TOP

Michal Libant: Vo väzniciach vlažnosť nenájdete

„Boh chce meniť ľudí aj vo väzení,“ hovorí Michal Libant (42), ktorý dvadsať rokov pôsobil v leopoldovskej väznici. Vďaka jeho snahe priniesť evanjelium aj za múry väzníc mnohí odsúdení spoznali Krista. S Michalom Libantom, akolytom Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky, sme sa rozprávali o tom, ako prebieha evanjelizácia vo väzení, o spoločenstve Dismas, ale aj o Božom odpustení a milosrdenstve.

Dlhé roky ste pracovali vo väzení. Prečo ste si vybrali práve toto povolanie?

Môj dedko aj pradedko robili celý život vo väznici. Keď som sa vrátil z vojny, tak som si povedal, že to vyskúšam aj ja. Začínal som ako referent na väzbe, potom som prešiel na oddelenie Výkon trestu ako referent režimu režimovej činnosti. Popri práci som si dorobil andragogiku a v roku 2009 som začal robiť pedagóga. Vo väznici som nakoniec ostal dvadsať rokov.

 

Svoje obrátenie ste zažili v čase, keď ste už pracovali ako pedagóg?

Áno. Zlom prišiel približne pred desiatimi rokmi, keď mi moja teta priniesla dévedečka z Guadalupe a Medžugoria. Aj predtým som chodil do kostola; nebol som neveriaci, ale keď som sa pozeral na to, čo sa tam všetko deje, uvedomil som si, že to je nadprirodzené. Vtedy som si povedal jednu jednoduchú vetu: „A čo keď je to naozaj pravda?!“ Aj dovtedy som veril, ale odvtedy to bolo iné, lebo som prišiel do bodu, kedy sa to zlomilo a začal som úprimne hľadať Ježiša Krista nie z povinnosti, ale z nádeje.

 

Čo sa zmenilo?

Rozhodol som sa, že tomu dám šancu. Chcel som vedieť viac. Začal som si hľadať informácie na internete. Stále viac ma to priťahovalo. Najväčšiu zmenu som pocítil, keď som išiel na generálnu svätú spoveď. Vtedy sa to všetko zlomilo, všetko, čo som zažil, všetky ťažké veci, som odovzdal Pánovi a prvýkrát som reálne zacítil Ducha Svätého. Začal som čítať Sväté písmo. Taký som bol hladný po Božom slove, že som ho vtedy prečítal za tri mesiace. Moja modlitba za tiež zmenila, bola skôr rozhovorom.

 

Malo vaše obrátenie vplyv aj na vašu prácu?

Určite. Je to rozdiel, keď je človek taký vlažný kresťan alebo ateista, a keď sa snaží žiť s Kristom. Pohľad sa úplne zmení, a to v každej oblasti, proste pozeráte na svet inými očami, resp. z inej perspektívy. Povedal by som, že ste viac šťastný, pokojný a empatický. Základom všetkého je vidieť očami, ako pozeral náš Majster a Učiteľ. Nepozeráte sa už na toho odsúdeného s odporom. Veci už riešite iným spôsobom.

 

Áno, viera dokáže zmeniť náš pohľad na druhých…

Presne tak. Na začiatku som bral odsúdených ako odpad. Tak väzňov často vidia aj niektorí ľudia mimo väznice. Keď sa však človek obráti, zrazu vidí, že Boh dáva každému šancu. Človek len musí úprimne prijať Božie milosrdenstvo.

 

 

BOH CHCE MENIŤ ĽUDÍ AJ VO VÄZENÍ

Kedy ste sa rozhodli hovoriť odsúdeným o Ježišovi?

