Načo sme v manželstve traja?

Možno nám táto otázka príde mimo, zvlášť v tomto priestore. Reč však nie je o zahýbaní jedného z manželov – možno skôr o zahýbaní oboch tomu tretiemu, ktorý tam ozaj patrí.

Ak aj vnímame, že Boh posvätil náš životný stav od jeho začiatku pri našom „áno“, otázka znie, nakoľko si uvedomujeme, čo všetko s ním môžeme urobiť – a čo všetko v manželstve bez neho urobiť nemôžeme. Možno až práve vtedy nám „dopne“, aké je dobré brať ho do tímu medzi nás dvoch každý deň.

Čo je teda s Bohom lepšie?

Nezovšednieme si

Nech by bola naša láska na začiatku neviemaká silná, predsa prídu rokmi chvíle, keď si už mierne lezieme na nervy, lebo sa poznáme ako staré bačkory. A to aj napriek tomu, že vnímame Boha medzi sebou, modlíme sa, chodíme k sviatostiam. Sami osebe ako ľudia nemáme toľko sily a výdrže, aby bola naša láska ako tá z Listu Korinťanom.

Koľkokrát sme namrzení na toho druhého z našej „dvojky“, koľkokrát sme už rezignovali a mávli rukou? Ale láska nemôže a nevie žiť z rezignácie, mrzutosti ani ničoho, čo toho druhého nepozdvihuje v našich očiach. Presne toto dokáže len Boh medzi nami. On, ktorý vložil do manželstva obraz trojičnej lásky, veľmi túži, aby sme mali túto iskru ako manželia medzi sebou rovnako, ako ju majú Otec, Syn a Duch Svätý.

Je to on, kto stále spôsobuje (vďaka požehnaniu v čase manželského sľubu a vernosti tomuto sľubu), že dokážeme znovu – ak odovzdáme celú situáciu jemu do rúk – žasnúť nad svojím manželom/manželkou, znovu vidieť toho druhého ako krásneho, jedinečného, hodného lásky – a prijímame ho v tomto pohľade práve a aj s tými chybami, ktoré má.

Nezošedivieme

Nie v zmysle fyzickom – tam sa dočasnosť tela a jeho funkcií nedá zastaviť. Ale v zmysle stresu, prežívania náročných situácií to určite platí. Ak sa hovorí, že „niet chyža bez kríža“, o manželstve to platí trikrát viac – pretože nás často a nepredvídane pritlačia okolnosti nás dvoch, našich detí alebo príde niečo zvonku.

Aj keď veľmi ťaháme spolu, mnohokrát sme bezradní pred tým, čo sa pred nami vynorí. Cítime sa slabí a neschopní reagovať na takúto „nakladačku“. Často sa pýtame: „Čo urobiť?“ Presne toto je miesto pre Boha, ktorý s nami kráča! Aj pre toto je s nami, lebo vie, že sme stále len ľudia a mnohé výzvy života sú ťažké na strávenie – aspoň na prvý pohľad.

Mať v manželskom tíme niekoho, kto jednoducho nemá problém s problémom, je výhra! Pretože Boh je nad všetkým a všetko má v rukách, iba si to musíme znovu uvedomiť. Znovu to od nás vyžaduje „len“ počítať s Bohom a, rovnako ako v Káne, povedať trebárs aj cez jeho matku Máriu: „Nemáme vína!“

Ak mu dáme stopercentnú dôveru, hoci len v podobe našej „vody“, vždy vráti situáciu oveľa dokonalejšie vyriešenú, ako by sme si to vedeli sami predstaviť. Vedomie prítomnosti parťáka, ktorý vždy uhasí, čo my nevieme, nás v mnohom oslobodzuje a zbavuje strachu. Boh totiž túži, aby sme napriek prekážkam, ktoré prichádzajú, prechádzali manželstvom radostne a slobodne.

 

Nezostaneme stáť

Boh je rast, je život, je napredovanie, je požehnanie. Ak ho skutočne prijímame do svojho manželstva, nie je možné, aby sme ako pár stagnovali z akýchkoľvek dôvodov. Je jedno, či máme medzi sebou spor, neodpustenie, zranenie, beznádej z toho, či ten druhý prestane piť alebo byť fatálne naviazaný na svojich rodičov.

A niekedy len stačí, ak si prehodíme poradie hodnôt a na miesto manžela postavíme deti, futbal, prácu či kamošky. Náš vzťah začne mať problém, mizne komunikácia, dôvera a s ním aj spoločná radosť z toho, čo príde. S Ním dokážeme toto všetko prekonať, aj keď to nie je jednoduché, a dokážeme ako manželia rásť každý osobitne a aj spolu ako pár.

Sú veci, ktoré položia nejeden pár práve pre toto: že stratí spoločné sny, spoločné dívanie sa dopredu, radosť z toho, čo má pre nich dvoch prísť. Boh, ktorý je Otcom nádeje, však toto v našom manželstve nedovolí – ak znovu všetko plánujeme s ním, ak mu všetko dávame, ak s ním počítame.

Nakoniec, cieľom manželstva nie je nič iné ako dozrievať vzájomne v a k svätosti!

Nestratíme šmrnc a šťavu

Kráčanie s Bohom v manželstve má jednu nespornú výhodu, ktorú veľmi viditeľne vidno na manželoch, ktorí sú síce podľa rokov starí, ale podľa správania a prežívania je im čo závidieť. Prečo je to tak? Prečo sú manželia, ktorí sú aj v pokročilom veku nádherne radostní, pokojní, súdržní, na ktorých je radosť hľadieť?

Určite máte takých vo svojej blízkosti aj vy – a sú hnacím motorom všetkých pozitívnych vecí už len v komunikácii vo svojej rodine a okolí. Títo manželia dozrievajú s Bohom: v tom, že prijímajú od neho všetky veci ako dobré (lebo tým, čo milujú Boha, nemôže nič ublížiť), v tom, že nemajú strach (lebo čo sa nám môže stať, ak ideme s Tebou?), v tom, že sú si vedomí svojej vzácnosti (aký dar, že ťa mám!), v tom, že s očami upretými na Boha a posilňovaní jeho láskou dokážu byť tomu druhému katalyzátorom napredovania, zlepšovania, dozrievania a rastu.

Títo manželia dokážu spolu nielen byť spoločensky akční, zábavní, ale dokážu aj vyhrnúť rukávy, zatiahnuť v čase choroby, byť nablízku spoločne tam, kde treba. Sú si oporou a povzbudením v tom, v čom je ten druhý dobrý – a tešia sa z toho daru! Netreba hovoriť: „U nás sa to nedá, môj manžel…“ „Moja manželka… na to ju nikdy nenahovorím!“ Každý manželský pár je povolaný byť svetlom – ak nekreše svoje svetlo svojimi rukami, ale odpaľuje ho od Boha, ktorý má svetlo, čo nikdy nezhasne…

Toto všetko dáva svojou prítomnosťou a požehnaním Boh – a ešte oveľa viac. Treba ešte kalkulovať, či je dôležité, aby sme s ním reálne počítali vo svojom manželstve?