TOP

Monika Paločková: V Afrike sa zo mňa stáva najšťastnejší človek na svete

Ako stredoškoláčka sa venovala modelingu, cestovala po celom svete. Dnes cestuje po svete s iným cieľom – ako lekárka pôsobí v Afrike. Monika Paločková (26) zo Zvolena.

Monika už ako malá pozerala dokumenty o afrických deťoch, o podmienkach, v akých žijú. Doma podporovali Dobrú novinu a podobné projekty, s babičkou chodievala do rómskej osady v Jarovniciach. Jej rodina je veriaca a silne charitatívne cítiaca. „Je to tak, už ako malá som vnímala, že my máme šťastie na obrovský prebytok a niekto o pár tisíc kilometrov nemá nič a nijak si to nezaslúžil. Áno, už ako dieťa som chcela vynahradiť deťom v Afrike to, čo som ja bez akejkoľvek snahy dostala od Boha zadarmo,“ hovorí.

Po skončení medicíny sa veľa modlila, rozprávala s kňazmi, lekármi, ktorí v Afrike už boli, a pýtala sa Boha, či je to aj jeho vôľa alebo len jej sen: Boh odpovedal na moje modlitby prostredníctvom náhodného stretnutia, v náhodnom kostole na spovedi u kňaza, misionára pôsobiaceho pol roka v Zimbabwe. Po spovedi u Ježiša prezlečeného v tomto človeku mi tiekli slzy po tvári a ja som si začala baliť kufre do Afriky.“ Trvalo osem dní, kým sa dostala štyrmi letmi a päťhodinovým transportom bušom do dediny Mapuordit odizolovanej od civilizácie, signálu, pitnej vody, v Južnom Sudáne, ktorú nenájdete ani na Google mapách.

 

 

BOH MA NEOPÍSATEĽNE A NEPOCHOPITEĽNE MILUJE

Jej rodičia jej dodnes ukazujú dôležité miesto viery v každodennom živote a dali jej najvzácnejší dar – viery. „Osobný vzťah k Bohu som našla počas ciest do zahraničia, ktoré začali vo svojich sedemnástich rokoch. Bez viery by som bola vo svete stratená.” Samu seba opisuje ako osobu, ktorú Boh nevýslovne a nepochopiteľne miluje. „Zažívam vo svojom živote premodlené zázraky pravidelne, povedala by som, že skoro každý deň. To, že Bohu nie je nič nemožné som zistila, keď som držala v ruke červený diplom z medicíny. Že Boh posväcuje našu snahu mi dokázal, keď sme zo Slovenska úspešne dopravili pol tony oblečenia pre detičky do odizolovaného, logisticky zaostalého a nebezpečného Burundi v Afrike. Že ma potrebuje na vykonávanie svojho diela mi dokázal zázrakom, keď som pol roka v endemickej oblasti malárie prežila bez nakazenia sa (bez prevencie a doštípaná každý deň). Taktiež zázrak je pre mňa rodina, moji najlepší kamaráti, ktorí za mnou stoja a podporujú ma v každej životnej situácii, v každej krajine i na každom kontinente. Stále zažívam takéto ,,zlomy“, keď si zas a znova uvedomujem Božiu veľkosť, dobrotu, nevyspytateľné, ale dokonalé Božie plány v mojom živote,“ vyznáva mladá lekárka.

Pokračuje, že Boh je ten, kto plní jej sny, ktoré spolu plánujú: „Každý jeden a ešte ho vždy posvätí niečím, o čom som si ani nedovolila snívať. Ukázal mi cestu, ukázal mi spôsob, ako byť šťastná a dostať sa do neba, ako žiť život, aby som nepremárnila ani jeden deň. Ja som sa modlila, či by mi nemohol pomôcť naplňovať svoju vôľu v Afrike, s tými najbiednejšími. A On to pre mňa urobil.“

 

Theresa. Moja ambulantná pacientka, ktorej sa vždy vracal zápal pľúc. Okrem liečenia sme sa vždy dobre pohrali.

 

BEŽNÝ AFRICKÝ DEŇ

Monikin bežný deň v Afrike sa začína o 5.30 na zvuky farmárskych zvierat. O 6.00 zvoní v nemocnici obrovský kravský zvonec ako budíček pre celú dedinu. Pred prácou majú v nemocnici raňajšiu modlitbu, ktorú občas zmešká, keď napríklad práve vtedy rieši, ako si zmyje šampón z hlavy, lebo voda došla.Keď úspešne dobojujem ranný kúpeľňový boj, prichádzam na detské oddelenie k mojim štuplíkom. Vizitujem všetkých drobcov ležiacich u nás prevažne z dôvodu komplikovanej malárie, pľúcnych alebo brušných tropických infekcií. Po oddelení chodím vždy aspoň s jedným bambulákom v náručí, ktorého pravidelne bozkávam na tučné líčka, robím lietadielko a ,,barambaram buc“,“ vysvetľuje. Potom ošetruje detičky na obväzovni, smeruje na gynekológiu, k pôrodom.

Predpoludním má na ambulancii štyridsať až stoštyridsať detí. „V hakuna matata svete, kde najdôležitejšie je dobre sa porozprávať, vyobjímať a spoločne zasmiať, mi cesta na ambulanciu cez slnečný nemocničný areál trvá trochu dlhšie. Cestou si podávam ruku s lepróznou babičkou, vyhadzujem do vzduchu Rebeccu pohryzenú baboonom, pošteklím sa s farmaceutkou Mary, s Dengom v laboratóriu poobdivujem jeho dnešný hrdý záchyt tuberkulózy pod mikroskopom, míňam hospitalizované mamičky sediace pred oddelením so svojou infúziou, dojčiace okaté ratolesti. Z bublifuku vyfukujem farebné bubliny a už okolo mňa vyskakujú malí nadšenci praskajúci jednu za druhou,“ opisuje.