V januári 2015 som sa zoznámil s Braňom Letkom a pozval som ho do väznice. On mi povedal, že sa už za to rok modlili, ale do žiadnej väznice sa nevedeli dostať. Dohodli sme termín a Braňo mi povedal, že nechce, aby tam boli odsúdení s minimálnym stupňom stráženia, ani stredným. On chcel maximálny stupeň stráženia a doživotné tresty. Vysvetlil som mu, že doživotných mu nikto nedá, lebo ich nemôže byť v jednej miestnosti naraz dvadsať. Bol som rád, keď sa podarilo vybaviť maximálny stupeň stráženia, ale s tým, že sme museli ísť do špeciálneho objektu vnútri väznice. Tam sú väzni, ktorí majú zväčša tresty pätnásť až dvadsaťpäť rokov. Ja vždy hovorím, že to sú ľudia, ktorých by ste nechceli večer stretnúť na ulici. Majú za sebou organizované zločiny, vydieranie, znásilnenia a tiež vraždy.

 

Ako prebiehala táto prvá evanjelizácia?

Aby ste si to vedeli predstaviť, Leopoldov je pevnosť, vo vnútri ktorej sa nachádza väznica – v jej vnútri, ,,v srdci,“ je hrad a tam je maximálny stupeň stráženia. Je to ako väznica vo väznici. Keď sme chceli mať program s tými najťažšími, museli sme ísť do tohto hradu. Prejsť všetkými kontrolami do jednej miestnosti, kde prišlo 48 odsúdených s maximálnym stupňom stráženia a z oddelenia špecializovaného zaobchádzania, to sú už také tvrdšie oriešky. Maximálny stupeň stráženia nezvykne mať kultúrno-osvetovú činnosť takéhoto charakteru a už vôbec nie odsúdení v diferenciačnej podskupine ,,C“, čo sú ,,zlí chlapci,“ diplomaticky povedané, lebo sú neprispôsobiví a z toho dôvodu nemajú takéto motivačné aktivity. My sme sa však rozhodli, že práve takíto by mali počuť o Kristovi.

 

To je celkom odvážne. Ako to dopadlo?

Na program prišli ako frajeri – kohúti, ale keď začali hrať chvály, videl som, že sa začali sústrediť a ich tváre sa menili. Nasledovali svedectvá a opäť modlitby chvál, čo sú zväčša naspievané žalmy; a potom Gloria Grey, Kanaďanka, ktorá evanjelizuje rómske osady, povedala, že jej Duch Svätý pripomenul verš z Izaiáša – keby vás aj vlastná mama opustila, ,,…ja nezabudnem na teba!“ (Iz 49, 15) A vtedy som videl, že jeden dvíha hore oči, lebo sa mu chcelo plakať, ďalší si držal hlavu v rukách a plakal. Keď som sa na toho chlapa pozrel lepšie, tak som ho spoznal. To bol človek, ktorý vonku strieľal ľudí. A vtedy mi to došlo! Boh nekoná len vonku. Boh chce meniť ľudí aj vo väzení. Duch Svätý sa dotýka týchto ľudí, ktorí vonku bez milosti zabili kamaráta pre peniaze! A aj im dáva nebeský Ocko šancu vrátiť sa domov.

 

To je úžasné. Čo sa dialo potom?

Vo väzení majú odsúdení možnosť zúčastňovať sa na krúžkoch v rámci oddielu. Ja ako pedagóg som mal na starosti okolo štyridsať chlapov a viedol som výtvarný a chovateľský krúžok. Neviem však ani kresliť, ani chovať. Tak som išiel za nadriadenými a povedal som im, že by som chcel mať biblickú školu a pozvať tých, ktorých sa dotkol evanjelizačný program. A oni nielen, že súhlasili, ale dali mi celoústavový krúžok, a tým pádom mi dali k dispozícii 1200 odsúdených.

 

 

KEĎ BOHU ODOVZDAJÚ SVOJ ŽIVOT, VTEDY SA ZAČNÚ DIAŤ ZÁZRAKY

Mal biblický krúžok medzi odsúdenými odozvu?

