ťažké netlačiť nielen na seba, ale tiež neprenášať to na manžela. Uvedomovala som si, že ho nemôžem neustále kontrolovať napríklad v tom, ako drží synčeka, ako mu dáva jesť… Ani že nemôžem od ostatnej rodiny očakávať, že budú robiť veci tak, ako si ja predstavujem, že to má byť. Veľa som sa preto musela učiť veci púšťať a vzdávať sa svojich očakávaní. Stále je to pre mňa veľká výzva, ale pracujem na tom.

PERFEKCIONIZMUS MA ZAVIEDOL NA MIESTA, KAM SA UŽ DOSTAŤ NIKDY NECHCEM

Uvedomiť si, že všetko nemusí byť dokonalé, niekedy trvá veľmi dlho. Vy ste na to v materstve prišli pomerne rýchlo. Pomohla vám v tom aj vaša vlastnú skúsenosť s vyhorením?

Myslím si, že áno. Vidím to v dvoch rovinách. V tej prvej by som povedala, že skúsenosť toho, na aké nepríjemné miesta ma môj perfekcionizmus a výkonové nastavenie zaviedlo, mi pomáha uvedomovať si, že tam sa už dostať nechcem.

A tá druhá rovina?

Tou je skutočnosť, že proces uzdravovania priniesol do môjho života zmeny.

Aké?

Najväčšia zmena prišla v uvedomení si, že moja hodnota nezávisí od toho, koľko toho dnes stihnem. Zároveň som sa naučila rozpoznať kontrolky, ktoré mi ukazujú, že som to prehnala. Mám už vybudované aj isté „sebazáchovné“ mechanizmy, ktoré ma vracajú naspäť, keď už idem príliš na výkon.

Znamená to, že to, že ste vyhorenie prežili pred narodením syna, vás možno zachránilo pred vyhorením v materstve?

Myslím si, že keby som nevyhorela a nenaučila sa celú túto starostlivosť o seba predtým, ako som sa stala mamou, asi by si ma počkalo vyhorenie pri dieťati. Vďaka mojej predošlej skúsenosti som si dovolila byť prioritou, aj keď sa starám o dieťa. Naučila som sa, že sa najprv musím postarať o seba, aby som potom mohla byť vyrovnaná láskavá mama, ale tiež vyrovnaná manželka. Na to, aby sme mohli byť všetci v pohode, v prvom rade potrebujem byť v pohode ja a nie je to sebecké. Som veľmi vďačná, že sa to udialo ešte pred materstvom. 

Čo vôbec znamená dovoliť si byť prioritou v praxi?

Úplne prakticky: keď už cítim, že som čosi prepálila, naplánovala si priveľa aktivít, popri tom prala, varila… jednoducho tie kontrolky už blikajú, vtedy napríklad nechávam našu domácnosť ako je, lebo už nie je priorita upratovať. Potrebujem sa celá upokojiť. Pýtam sa samej seba, čo teraz potrebujem. A keď prídem na to, čo vlastne potrebujem, tak si o to poprosím.

Keď dieťa zaspí, idem sa pomodliť, meditovať, zacvičiť si… Požiadam manžela, že dnes večer potrebujem hodinu byť sama alebo si pôjdem zabicyklovať, stretnúť sa s kamarátkami… 

NEVEDELA SOM SI PREDSTAVIŤ, ŽE SA ZNOVU VRÁTIM DO RÝCHLEHO PRACOVNÉHO TEMPA

Viackrát sme už spomenuli, že ste si prešli vyhorením. Skúsme sa teda vrátiť k nemu. Ako sa to celé začalo?

