Nepýtaj sa, či je to Božia vôľa

Rozhodnutia robíme každý deň. Tie menšie si ani poriadne nevšimneme, no keď ide o vážne životné rozhodnutia, môžeme prežívať istý nepokoj a neistotu. Ako kresťania sa prirodzene pýtame, či to, čo sa chystáme urobiť, je naozaj Božia vôľa. Toto však nie je vždy tá otázka, ktorú by sme sa mali pýtať.

Autorka: Katarína Rendošová

Keď sa zamyslíme nad otázkou, kedy prichádza obdobie dôležitých životných rozhodnutí, nedá sa odpoveď zovšeobecniť. Pre niekoho je prvé vážne rozhodnutie výber strednej školy, pre niekoho až univerzity. U niekoho môže prvé vážne rozhodnutie, ktoré mu nikto nepredurčil, byť až voľba zamestnania. Rozhodujeme sa pri výbere životného partnera a pri plánovaní založenia rodiny. Nech je ten moment kedykoľvek, v živote každého človeka príde. Pre mladého kresťana sú jedným z navigátorov jeho rozhodnutí Božie prikázania a Písmo. Pýta sa otázku, či to, čo chce, je Božia vôľa alebo nie. V ideálnom prípade svoje rozhodnutie zverí v modlitbe a dúfa, že urobí správne. Ale čo v prípade, keď sme si istí, že robíme dobré rozhodnutie, premysleli sme ho na kolenách, a odrazu príde pád? Plán zlyhal, veľký sen nevyšiel, niečo, čo sa zdalo ako dokonalé plnenie Božej vôle, sa nakoniec ukázalo byť presným opakom. Je to však naozaj zlyhanie?

AKO JE TO SO SLOBODNOU VÔĽOU?

O téme rozhodnutí hovorí v jednom zo svojich podcastov otec Mike Schmitz. V Americkej Minnesote pôsobí ako univerzitný kňaz, ktorý sa venuje predovšetkým študentom. V rámci projektu Ascension Press vydáva niekoľko podcastov na rozličné témy. V pamäti mi najviac utkvel jeden diel, v ktorom hovorí, ako funguje slobodná vôľa. Boh nám dal svoje Slovo a prikázania. V nich je pokryté: „Toto rob, toto nerob. Toto je jeho vôľa. Zvyšok je na tebe.“ Tu už z Jeho strany ostáva iba otázka: „Ako budeš plniť moju vôľu vo svojich rozhodnutiach?“

Radi sa spoliehame na myšlienku, že ak to, čo chcem robiť, je Božia vôľa, určite to vyjde. Ak to nevyjde, asi to nebola Božia vôľa. Otec Mike hovorí, že naším problémom je, keď nemáme koho za svoje zlyhanie „obviniť.“ Nepáči sa nám možnosť, že je všetko naozaj iba na nás a nevieme uniesť zodpovednosť. Potrebujeme istotu, že to, čo sa chystáme urobiť, bude mať pozitívny výsledok. Pápež František však hovorí: „Ten, kto koná, kto riskuje, sa často dopúšťa chýb.“ Či sa rozhodnem študovať medicínu, alebo architektúru, pedagogiku alebo informatiku, je to jedno. Mám slobodu. Otázka je len „ako budeš plniť moju vôľu ako lekár/lekárka? Ako ju budeš plniť ako architekt/architektka…?“ V niečom je toto poznanie stresujúce, ale zároveň veľmi oslobodzujúce.

VIDIEŤ CESTU NEZNAMENÁ POZNAŤ CIEĽ

Svätý Otec František vo svojej exhortácii Christus Vivit hovorí mladým, aby sa nebáli snívať, aby sa nebáli robiť chyby. „Láska k Bohu a náš vzťah so živým Kristom nám nebránia snívať, nevyžadujú, aby sme zúžili svoje horizonty.“ Naopak, povzbudzuje, aby sa mladí nebáli s odvahou vziať život do vlastných rúk a stať sa zodpovednými za svoje poslanie. Svätý Otec varuje, aby sa nás nezmocňovala úzkosť. Nazýva ju pokušením, ktoré nás nabáda vzdať sa.

Príklad si berme od Ježiša a od Márie. Na chvíľu sa na nich nepozerajme iba ako na Božieho Syna a Božiu Matku, ale ako na dvoch ľudí, ktorí žili v tomto svete a prežívali to, čo prežíva každý z nás. Ježiš, ktorý robil tie veľké skutky, bol ukrižovaný. V očiach ľudí – zlyhanie. Samozrejme, že my už vieme, ako tento príbeh pokračuje, ale v tej chvíli? V tej chvíli to nikto z prítomných nevidel ako naplnenie dokonalej Božej vôle. Mária. Mladé dievča, ktoré sa rozhodne prijať anjelove slová. Vystavila sa takému riziku, ktoré sa nemohlo zdať ako dobrý nápad.

Častokrát si myslíme, že keď sa vydávame na cestu, poznáme cieľ. Boh ma chce na tejto ceste, to znamená, že chce, aby som splnil/a tento cieľ. Vyštudujem pedagogiku, to znamená, že bude zo mňa učiteľ. Možno. A možno je to len krok, ktorý musím urobiť na ceste, ktorá vedie niekde úplne inde. Som vo vzťahu, ktorý sa zdá byť na celý život. Možno. A možno je to vzťah, ktorým ma Boh pripravuje na niečo celkom iné. Možno kráčam po ceste, ktorá nie je rovná, ale má svoje odbočky? Boh túži byť v našich životoch aktívny. Keby to tak nebolo, bol by ako výpravca vlaku, ktorý zapíska a už len čaká, aby vlak nejako po predurčenej koľaji došiel tam, kam má. On však túži, aby sme s ním komunikovali každý deň, aby sme mu odovzdávali každý deň a rozhodovali sa každý deň.

Pápež František hovorí v exhortácii veľa o chybách a omyloch. Stále pripomína, že je to v poriadku. „Láska, ktorá sa dáva a ktorá koná, sa často mýli.“ Používa metaforu gobelínu. Boh vo svojej geniálnosti a vo svojom milosrdenstve berie do rúk naše víťazstvá a zlyhania a utkáva z nich prekrásne gobelíny plné irónie. Druhá strana látky sa môže zdať chaotická, no vrchná strana ukazuje skvelý príbeh.

Nehľadajme odpoveď na otázku, či to, čo robíme, je Božia vôľa. Hľadajme odpoveď na otázku, ako v tom, čo robíme, plníme Božiu vôľu.

Snímka: Pexels