Je iné, keď sa vás dotkne Boh a je iné, keď máte žiť s ním a svedčiť o ňom. Vo väzeniach je to ťažké. Väzni sú tam za vieru prenasledovaní a vysmievaní. Je to také nepriateľské územie, koncentrované zlo. Odvahu ísť so mnou našli len dvaja. Jožko Š. zobral gitaru a Štefan Frívaldský Sväté písmo a ruženec. Ale za dva mesiace nás už bolo dvadsať. Dvadsať chlapov sa spolu modlilo a spievalo chvály. Neskutočné, aký dobrý je Pán.

Keď sme sa takto stretávali a modlili, chlapi sa chceli nejako volať, mať nejaké spoločenstvo, nejaký gang. Tak som im vysvetlil, že žiadny gang nebudeme mať, ale môžeme sa nejako volať. Nápady boli rôzne: bojovníci za slobodu, uväznení,  ukameňovaní, Božie milosrdenstvo… Rozhodli sme sa za to modliť a o dva mesiace spomínaný Jožko počas modlitby prestal hrať a hovorí: „Budeme sa volať Dismas.“ Ja som dovtedy nevedel, že Dismas bol ukrižovaný vedľa Ježiša a zahriakol toho, ktorý sa rúhal a povedal mu: „…Ty sa nebojíš Boha, hoci si odsúdený na to isté? Lenže my spravodlivo, lebo dostávame, čo sme si skutkami zaslúžili. Ale on neurobil nič zlé.“ Potom povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ A Ježiš mu odpovedal: „Ešte dnes budeš so mnou v raji.“ (Lk 23, 40 – 43) Každý má šancu a Dismas je ten, ktorý tiež urobil chyby, vyznal ich a oľutoval. Ježiš mu dáva milosť, odpustenie a prísľub. Áno, práve tento bývalý zločinec dostal ,,certifikát“, že ide do vytúženého neba.

 

Veľmi pekne to vystihol…

Áno, to je to, čo je kľúčové a vždy to väzňom hovorím. Trestom za hriech je smrť, ale Boh za teba zaplatil, ty si dostal šancu. Boh ti odpustí každý hriech, keď budeš činiť pokánie. A oni sa vtedy pýtajú: „To naozaj?“ Lebo si myslia, že sú stratení, nedokážu odpustiť sami sebe. A keď im začnem hovoriť svedectvá, niektorí aj plačú, lebo vidia v tých príbehoch nádej.

Minulý rok mi prišiel list od jedného z odsúdených na doživotné tresty. Písal mi, že prvýkrát sedel za vraždu ešte v deväťdesiatych rokoch. Prosil Boha, že už nechce takto žiť a keď ho pustia, bude už žiť tak, aby sa nevrátil naspäť do väznice. Pustili ho a našiel si družku, ktorá mala dieťa a on s ňou čakal ďalšie. Niekedy si aj vypil. Raz, keď mal takúto náladu, zobral si na ramená dieťa svojej družky a padol tak nešťastne, že dieťa skončilo v nemocnici a za pár dní zomrelo. Opäť skončil vo väzení, a tam mu jeho družka napísala, že sa mu narodilo dievčatko. Písal mi, že už je to 25 rokov a on o svojej dcére nevie nič. Nevie, či žije, ako sa volá… Prosil ma, aby sme ho zahrnuli do našich sobotňajších modlitieb, nakoľko každú sobotu mávame 24-hodinové modlitby, pri ktorých sa modlí cca 700 ľudí, zväčša odsúdení.