Úplné narazenie alebo „vypnutie“ sa mi stalo dvakrát. Raz to bolo tesne po skončení vysokej školy pri nástupe do prvého zamestnania. Ešte počas skúšobnej doby na prvom stretnutí, ktoré som mala s klientom po prvý raz viesť sama, som dostala panický atak. Už vtedy mi bolo pomerne jasné, že jednak to tempo, ale aj ten typ práce nezvládam. Zároveň sa mi vtedy spustila panická porucha, s ktorou som si nevedela predstaviť pokračovať v práci. Zostala som preto pol roka doma a potom som úplne presedlala z toho, čo som študovala, čo bol manažment, do neziskového sveta. Myslela som si, že to bude pokojnejší svet a aj bližší môjmu nastaveniu.

Kedy to vyhorenie prišlo znovu?

To bolo asi päť rokov pred napísaním knihy. Žila som obdobie, kedy som si myslela, že z vyhorenia som sa uzdravila. Pracovala som pre neziskovku LEAF, kde som aj učila, a pritom som takmer na plný úväzok dobrovoľníčila pre Spoločenstvo Ladislava Hanusa. V istom bode som non-stop prepínala medzi dvoma výkonovými svetmi. A potom, keď som sa po niekoľkotýždňovom voľne v lete mala vrátiť naspäť do školy, zrazu to nešlo. 

Prečo?

Mala som sa cítiť oddýchnutá, no namiesto toho som sa cítila, ako keď si po 40-kilometrovom výlete vyzujete topánky a mali by ste si ich znova obuť. Nešlo to. Nevedela som si predstaviť, že sa o týždeň vrátim do práce. A keď mi ešte do toho prišiel mail o ďalšej úlohe, ktorú mám robiť, tak ma to úplne zložilo. Predstava toho, že by som sa vrátila do toho strašne rýchleho rytmu, bola pre mňa nemožná. Preto som znovu ostala pol roka doma. 

Vyhorenie teda prišlo dvakrát. Aký bol rozdiel medzi tým prvým a druhým?

Pri tom prvom som hneď rozmýšľala nad tým, ako sa viem dostať naspäť do plného výkonu alebo do plnej energie, ako sa viem vrátiť naspäť tam, odkiaľ som vypadla, ako viem byť opäť plne produktívna, ako viem opäť vládať… Veľmi mi prekážal fakt, že nevládzem a že nezvládam to, čo som si myslela, že mám zvládať. V tomto zmysle sa celá moja snaha sústredila na to, ako opäť naberiem energiu a budem môcť robiť všetko to, čo by som chcela a mala. 

Pri tom druhom už táto myšlienka neprišla?

Nie. Vtedy prichádzali iné myšlienky… skôr otázky silné na sebareflexiu… „Ako je možné, že sa mi to stalo znovu?“ Okrem toho som sa začala zamýšľať nad tým, čo mi táto situácia hovorí o tom, kým som, čo potrebujem a čo sa cez to mám naučiť. V tomto zmysle som rozmýšľala aj nad tým, k čomu ma cez to pozýva Boh.

A na čo ste prišli – k čomu vás volal?

Cítila som, že je to vlastne pozvánka na lepšie a krajšie miesto, kde sa konečne prestanem naháňať ako ten škrečok v klietke. V tom procese som prišla na to, že to nie je život, ktorý chcem a že ho taký nechce pre mňa ani Boh. Takže som začala hľadať odpovede na to, kto som a čo potrebujem, aby som mohla dennodenne fungovať a prežívať pri tom radosť. 

CÍTILA SOM POTREBU VYMENIŤ SVOJE BUBLINY A ZAŽIŤ INÉ PROSTREDIA

Pri obidvoch vyhoreniach ste absolvovali niekoľkomesačnú terapiu. Pri druhom raze ste navyše cítili túžbu vyskúšať aj iné prostredia a iné pracovné spôsoby. Čo všetko ste vyskúšali?

Napríklad som šesť týždňov strávila v ekumenickej rezidenčnej komunite House of the Open Door v Británii, kam ľudia môžu prichádzať na duchovné obnovy. Tu som pomáhala, s čím bolo treba – prezliekala som periny, vysávala, upratovala, zároveň som žila v komunite, ktorá bola nastavená úplne inak. Bol tu denný rytmus, ktorý sa skladal z rannej modlitby, fyzickej práce, obeda, voľna, práci v záhrade, adorácie, svätej omše a večere. 

