Milan Krajniak: Ako prezident by som chcel problémy reálne riešiť
AUTORI: Samuel Brečka, Ľubomír Švorca
Bol pokrstený ako dvadsaťsedemročný. V pléne parlamentu ho poznáme ako slušného človeka, ktorý „stavia mosty“. Našu silu vidí v slovenskej a stredoeurópskej identite. Aby presadil hodnoty, za ktoré bojuje, spojil sa s Borisom Kollárom. Dnes kandiduje za prezidenta. Milan Krajniak (46).
Ste veriaci, katolík, ale v kresťanských kruhoch, respektíve v kresťanských médiách sa v súvislosti s voľbou prezidenta veľa o vás nehovorí. Nebude to tým, že ste v štruktúrach Kresťanskodemokratického hnutia neboli vysoko, z NOVY ste odišli pomerne rýchlo, no a teraz ste u Borisa Kollára, ktorý vám v tomto smere nerobí práve najlepšiu vizitku?
Myslím si, že v parlamente nájdete veľmi málo ľudí ochotných bez ohľadu na popularitu vyjadrovať otvorene svoje názory. Napríklad, keď sme v parlamente rokovali o poslednej novele zákona o ochrane života, tak s výnimkou poslancov ĽSNS som bol jediný, kto si trúfol k tejto téme vystúpiť. Myslím si, že som vystúpil s úprimným prejavom. Snažil som sa vysvetliť, ako k tejto problematike pristupujem. Ako médiá zreflektujú dianie v parlamente, to už nie je moja úloha. Faktom je, že v hnutí Sme rodina máme v kultúrno-etických otázkach voľnú ruku. Každý poslanec nášho klubu hlasuje podľa svojho najlepšieho presvedčenia.
Doteraz ste v politike pôsobili skôr v úzadí. Čo vás primälo k tomu, že ste sa rozhodli kandidovať na funkciu najvyššieho ústavného činiteľa?
O politiku sa zaujímam od svojich desiatich rokov. Ako mladý som chodieval do okresnej knižnice v Prievidzi. Vždy som si požičal šesť knižiek, čiže maximálny počet. O dva dni som sa zväčša vrátil s tým, že ich mám prečítané a prosím si ďalších šesť. Väčšina tých knižiek bola s historickou tematikou. Na histórii ma zaujímali najmä dôvody, prečo sa jedna krajina rozvíjala a druhá naopak upadala. Prečo bol jeden kráľ uctievaný a iný zvrhnutý. To všetko je politika… alebo nazvime to – správa verejných vecí.
Keď som ešte ako mladý človek prišiel z Prievidze do Bratislavy študovať politológiu a ekonomiku, úplne prirodzene som sa zapojil do mládežníckeho politického života. V deväťdesiatych rokoch som sa angažoval pri organizovaní demonštrácií proti mečiarizmu. Nikdy som nemal ambície v zmysle, že musím niekým byť. Vždy mi išlo o správnu vec. Rád som podporoval ľudí, o ktorých som si myslel, že majú viac skúseností a sú šikovnejší. Nie som človek, ktorý si chce moc užívať. Časom som si však uvedomil, že ak chce človek naozaj niečo presadiť, tak musí sedieť takpovediac pri tom stole, kde sa o tom rozhoduje. A to je parlament alebo úrad prezidenta. Politickú moc vnímam ako možnosť presadiť veci, ktorým verím.
Predpokladáme, že ako prezident chcete zastupovať aj hlas kresťanov. Kandidátov, ktorí deklarujú takúto ambíciu, je však viacero. Okrem nespochybniteľného Františka Mikloška sa veriacim ponúkajú ešte aj Štefan Harabin, prípadne Marian Kotleba. Za veriacich sa považujú tiež Béla Bugár a Zuzana Čaputová… Podľa čoho by sa mali kresťania orientovať?