O pár mesiacov sme boli na evanjelizačnom programe v Trenčíne s názvom Žatva. Bol som tam v mikine s nápisom Dismas a prišla za mnou jedna dievčina a spýtala sa ma, či som kapitán Libant z leopoldovskej väznice. Myslel som si, že je to niekto z organizátorov, ale ona hovorí, že je dcéra muža odsúdeného na doživotie v Leopoldove. Spýtal som sa jej, či sa môžeme za ňu pomodliť, a tak sme sa tam za ňu modlili, bol to úžasný čas. A najkrajšie bolo, keď som potom pred Vianocami čítal list jej otca, kde písal, alebo skôr plakal, ako spomínal v liste, že jeho dcéra prišla za ním pred dvoma týždňami po prvýkrát na návštevu do väzenia a on sa dozvedel, že má vnúčika. Bol veľmi šťastný. V tomto je Boh dobrý – vie vyriešiť to, čo my sami nedokážeme vyriešiť. A keď im poviete, že Boh môže cez modlitbu a spoločenstvo zmeniť aj ich situáciu, tak im dáte nádej. Nádej a vieru, že Boh môže zmeniť aj ich navonok beznádejnú, nemožnú situáciu.

 

Často dostávate listy od odsúdených?

Za mesiac dostanem aj 110 listov. Napísať list nie je pre odsúdených úplne jednoduché. Oni nemajú peniaze, často sa musia zriecť kávy alebo nejakej sladkosti, aby mohli napísať. A napriek tomu dostanem každý deň približne dva-tri listy.

 

Píšu vám aj ženy? Máte v Dismase aj ženy?

Áno, máme samozrejme aj ženy. Chodíme aj do ženských väzníc, na Slovensku, aj do Čiech. Listy od nich sú často veľmi smutné. Viete, keď píše, že ju znásilnili, keď bola ešte maloletá, z toho sa jej potom narodilo dieťa a častokrát si musela privyrábať na ulici, tak vám je z toho ťažko. Ešte smutnejšie je, že takýto list mi nenapísalo len jedno dievča. Takéto listy dostávam často. Každá ma svoj príbeh, možno iný, ale určite ťažší ako väčšina z nás, a práve túto traumu a bolesť nevedia často zo seba dostať, preto sa niektoré pokúsia zabiť alebo si ubližujú, resp. ubližujú iným.

 

Asi sa tie listy nečítajú ľahko…

Veľmi ťažko sa niektoré čítajú. V tých príbehoch sa často opakujú tie isté vzorce, sú to deti z detských domovov, deti, ktoré vyrástli úplne bez rodičov alebo im chýbal aspoň jeden rodič. Keď viete, čo ten človek zažil, keď bol dieťa, že každý jeden večer sa jeho otec vrátil domov opitý a surovo ho zbil, tak zrazu rozumiete tomu, prečo tam je. Čo z neho mohlo vyrásť, keď vyrastal bez lásky, v strachu? Čo by vyrástlo z nás? Toto často ľudia nevidia. A z tohto všetkého, v čom žili, ich môže uzdraviť len Pán. My ich nedokážeme uzdraviť. Môžeme im len povedať, ako sa to dá a oni musia povedať Ockovi svoje áno. A keď mu odovzdajú svoj život, vtedy sa začnú diať zázraky.

 

 

Keď odsúdení zažijú obrátenie, je tá ich viera iná? Dá sa o nich povedať, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje?

Toto platí úplne! Doživotní sa modlia sedem až desať hodín denne. Najlepšie sa ohlasuje evanjelium doživotným a v maximálnom stupni stráženia. V minimálnom stupni stráženia to ešte tak neriešia, keď vedia, že sú za rok vonku. Ale keď človek vie, že ho čaká ešte pätnásť rokov, tak je otvorenejší počúvať. Naozaj sú dôkazom toho, že komu sa veľa odpustilo, veľa miluje.

 

Aký je návrat odsúdených do života mimo väzenia po ich obrátení?