Kde ste ešte boli?

Splnila som si sen a išla som brigádovať do Tatier na chatu Plesnivec. Aj toto bolo prostredie, ktoré sa veľmi líšilo od toho bratislavského. Tu som sa úplne opájala krásou a fyzickou prácou. Pracoval som v kuchyni, okolo chaty, v super tíme a po práci som si hocikedy vybehla na hory. 

Vyzerá to tak, že ste potrebovali vymeniť prácu „hlavou“ za manuálne prácu… 

Presne. Cítila som veľkú potrebu vymeniť svoje bubliny, v ktorých som žila, a zažiť úplne iné prostredia. Celý život som prežila len ako sediaci kus hlavy, ako keby som nemala telo a tak som si dovolila vyskúšať sériu všelijakých fyzických prác… Pracovala som v záhradníctve, pražila som kávu, balila čokoládu. 

Čo ste sa vďaka týmto prácam naučili?

Okrem tých praktických zručností? (smiech) Uvedomila som si, že hodnota práce nie je len v tom, čo vyprodukujem intelektuálne, ale že viem priniesť hodnotu aj takouto prácou. 

K čomu ste vďaka vyhoreniu napokon dospeli? Aké východiská ste našli? 

V prvom rade som si uvedomila, že plný pracovný úväzok nie je niečo, čo chcem a zvládam. Musela som prijať, že minimálne na nejaké obdobie, a možno aj navždy, sa moja baterka zmenšila a plný pracovný úväzok nebudem dávať, ani ho nebudem chcieť dávať. Z toho vyplýval fakt, že sa musím prispôsobiť životu s týmto menším nasadením. Z polovičnej práce vyplýval aj polovičný plat. To znamenalo, že som sa učila prispôsobiť skromnejším podmienkam. 

Inak som musela premýšľať aj o trávení voľného času. Vtedy som sa stretla s konceptom byť bohatý na čas verzus bohatý na peniaze. Výskumy totiž ukazujú, že ľudia, ktorí sú dlhodobo bohatí na čas, sú v konečnom dôsledku spokojnejší ako tí, čo sú bohatí na peniaze. Uviesť do praxe všetky tieto veci nebolo úplne jednoduché.

V čom to bolo ťažké najviac?

Napríklad vysvetliť v práci, že by som síce vedela a mohla pracovať viac, ale ja si to neprosím, bolo nekomfortné. A potom ďalšia vec – čo s tým časom, ktorý mi zvýšil? Nechcela som sa znova hodiť do šialeného zachraňovania sveta v nejakej neziskovke. Preto som prirodzene musela rozmýšľať aj nad voľným časom. Čo s ním urobím? V tomto som sa na základe vecí, čo som čítala, aj na základe tých rozhovorov, ktoré som viedla, rozhodla venovať vzťahom. 

Čo presne to znamenalo – venovať sa vzťahom?

Oveľa viac času, ako som bola dovtedy zvyknutá, som trávila s blízkymi ľuďmi. Napríklad som išla na návštevu, ktorá ako keby nemala jasný koniec, len tak plynula… Trávila som s priateľmi tri, štyri, päť, niekedy až šesť hodín, lebo som mohla. Nemala som pracovné termíny, ktoré by ma niekde tlačili. Aj v tomto zmysle som si upratala priority a dôslednejšie si zmenila viaceré životné nastavenia. 

Napríklad aké?