Po ovocí. Povedal som si, že v súboji o prezidentské kreslo nebudem napádať žiadneho svojho protikandidáta. Ak sa ma niekto opýta na niektorého z nich, tak poviem svoj názor na to, čo hovorí. Môže sa stať, že niekedy spolu súhlasíme, inokedy nie. Ale s určitosťou nebudem strácať čas tým, že by som na nich útočil alebo ich k niečomu vyzýval. Všetok čas chcem venovať tomu, aby som hovoril o svojom programe. Myslím si, že môžem ľuďom skutočne pomôcť. Uvedomil som si, že prichádzam o veľký priestor v médiách práve kvôli tomu, že nevyvolávam konflikty. A keďže sa menej o mne píše, isto prichádzam aj o nejaké hlasy. Rozhodnutie prišlo počas prvej adventnej nedele. Čítal sa pastiersky list biskupov, ktorý spomínal List sv. apoštola Pavla Galaťanom o tom, čo je aj takým mojím mottom: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť.“ (Gal 5, 22 – 23) Chcel by som, aby moje politické pôsobenie prinášalo práve takéto ovocie.
Na druhej strane politik musí niekedy zaujať aj ostrý postoj. Postoj, o akom hovoril aj sv. Bernard, že v mieri sa má človek šikovať k boju, ale potom, priamo v tom boji, má byť zúrivý ako lev. Je preto veľmi dôležité správne rozlíšiť, kedy sme vo fáze budovania a kedy vo fáze boja. Prezident by mal najmä stavať mosty. A to práve chcem robiť. Priznám sa, že ma už nebaví v parlamente počúvať sústavné útoky jedných na druhých.
Hovoríte, že ako prezident by ste stavali mosty, spájali. Avšak po vašom odchode z NOVY, ktorú ste zakladali spolu s Danielom Lipšicom, ste vo svojom blogu napísali: „Nie som konsenzuálny typ. Som presvedčený, že zmyslom politiky je viesť spor – o hodnoty, riešenia a nápady, ktoré môžu pomôcť Slovensku a Európe. Lenže sporiť sa v politike znamená z logiky veci, že existuje aj druhá strana sporu.“ Nie je vaše terajšie odhodlanie v rozpore s tým, ako ste sa definovali?
Ja si práveže myslím, že problémom nie je vecný spor. Ak sa ľudia navzájom rešpektujú a vedie ich spoločný záujem, nie je vôbec zlé, ak majú rozdielne názory. Spoločným záujmom je, z pohľadu prezidentského úradu, pomoc ľuďom tohto štátu, ľuďom, ktorí tu žijú. To, čo treba prekonať, sú osobné útoky a neschopnosť rešpektovať druhého človeka, aj keď má iný názor. Ak budem zvolený za prezidenta, prijmem po budúcich voľbách zástupcov všetkých politických strán, ktoré sa dostanú do parlamentu.
Dá sa to teda skĺbiť s tým, čo hovorí Svätý Otec František, že „úlohou dobrých politikov je zotrvať v službe pokoja, ktorý posilňuje nádej“?
Povedal som si, že skúsim začať od seba. Čo teda môžem urobiť ja? Keď na mňa niekto neférovo útočí, samozrejme, aj na mňa to emocionálne vplýva. V takých situáciách sa snažím zahryznúť si do jazyka a povedať si, že aj napriek všetkému budem reagovať vecne. Lebo takých politikov, ktorí si to vrátia aj s prídavkom, tu máme dosť. Druhá vec, o ktorú sa snažím, je držať slovo. Ľudia nemajú dôveru v politický systém. Obnoviť ju možno práve tým, že človek dodrží slovo, ktoré predtým povedal.
Budeme aj trochu osobnejší. Kto je pre vás Boh a aká je vaša osobná skúsenosť s ním?
Bol som pokrstený v roku 2000 ako dvadsaťsedemročný. Stalo sa to z môjho vlastného rozhodnutia. Povedal som si, že je to kľúčové a vrcholné rozhodnutie v mojom živote. Bolo však najmä rozhodnutím nastúpiť na cestu. Môj život sa odvtedy mení. Čím viac Boha spoznávam, tým viac som ním ovplyvňovaný v konkrétnom praktickom živote. Či v politike, rodine, alebo v ľudskej rovine. Dnes by som si už nevedel predstaviť môj život bez vzťahu k Bohu. Nevedel by som napríklad znášať to množstvo intríg, ktoré je v politike prítomné, bez pocitu akejsi opory. Istoty toho, že to má zmysel. Možno by som už ani v politike nebol.