Tých, s ktorými udržiavame kontakt, je už okolo 30. Štatisticky z tých tridsiatich ľudí, ktorí boli prepustení, by malo ,,sedieť“ minimálne dvadsať. Ale nie je to tak, a práve naopak, skoro všetci majú prácu. Tí, ktorí nás kritizujú alebo s nami nesúhlasia, keď sa pozrú na tento jeden ukazovateľ, tak uvidia, že toto je ovocie života s Duchom Svätým. Chcú si nájsť prácu, chcú žiť normálne. Toto sú veci, o ktoré ide práve nášmu štátu a celej spoločnosti, začleniť neprispôsobivých občanov a kriminálnikov naspäť do spoločnosti a vychovať z nich usporiadaných a užitočných občanov. Dostali šancu spoznať lásku Ježiša Krista. K tomuto už stačí len povedať, že ,,každý strom možno poznať po ovocí.“ (Lk 6, 44)

 

Stretávate sa aj s kritikou. Čo vám vyčítajú?

Niektorí proti nám bojujú a hovoria, že to, čo robíme, nepatrí do väzenia, lebo nejdeme cez psychológa ani psychiatra, nepoužívame žiadnu metódu. Títo ľudia vidia, že odsúdení sa zmenili, ale nevedia, prečo k tej zmene došlo. Nerozumejú tomu. A čomu nerozumejú, toho sa boja.

 

Zažili ste aj obrátenia z radov príslušníkov?

Áno, samozrejme. Veď oni sú svedkami obrátení. Vidia, že ten odsúdený je lepší! Jeden odsúdený mal 22 disciplinárnych trestov. To znamená, že 22-krát sa pobil alebo niečo ukradol. Aby sa mu zahladil jeden disciplinárny trest, musí rok poslúchať, a potom sa môže každé dva mesiace zahladiť ďalší, ak vydrží v tomto trende. Tento odsúdený začal chodiť do biblickej školy a zrazu tri roky poslúchal. Pýtal som sa na neho jeho pedagóga a on mi povedal: „Bol to hajzlík, ale teraz mi drží celu. Takých, ako je on, by som chcel mať všetkých!“  Tá zmena sa nedá zahrať. Keď žijete vedľa toho človeka, tak si to všimnete.

Vo väzení sa tá zmena nedá zahrať. Aj príslušníci to vedia! A aj oni sa menia. Jeden odsúdený mi raz povedal: „Keď som bol na východe v jednej väznici, bol tam jeden taký príslušník, ktorý bol zákerný. Počas programu, keď ste hovorili svedectvo o sebe, som videl na jeho tvári, že sa niečo zmenilo. A keď som ho potom stretol, bol úplne iný, lepší, ako by to ani nebol on!“

Ako Dismas vydávame aj časopis, takzvaný ,,Newsletter“, ktorý musia čítať aj pedagógovia, pretože oni kontrolujú väzňom korešpondenciu. Takže keď ho posielame, tak ho neposielame len 250 väzňom, ale aj príslušníkom. Je to taká nútená evanjelizácia. Ja som do časopisu písal dlhé roky ako príslušník. Väčšinou ma poznali. Niektorí ma povzbudzovali. Ale boli aj takí, čo „mali na mňa nervy“ a systematicky mi hádzali pred nohy polená. Bol som pre nich: „…priateľ mýtnikov a hriešnikov!“ (Lk 7, 34)

 

V čom je viera vo väzení iná ako na slobode?

Medzi väzňami nie je vlažnosť. Buď plačú, chcú ísť na spoveď a menia svoje životy, alebo naopak, sú nervní. Vo väzniciach sú len dva tábory, vlažnosť tam nehľadajte. Jeden odsúdený mi raz povedal: „Keď som sa z toho koncertu vrátil na celu, tak moji spolubývajúci dve hodiny nadávali a preklínali vás a hodinu Boha.“ Tí, ktorí uveria, to tam majú ťažké. Tých ľudí nie je veľa. Jeden alebo dvaja zo sedemdesiatich. Ale verte mi, že práve títo ľudia potom menia ďalších!

 

Takže odsúdení sa navzájom evanjelizujú?

Áno, zaujímajú sa, niekedy prídu, zoberú náš newsletter a so smiechom sa pýtajú: „Čo to tu máš?“ Rozprávajú sa medzi sebou. Niektorí sa z toho na začiatku vysmievajú, ale potom prídu na to, že sa mýlili. Uvedomujú si totiž, že niekomu na nich záleží.