V stredu sa k programu pridajú operácie, ktoré sama vykonáva, alebo pri nich asistuje. Aj operačná sála je plná dobrej nálady v rytme afrických bubnovačiek. „O druhej zvoní znovu veľký kravský zvonec, odchádzam na svoj rutinný obedík – ryžu s fazuľou, občas obohatený o také „terno“, ako tekvica alebo tekvicové listy. Nemáme internet, takže sa všetci obyvatelia horlivo a do detailu rozprávame, čo sme dnes nového zažili,“ pokračuje.

Potom okolo štvrtej odchádza späť do nemocnice, kde rieši pohotovostné prípady – komplikované malárie u detí. „Týchto pár hodín neraz zachraňujem aj dve umierajúce deti naraz,“ vraví. Oddych prichádza o ôsmej večer. Relax pod holým nebom s hviezdami, ako hovorí Monika ako žiarovky, ktoré sú tak blízko, že by ich chytila do ruky, a za svitu krvavočerveného nesiaca.

 

Chirurgický tím. Všetkých sme vďaka Bohu na našom sále zatiaľ vyliečili.

 

V JUŽNOM SUDÁNE MÁME MÁLO, ALE NIČ NÁM NECHÝBA

Monika vraví, že Afrika jej vzala zo života malichernosti, o ktorých si myslela, že sú dôležité. A zároveň ju mnohým veciam učí – užívať si život. Ďakovať Bohu za slnko, čistú vodu, jedlo, rodinu, slobodu, bezpečie, úprimné priateľstvá, za radosť a ľudí, ktorí ma denne rozosmievajú do kŕčov. Afrika ma naučila, čo je v živote dôležité, čo stojí za to, aby som vôbec riešila,“ hovorí. Do Afriky chodieva vždy na tri až šesť mesiacov a za ten čas sa s nikým nepohádala, nezvýšila hlas, vysvetľuje, že nič nestojí za to, aby sme si ničili vzťahy. „Naproti tomu, každý deň objavím niečo ďalšie, za čo môžem byť Bohu vďačná, čo ma robí šťastnou. Čím menej tu mám, tým drobnejšie veci ma tešia. Skutočne, v Afrike sa zo mňa stáva najšťastnejší človek na svete. V Južnom Sudáne máme málo, ale nič nám nechýba.

Zároveň ju na Afrike každý deň niečo prekvapuje. „Ostávam v nemom úžase, keď mamička používa ako odsávačku hlienov u usopleného drobca svoje ústa. Predo mnou v ambulancii. Keď sú ľudia schopní vypiť jedno banánové pivo a opiť sa tak, že spoločne popadajú do ohňa a ráno s popáleninami prídu k nám. Keď mi príde postrelený chlapec. Jeho otca chceli zabiť, len ho nenašli doma, tak postrelili chlapca. Chlapča s prestrelenou rukou a nohou sedí bez slova a slzy na ambulantnej posteli. Keď päťročný súrodenec nesie na rukách do nemocnice svojho dvojročného brata v kóme s cerebrálnou maláriou. Keď dieťa uštipnuté hadom či škorpiónom ani nezaplače. Jeho bolesť prezrádzajú len vyplašené oči. Prekvapilo ma, že muži mi prejavovali náklonnosť fyzickou silou, pretože keď žena cíti silu muža doslova, cíti sa s ním bezpečne a milovaná. Prekvapilo ma, že v Južnom Sudáne sa všetko počíta na kravy,“ vysvetľuje.

V jej službe má nezastupiteľné miesto viera, ktorá je pre ňu cestou, zmyslom, náplňou a cieľom života. „Keby som nemala vieru, nevedela by som, čo mám robiť, ako sa mám k ľuďom správať, či to, čo robím, je dobré, a či to robím dobre. Bola by som trochu stratená. Viera mi dáva istotu, sebadôveru. Keď žijem podľa Biblie, viem, že žijem správne, môj život nie je zbytočný, úročím svoje talenty, robím šťastnými svojich rodičov, ľudí okolo seba a v neposlednom rade Boha. Žijem podľa hesla vštepeného do mojej hlavy a modlitieb už z čias detstva: ,,Bože, žehnaj môj život, aby bol tebe na slávu, mne na spásu, rodičom na radosť a svetu na osoh.“ Ak žijem podľa tohto motta mojej viery, som skutočne šťastná,“ dodáva.

Život tejto inšpirujúcej mladej lekárky v Afrike môžete tiež sledovať na Facebooku (Monika Paločková) alebo Instagrame (@moi_monicka).

 

Môj prvorodený Juhosudánčan. Tri a pol kilový chlap ako hora. Jeden z najkrajších pocitov v živote.

 

Citát: ,,Pre nás svätosť spočíva v tom, že sme veselí.“ Dominik Savio

Inšpirujúci svätý: Matka Terézia

Relax: Sedieť na bambusovej stoličke v buši pod hviezdnym kobercom s čajíkom alebo pivkom v ruke, počúvať hudbu a rozprávať sa o tom, aký je život krásny.

Obľúbená kniha: Na rozhraní života (Barbara Wood)

Obľúbený film: Podľa skutočných udalostí, všetky, ktoré ma motivujú byť lepšia a viac ,,makať“.

Sen: Aby bol môj život Bohu na slávu, mne na spásu, rodičom na radosť a svetu na osoh.



Komentáre