Najdôležitejší duchovný zážitok v období po mojom krste bola pre mňa účasť na duchovných cvičeniach sv. Ignáca, ktoré som absolvoval s pátrom Bernardom Mišovičom SJ v Osturni. To ovplyvnilo môj ďalší život. Dovtedy som sa považoval za veriaceho človeka, ktorý sa dobrovoľne a vedome podieľa na kresťanskom živote a navštevuje bohoslužby. Vtedy však nastal u mňa druhý zlom. Uvedomil som si, že môj život kresťana neprebieha iba z týždňa na týždeň, od nedele k nedeli, ale zo dňa na deň.
Množstvo veriacich ľudí nevie stráviť, že za prezidentského kandidáta vás nominovala strana Sme rodina, pričom je známe, že váš predseda nežije v usporiadanej rodine. Ba práve naopak. Nediskvalifikuje vás to v očiach kresťanských voličov? Asi sa nedá úplne dištancovať od vášho politického spolupútnika?
To neviem posúdiť. Možno ma to u niektorých diskvalifikuje. Ja sa od Borisa Kollára nedištancujem. Ak by ma Boris Kollár neoslovil na jeseň 2015, tak by som dnes nebol v politike. Od začiatku vedel, že mám v hodnotových otázkach oveľa konzervatívnejšie názory ako on. Dohodli sme sa, že to bude rešpektovať. Ako som už spomínal, každý člen nášho poslaneckého klubu má svoju slobodu v tom, ako bude hlasovať. Veľmi si vážim, že to ako predseda našej strany vždy dodržal. Aj to, s akou intenzitou pomáha ľuďom mimo kamier, čoho som bol veľakrát svedkom.
Mne sa zdá, že Európa dospela k tomu, že my už nepresadíme konzervatívne hodnoty alebo ich ani neubránime, pokiaľ nebudeme spolupracovať s ľuďmi mimo konzervatívneho a kresťanského prostredia. Ak sú však ochotní konzervatívne hodnoty chrániť, podporiť, zveľaďovať, treba s nimi spolupracovať.
Spomínate presadzovanie kresťanských hodnôt v Európe. Ako teda vidíte ich budúcnosť?
Európa je dnes na rozhraní. Roman Joch, známy konzervatívny publicista, pred dvadsiatimi rokmi dokonca povedal, že kresťanská civilizácia je už v západnej Európe mŕtva. A obávam sa, že je to pravda. Prebieha občianska kultúrna vojna o tom, čo je základom našej civilizácie. Má to byť osvietenstvo a Veľká francúzska revolúcia? Som presvedčený, že dnešná civilizácia je postavená na hodnotách a tradíciách – na gréckej vzdelanosti, rímskom práve a židovsko-kresťanskej náboženskej tradícii. Sami si pod sebou pílime konár. Čím je slabšie vedomie ľudí hlásiť sa k niečomu spoločnému, tým je civilizácia zraniteľnejšia. Západná Európa sa stáva bydliskom osamelých, smutných, roztrieštených jedincov strácajúcich zmysel pre pojem akéhokoľvek „my“.
Naša civilizácia, na rozdiel od iných, je založená na obete. Zakladateľ tejto civilizácie sa obetoval preto, aby pomohol ľuďom. To je veľký rozdiel oproti napríklad islamskej civilizácii, ktorá sa šírila najmä mečom. To nie je civilizácia obety, ale sily. Ak chceme z každého z nás dostať to najlepšie, tak si musíme uvedomiť, že tých najušľachtilejších skutkov nie sme schopní v prospech seba, ale vždy iba v prospech niekoho iného. Ako prezident by som chcel podporovať aj podujatia, ktoré nám napomáhajú spoznávať vlastnú slovenskú identitu. Nešiel by som na Pohodu, ale napríklad na Festival Lumen.
Skúsite špecifikovať pojem „slovenská identita“?
Myslím si, že slovenská identita je stredoeurópska. So stredoeurópskymi civilizáciami máme spoločné tri základné konflikty, ktorým sme v minulosti čelili: nápor islamu v podobe Turkov, komunizmus a fašizmus. To nás utváralo. Veľmi presne to pomenoval aj svätý Ján Pavol II. vo svojej knižke Pamäť a identita. Na rozdiel od nás západoeurópske štáty nemali skúsenosť s komunizmom, nemali skúsenosť ani s náporom islamu, a preto boli také naivné v migračnej otvorenosti. To však neznamená, že nie sme súčasťou západného okruhu kresťanskej civilizácie.