 

Ako vníma vašu službu vaša manželka, vaša rodina?

So svojou manželkou Mirkou som sa oženil v roku 2003. Je to také pekné, lebo sme sa obrátili spolu. A spolu prežívame aj svoju vieru. Čakáme teraz štvrté dieťatko, čo na Slovensku nie je úplne štandardné. Veľmi si uvedomujem, že mať dieťa, to je obeta, a my ľudia sme často sebeckí. Ale teším sa, keď vidím okolo seba rodiny s viacerými deťmi.

Moja Mirka ma veľmi podporuje v mojej službe, a nielen v tejto. Okrem spoločenstva Dismas vykonávam aj službu akolytu, čo znamená, že rozdávam ľuďom denne Telo Kristovo, vyučujem tiež náboženstvo na gymnáziu, pripravujem birmovancov na úplné prijatie Ducha Svätého a najväčšou službou je moja rodinka doma. Samozrejme, sú chvíle, keď idem preč a rodinka ostane sama doma – lebo keď nebola korona, tak som každý týždeň chodil po väzniciach. Aj Mirka má svoju službu, v ktorej ju podporujem zas ja. Má srdce otvorené pre potreby núdznych a robí charitu.

 

DIABOL NECHCE, ABY STE MU KRADLI TO, ČO UŽ ZÍSKAL

Sú vo vašom spoločenstve len katolíci?

Máme asi 95 % katolíkov. Píšu nám však aj odsúdení z iných kresťanských cirkví. Sme otvorení pre všetkých. Do časopisu píšem, čo žijem. Nemôžeme vynechávať veci, napríklad, že som bol pozdraviť našu mamičku v Medžugorí. A ak s tým má niekto problém, môže nám napísať a my mu to s láskou vysvetlíme. Mnohí, aj protestanti, sa u nás modlia ruženec. A ja sa z toho teším. A nielen, že sa modlia, tieto ružence aj vyrábajú! Práve výroba ružencov je jedným z našich projektov.

Často hovorím, že som ako poštár, ktorý dostal od Boha list a ten list im čítam. Som taký, ako oni. A ja som povinný to robiť, lebo ako sa píše v Liste Korinťanom, beda by bolo, keby som evanjelium nehlásal. Ja len dávam ďalej to, čo som dostal. Mohol som sa schovať v kancelárii pedagóga a povedať si: Pane, ďakujem, že si ma spasil, teraz sa budem modliť a raz za čas poviem nejakému odsúdenému, nech verí v Ježiša, a bude všetko v poriadku. Ale to by nebolo správne. Keď sa rozhodnete ohlasovať, musíte sa pripraviť aj na rôzne útoky a prenasledovanie. Poviem to inak… Ak začnete hovoriť otvorene o Ježišovi, vtedy sa odhalíte a potom vás chce opica – diabol umlčať. On nechce, aby ste mu kradli to, čo už získal. No a my sa mu v duchovnom svete snažíme vlastne kradnúť Božie deti, ktoré drží v zajatí. Veď to sú naši bratia a naše sestry! Aj keď sú odsúdení.

 

 

ZBRAŇOU NIE JE MEČ, ALE BOŽIE SLOVO A MODLITBA

Môžete nám povedať viac o aktivitách, ktoré máte v rámci Dismasu?

Ako som už spomínal, každú sobotu máme 24-hodinové modlitby, kde sa modlí okolo 700 odsúdených, každý zväčša minimálne hodinu. Modlia sa s nami aj rodiny odsúdených, lebo Duch Svätý zjednocuje. Keď raz jeden odsúdený požiadal svoju mamu, aby sa s ním hodinu modlila, tak sa mu do telefónu rozplakala a povedala: „Synček, celý život som sa modlila za to, aby si mi toto povedal.“ Jeho mama o dva týždne zomrela a keď sa to dozvedel, plakal, ale bol šťastný, lebo Boh dal jeho mame to, o čo celý život prosila a on bol teraz iným človekom. Práve takíto ľudia sa potom modlia za druhých ľudí o to horlivejšie – a takýmto spôsobom si Boh buduje svoju armádu, kde zbraňou nie je meč, ale Božie slovo a modlitba.