Pochopila som, že potrebujem prácu, v ktorej budem mať menej podnetov, kde sa budem sústrediť na jedného človeka, kde budem mať viac ticha… Preto som po pol roku prijala miesto redaktorky. Zároveň som v tom čase pocítila veľmi silnú motiváciu podeliť sa s tým, čo sa mi stalo, aj s tým, ako sa z toho dá uzdraviť. Vnímala som, že v mojom okolí je veľa ľudí, ktorí sa v tomto zmysle trápia a narážajú, a že tých zdrojov odkiaľ čerpať nebolo dosť alebo väčšina ľudí nevedela o tých, ktoré mne najviac pomáhali.

Takže ste sa rozhodli napísať knihu. Nebáli ste sa, že aj v tomto môžete skĺznuť do výkonu? 

Pravda je, že to bolo tiež trochu spasiteľské. (smiech) Predovšetkým si však myslím, že sa to stalo takou prirodzenou odpoveďou, ako by mohlo moje vlastné utrpenie pomôcť iným. V konečnom dôsledku som za to vďačná. Aj to písanie mi pomohlo v procese uzdravovania, akoby som sa ukotvovala v tom, čo fungovalo a pomáhalo mne samej. 

NIEKEDY ODPOVEDÁM AJ NA VEĽKÉ VECI „NIE“

Je niečo, čo ste si v živote zaviedli ako nejaký súbor nástrojov, ktoré vám pomáhajú, aby ste znovu neskĺzli do snahy o dokonalosť?

Odkedy som prežila vyhorenie druhýkrát, oveľa skôr cítim, že sa vo mne niečo deje a aj oveľa skôr konám. Napríklad keď sa dve noci po sebe stane, že som úzkostná a chodia mi myšlienky okolo toho, čo treba stihnúť, už začínam konať. Zamyslím sa nad tým, čo tento týždeň zruším, čo nebude, kedy môžem ísť do sauny, kedy môžem ísť cvičiť, s kým sa potrebujem porozprávať, aby sa mi to „upratalo“. Predchádzať takýmto stavom mi tiež pomáha fyzický pohyb, manuálna práca a vzťahy.

A vec, ktorú by som asi predtým nedokázala, je, že niekedy robím aj veľké rozhodnutia v podobe „nie“. 

Čo to presne znamená?

Napríklad poviem, že ma to veľmi mrzí, bavil by ma ten projekt, ale nebudem v ňom pokračovať, zruším či presuniem dohodnuté stretnutie. Alebo že si nezoberiem ďalšiu prácu, aj keby bola veľmi zaujímavá alebo veľmi výhodná. Jednoducho hovorím „nie“ aj na niektoré veľké veci. A niekedy aj keď ich už mám rozpracované. 

Jednou z pomôcok, ako predísť vyhoreniu, ste spomenuli vzťahy. Ktoré vzťahy sú pre vás v tomto dôležité?

Čo sa týka vyhorenia, tak mentor alebo duchovný vedúci. Hlavne sú to ľudia, na ktorých sa naozaj viem obrátiť, ktorí nemajú problém povedať, že som to zase prehnala, že toto je o tvojom egu, poď, skús sa na to pozrieť nejako inak. Postupne som si vybudovala vzťahy, kam viem prísť kedykoľvek po radu a podporu. To je pre mňa silný pilier.

Zmenil sa vďaka vyhoreniu aj váš duchovný život?

Počas toho obdobia som objavila kontemplatívnu modlitbu, ktorú som si osvojila. Ranná a večerná, ideálne 20-minútová kontemplatívna tichá modlitba, sa stala základom, ktorý zmenil môj deň a v konečnom dôsledku aj život. A potom sú, samozrejme, obdobia, kedy sa mi tento modlitebný rytmus nedarí a učím sa, že aj to je v poriadku. (úsmev)

NAJČASTEJŠIE VYHORÍ PERFEKCIONISTA, WORKOHOLIK A OPTIMISTA

Myslíte si, že sú ľudia, ktorí majú k vyhoreniu väčší sklon ako iní? 