Myslím si, že zakladateľmi našej národnej identity a zároveň aj strednej Európy boli knieža Rastislav a svätí Cyril a Metod. Samozrejme, že knieža Rastislav sa snažil ubrániť samostatnosť Veľkej Moravy, a teda zárodku strednej Európy, pred franským vplyvom. Vojensky sa mu to podarilo. Uvedomil si, že pokiaľ nebude uznaný ako panovník samostatného štátu, tak bude stále len bojovať. Požiadal preto pápeža, aby na Veľkú Moravu poslal kňazov, ktorí nebudú pod jurisdikciou najmä regensburského biskupstva a franských biskupov. Pápež to odmietol. Vtedy Rastislav zahral prvú geopolitickú hru našej histórie tým, že požiadal cisára Michala o vyslanie misionárov. Prišli sem Cyril a Metod, vierozvestovia, ktorí tu založili kultúru, vzdelanosť, vychovali svojich žiakov a potom išli do Ríma a požiadali pápeža o uznanie staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Vymenovaním Metoda za biskupa a neskôr arcibiskupa bola stredná Európa legitimizovaná ako súčasť západnej civilizácie. Mali by sme sa snažiť byť suverénnou súčasťou tohto západného okruhu s právom na vlastný názor.
Potenciálnym voličom sľubujete, že ako prezident neodobríte takú vládu, ktorej koaliční poslanci nezahlasujú za tri body vášho programu: za exekučnú amnestiu, rodičovský bonus za každé vychované a pracujúce dieťa, a zákon, ktorý by zabránil zvýhodňovaniu veľkých zahraničných firiem. Nie je to v rozpore s ústavnými kompetenciami prezidenta republiky?
Nie, nie je to v rozpore s kompetenciami. Naša ústava nedáva prezidentovi žiadne podmienky a mantinely, koho musí vybrať za predsedu vlády. Z toho vyplýva možnosť, s ktorou sa úplne bežne počíta, že ak by nebolo možné zostaviť vládu na báze politických strán, tak vláda musí trikrát žiadať o dôveru v parlamente. A keď tretíkrát dôveru nedostane, vtedy je možné parlament rozpustiť a vyhlásiť nové voľby. Takéto sú kompetencie prezidenta. Napríklad sme mohli vidieť, že pán Kiska využil bez zvyšku svoju kompetenciu, keď pred vymenovaním pána Pellegriniho mu dával podmienky o personálnom obsadení vo vláde.
Nezaváňa to tak trochu vydieraním? Alebo prezidentským systémom? Zdá sa, ako by ste chceli pridávať k jednotlivým programom politických strán ešte tieto tri body…
Nie, pretože ja by som nerozhodoval o tom, kto má vládnuť. O tom rozhodli ľudia vo voľbách. Chcelo by to vyše päťdesiat percent občanov, ktorí využili svoje volebné právo. Ja to hovorím vopred. Každý vie, že s takýmto programom ma buď zvolí, alebo nezvolí. Podľa mňa je to fér.
Kresťania by si vedeli predstaviť aj iné tri podmienky. Napríklad zrušenie vládneho podpisu pod Istanbulským dohovorom, prípadne prísľub neotvárať tému registrovaných partnerstiev, ale najmä výrazné obmedzenie potratov…
V kompetencii prezidenta je aj odvolať podpis pod Istanbulským dohovorom. Faktom je, že ratifikácia Istanbulského dohovoru bola v Slovenskej republike zastavená. Ale ak by sa našiel niekto, kto by v ňom chcel pokračovať, tak by som ho vypovedal. Prezident je ako rozhodca vo futbale. Koalícia a opozícia sú ako dve mužstvá hrajúce proti sebe. Prezident má právo vstupovať do zápasu, keď si myslí, že sa deje niečo, čo nie je fér.
K otázke registrovaných partnerstiev. Určite by som pôsobil tak, že by som v parlamente vystupoval častejšie ako doterajší prezidenti. Podľa mňa by mal prezident vystupovať vopred. Na začiatku každej schôdze by som chcel krátko vystúpiť, a to preto, aby som upozornil občanov, o akých zákonoch ide parlament hlasovať. Bez ohľadu na to, či budú koaličné alebo opozičné. A takto môže prezident vystúpiť pred rokovaním o akomkoľvek zákone. Či sa to týka registrovaných partnerstiev, daňových otázok, medzinárodných zmlúv alebo čohokoľvek. Keď prezident uplatní svoje veto, to je často už neskoro, aby sa niečomu reálne zabránilo.