 

Pre odsúdených musí byť ťažké, že nie sú so svojou rodinou. Aj preto ste rozbehli projekt Anjelský darček. Môžete nám o ňom povedať viac?

Pred Vianocami sme s manželkou rozmýšľali nad tým, že aj odsúdení majú doma rodiny. Mnohí majú viac detí a boli živiteľmi rodiny. Teraz sú vo väzení a ich rodiny sa trápia a nemajú peniaze. A tak sme sa rozhodli, že by sme ich deťom miesto nich poslali darčeky v balíku, na ktorom bude napísané ich meno. A tak začal projekt Anjelský darček.

Po prvých Vianociach s týmto projektom mi v januári prišiel list, v ktorom jeden odsúdený napísal, že sa v polovičke decembra modlil a videl práve reklamu v televízii, kde deti rozbaľovali darčeky. Veľmi sa rozplakal, pretože vedel, že on svojim deťom nebude môcť dať žiadne. A tak prosil Boha, aby sa o to postaral on – vtedy sa otvorili dvere na cele a prišiel kaplán Ľuboš, ktorý sa ho spýtal, či chce, aby spoločenstvo Dismas poslalo darčeky jeho deťom. Boh sa stará! On je najlepší Ocko.

 

To je úžasné, ako Boh dokáže konať…

Máme ešte projekt Anjelský list. V Dismase máme mimo väzníc okolo štyridsať rodín, ktoré majú deti. Štyridsať dní pred Vianocami sa každé dieťa začne pravidelne modliť za nejakého odsúdeného a pritom mu kreslí a niečo pekné napíše. Poznajú len meno, nevedia presne, komu kreslia. Potom sa tieto listy posielajú do väzníc. Viete, väzni často nemajú nikoho alebo s nimi nikto nechce mať nič spoločné. Niektorí za celé roky nedostanú ani jeden list. Mnohí odsúdení nám spätne píšu, že si tie listy čítajú dookola. Pre nich sú listy vzácnosť. Odsúdeným v Dismase, ktorí nám dali dátum narodenia, posielame aj blahoželania k narodeninám a samozrejme, aj k meninám. Raz sme dostali odpoveď: „Za deväť rokov, čo som tu, si na mňa doteraz nikto nespomenul.“ To je naša úloha – navštíviť a povzbudiť.

 

Ako vnímate Božiu spravodlivosť a Božie milosrdenstvo?

V Pavlovom liste je napísané: „Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život.“ (Gal 6, 7 – 8) Božie slovo hovorí jasne – keď robíš zle, kradneš, biješ svoju ženu, tak ťa to dobehne. Ale ak budeš siať lásku, miernosť, dobrotivosť, pokoj, trpezlivosť – ovocie Ducha –, tak tvoj život bude vyzerať úplne ináč.

Božie milosrdenstvo je pre mňa, keď Boh vytiahne reálne zlého človeka z temnoty tmy len tým, že úprimne ľutoval. A nielen, že mu Boh odpustí, ale urobí ho svojím synom a dedičom. Z krivákov, ,,lúzrov“ robí, pre nás často nepochopiteľne, kráľovské deti so všetkými privilégiami, čo k tomu patria. Ako v podobenstve o márnotratnom synovi otec hovorí: „Dajte mu prsteň na ruku, lebo môj syn bol mŕtvy a ožil. Bol stratený a našiel sa.“ Boh nás túži vytiahnuť z tej tmy. V Liste Timotejovi sa píše, že Boh chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu.

Autorka fotiek: Jana Petrusová

Komentáre