Sú na to pomerne jasné dáta, že existujú predispozície, povahové črty alebo aj nastavenia osobnosti, ktoré k tomu prispievajú. Tie ukazujú, že najľahšie vyhorí perfekcionista, workoholik a optimista. Naše vyhorenie tiež často môže súvisieť s tým, čo sme sa naučili v detstve… 

V akom zmysle?

Ide o to, či sme mali pocit, že sme bezpodmienečne milovaní a stačíme takí, akí sme, alebo sme boli odmeňovaní za výkon, za dobré známky, keď sme sa chovali istým žiadaným spôsobom… Tento naučený spôsob, ako si získať hodnotu, sa nám zautomatizuje a aj v dospelosti býva hlavným motorom na podávanie výkonu.

Podať dobrý výkon, dokončiť alebo niečo perfektne zvládnuť nám však prináša aj pocit uspokojenia. To asi nie je úplne zlé… 

Samozrejme, že nie. Avšak to uspokojenie súvisí s dopamínom, ktorý sa nám v takých chvíľach vyplavuje v tele. Vďaka nemu sa cítime veľmi príjemne. Zároveň však spôsobuje, že keď ho nemáme, chceme ho mať. Stávame sa na ňom závislí, resp. stávame sa závislí na úspechu a dokončovaní, aby sme znovu cítili dopamínové účinky. Preto sa k tejto závislosti treba stavať ako ku akejkoľvek inej.

To znamená, že od neho treba aj abstinovať a abstinencia sa často spája aj s abstinenčnými príznakmi. Ako sa prejavujú pri závislosti od dopamínu?

Pri mojom zastavení sa skrz vyhorenie som pociťovala niečo, čo som si sama nazvala „preradenie z päťky na jednotku“. Fyzicky to bolo extrémne nepríjemné. Popísala by som to ako také brnenie celého tela. To sa akoby nevedelo alebo aj nechcelo dať do pokoja. Jednoducho, keď idete celý deň naplno a potom sa zrazu máte v presnú chvíľu zastaviť, napríklad v kostole na svätej omši, telo sa ocitá v totálnej nepohode.

Ako sa takýto abstinenčný príznak prekonáva?

Mne najviac pomohli už spomínané tri farby. Červený je adrenalín a kortizol, modrý dopamín a zelený oxytocín. Najprv som si myslela, že potrebujem znížiť aktivitu, aby som znížila dopamín. Potom som štúdiom pochopila, že nemôžem len znížiť aktivitu, ale dopamín musím vyrovnať prílivom oxytocínu. To znamená vstupom do zelenej. Prakticky to znamená nájsť bezpečie, stíšenie, súcit, láskavosť. 

Teraz to už mám zautomatizované, ale zo začiatku to bola tvrdá práca ísť do nejakej aktivity, kde budem zažívať bezpečie, stíšenie a súcit. To sa dá mnohými spôsobmi – aj relaxom v saune, aj vypýtaním si objatia, modlitbou, pestovaním vzťahov a súcitu voči druhým aj sebe samej…

VYHORENIE MA PRINÚTILO ZASTAVIŤ SA A HĽADAŤ INÚ CESTU

Človek naučený na modrý svet, teda život plný aktivít a úloh, často zápasí aj s pocitom zlyhania, ak niečo nezvládol. Vás netrápila vina, že niečo už nedávate tak ako predtým?

Také myšlienky skutočne prichádzali. Lenže už som mala na pamäti, čo sa mi stalo a jednak som o sebe zistila, že som vysokocitlivá osoba. Aj toto zistenie mi pomohlo v odhodlaní neobviňovať sa. Jednoducho existujú nervové sústavy, ako je aj tá moja, ktoré vnímajú oveľa viac podnetov a zároveň ich oveľa hlbšie spracúvajú. Preto sa cítim preťažená skôr ako možno iní ľudia. 

Je to teda skôr biologické nastavenie?

Presne. Nezvládam veľa hodín v hluku alebo medzi mnohými ľuďmi, ale nemusím preto cítiť zlyhanie. Byť vysokocitlivý človek má však aj svoje výhody – taký človek je napríklad veľmi empatický.