A čo otázka potratov?
Samozrejme, som za ochranu života. Na druhej strane si myslím, že štát by nemal kriminalizovať ženy, ktoré sa rozhodnú pre potrat v prípade, že tehotenstvo nastalo následkom trestného činu. Poľský model je podľa mňa najvyhovujúcejší.
Predpokladáme, že kresťanskodemokratický politický zápas na Slovensku vnímate veľmi podobne ako váš birmovný otec František Mikloško. Avšak v čom ste politicky iný?
Som presvedčený, že prezident má byť aktívny a pomáhať riešiť konkrétne problémy ľudí. Snažil by som sa programovo aktívne vstúpiť do slovenskej politiky. Na rozdiel odo mňa je František Mikloško v tomto tradičnejší, čo znamená, že hovorí skôr o tom, ako by mal prezident morálne apelovať na riešenie problémov. Ja by som chcel problémy reálne riešiť.
Je aj druhá vec, v ktorej sa líšime, a to, že František Mikloško je viac proeurópsky Nemyslím tým nič zlé, považujem sa za hrdého Európana. Predstavujem si však, že stredná Európa by mala byť vo svojich rozhodovaniach oveľa suverénnejšia a odvážnejšia v presadzovaní národných záujmov. Som hrdý na to, že stredná Európa dokázala odolať migračnej otázke, kvótam. Práve spolupráca v strednej Európe zastavila tú balkánsku trasu. My už nie sme politicky malé deti, aby sme museli brať ohľad na to, čo povedia tí „politicky veľkí“. Náš národ je dostatočne šikovný a vyspelý, aby sme dokázali povedať svoj názor, aj keď bude v rozpore s názorom veľkých členov EÚ.
Čo si najväčšmi vážite na pánovi Mikloškovi? Hovorí sa, že čo niekto hovorí o druhých, to vypovedá najmä o ňom samom.
Počas celého života bol schopný nasadiť svoju tvár. Či v čase komunizmu, či počas súboja s mečiarizmom. Vždy bol ochotný hovoriť svoje názory otvorene a takto sa podľa mňa správa v politike chlap. A keď ho niekto vyzýval, že by mal odstúpiť v jeho prospech, tak sa mi to zdalo byť neslušné.
A ostatní kandidáti? Čo by ste vyzdvihli na nich?
Pána Mistríka osobne nepoznám, ale nemyslím si o ňom nič zlé. Pani Čaputovú rešpektujem kvôli tomu, že bola ochotná sa postaviť proti pezinskej skládke a Mariánovi Kočnerovi v čase, keď bol na vrchole svojho vplyvu. Ona má úplne iné názory na politické otázky ako ja, ale rešpektujem ju, lebo sa rozhodla riskovať a nebolo to ľahké. Pán Harabin je húževnatý typ človeka, avšak názorovo sme niekde úplne inde. Čo sa týka pána Bugára, na základnej ľudskej rovine, keď sme ako noví poslanci potrebovali pomôcť, nikdy nás neoklamal. Ani nám zle neporadil.
Nesmieme zabudnúť ani na najdôležitejšieho človeka vo vašom živote. Ľudia vás poznajú aj pod prezývkou „Posledný križiak“. Tento bojovník dnes ide do boja, aby zvíťazil. Je pripravený zvíťaziť. Je aj vaša manželka pripravená byť toho súčasťou, prípadne zaujať miesto prvej dámy?
Veľmi si vážim, že ma moja manželka v kampani podporuje. V prípade volebného úspechu je pripravená plniť si protokolárne povinnosti, ktoré k tomu prináležia. Ona je veľmi slobodomyseľný a aktívny človek. Podniká, venuje sa žurnalistike a určite by v tom pokračovala aj naďalej. Nebola by prvou dámou v domácnosti. Je pre mňa takou vzácnou spätnou väzbou, počas príprav mojej kampane. Vždy mi povie svoj názor aj z pozície človeka, ktorý sa médiám a komunikácii venuje rovnako ako ja dvadsaťpäť rokov.