Zdá sa, že si to vyžaduje aj veľkú dávku sebaprijatia. Som taká a je to tak v poriadku…

Tento postoj je asi kľúčom k celému problému človeka, ktorý vyhorel. Teraz vládzem toľko a je to tak v poriadku. Teraz prichádzajú silné emócie a je to tak v poriadku. Teraz pracujem na tomto a je to tak v poriadku. Teraz toto nezvládam a je to tak v poriadku. 

Svoje vyhorenie nazývate aj požehnaním. To je silné vyjadrenie. Ako takú ťažkú vec môžeme brať ako niečo dobré?

Pre mňa sa stalo požehnaním, lebo ma prinútilo zastaviť sa. Rútila som sa obrovskou rýchlosťou niekam, kde som vlastne ani nebola šťastná. Sama sebe som sa vzdialila. Prinútilo ma urobiť si sebareflexiu a vydať sa na inú cestu.

Aká je tá cesta?

Je to oveľa radostnejšia a príjemnejšia cesta, pretože som sa cez to všetko naučila prijať seba a svoje limity. Som o toľko spokojnejšia, vyrovnanejšia, ako som bola na tých miestach a v tom spôsobe fungovania predtým. Zároveň je to súcitnejšia cesta so sebou a s druhými. Myslím si, že priniesla veľa uzdravenia do mojich vzťahov v rodine, v manželstve i v priateľstvách.

Kde v tom všetkom, čo ste prežili, ste vnímali, že bol Boh?

Pamätám si moment pri prvom vyhorení, kedy som zažívala pocit, akoby sa zmrákalo úplne všade okolo mňa. Bola to priam fyzická temnota. No v istej chvíli prišiel moment, ktorý sa ťažko vysvetľuje. Prišlo svetlo a pocit, že je tu niekto, kto ma v tom nenechá. Dalo by sa povedať, že to bol moment takého môjho obrátenia. 

Druhé vyhorenie zmenilo moje vnímanie toho, kým Boh je. Spätne som si uvedomila, že som ho vnímala ako nejakého otrokára, ktorému nosím vrecia úspechov, práce a dokončených úloh. A ak by som ich nedoniesla, tak by jeho láska ku mne nemala na čom stáť.

To je predstava o Bohu, s ktorou zápasia mnohí. Čo vám pomohlo ju prekonať?

Taká jednoduchá, ale veľmi závažná veta, s ktorou som odišla z jedných jezuitských duchovných cvičení.

Aká to bola veta?

Tvoja snaha o výkon je prekážkou v našom vzťahu a vo všetkých tvojich vzťahoch. (chvíľka ticha)

Vedela som, že toto naozaj nebolo zo mňa. Na tých duchovných cvičeniach som uvidela spôsob môjho fungovania ako prekážku k niečomu, čo je oveľa dôležitejšie. A to bol vzťah s Bohom i vzťahy s druhými. Toto bol začiatok hľadania Boha takého, aký naozaj je.

Akého Boha ste teda našli? 

Boha, ktorý nepotrebuje mojich 8 až 10 hodín v jednej práci, ani mojich 8 až 10 hodín v kresťanskej neziskovke, nepotrebuje výsledky ani naplnené očakávania. Boha, pre ktorého som milovaná a prijatá dcéra, ktorá nemusí nič dokazovať, nič si nemusí „odmakať“. Veľká časť tohto, o čom hovorím, sa udiala na seminári Otcovo srdce, ktorý som predtým odsudzovala. Tam sa začalo moje uzdravovanie osobného vzťahu s Bohom, ktorý odo mňa na konci dňa nežiadal zoznamy ani počty modlitieb či pôstov. Je to stále proces. Dnes viem, že v tom nie som sama. Je nás veľa, ktorí sme si prešli vyhorením. Aj preto o tom hovorím.

Foto: Patrícia Matiová