TOP

Novomanželia Hrickovci: Manželský sľub pred oltárom je ten najkrajší záväzok, ktorý môžete dať druhému

Pod pokrievku nielen svojho manželského života nám dovolili nazrieť novomanželia Miška (24) a Matej (24) Hrickovci, ktorí prežívajú svoje prvé mesiace manželstva v Nitre.

Miška vyrastala v katolíckej rodine a odkedy si pamätá, chodili do kostola. Taktiež navštevovala detské stretká vo svojej farnosti i spievala v neveľkom zbore. Bolo pre ňu už akýmsi zvykom – ísť do kostola a zapájať sa do aktivít farností, zlom prišiel až počas jedného leta na jej prvom katolíckom eRko tábore, kde bola ako pomocná animátorka. „Odstránilo mi to takú pomyselnú bariéru medzi mnou a Bohom a potom sa z Boha stal živý Boh,“ hovorí. Ako prváčka na strednej sa pripravovala na prijatie sviatosti birmovania a zároveň bola na škole, kde nikoho nepoznala, lebo išla na strednú školu sama, 170 kilometrov od domova – do Trenčína. „Keďže sa celé moje vnútro začalo otáčať na Boha (ako slnečnica za Slnkom) bola som iná ako moji spolužiaci, kamaráti na internáte a často som trávila čas sama, lebo nebolo s kým. Práve v tejto samote prišiel Boh a zmenil mi celý môj život. Pohľad na svet, na samu seba, na blízkeho, a ukázal mi radosť zo života s ním,“ vyznáva.

Jej manžel Matej tiež vyrastal v praktizujúcej kresťanskej rodine, hoci hovorí, že nepokladá svoju cestu k Bohu za úplne priamu. Ich deň sa začínal aj končil modlitbou, na svätú omšu chodili v nedeľu, piatok a ešte aspoň jeden deň v týždni. „Odmalička to bola viac-menej rutina, pokým som nezačal vieru cítiť a vnímať. Najviac sa ku mne dostala asi cez kamarátov a ľudí mne blízkych. Dnes som za nich vďačný a snažím sa byť rovnakým vzorom pre mladších,“ vraví. Prvý dotyk Boha pocítil vo svojom živote na kurze Filip.

 

 

SEN STAŤ SA MLADÝMI MANŽELMI

Ona pracuje v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre a tak je už z názvu pracoviska jasné, že viera sa u nej prejavuje každý pracovný deň – stretáva sa s kňazmi, budúcimi kňazmi. Neraz niekto z bohoslovcov zostane u nej v knižnici dlhšie a spoločne sa rozprávajú – ona prináša pohľad laika, on pohľad študenta teológie. „Na mojom pracovisku sa z hľadiska viery cítim veľmi slobodne, a tak časté stretnutia a rozhovory s kňazmi ma obohacujú,“ hovorí. On zas pracuje v stavebninách, kde sa denne stretáva s rôznymi ľuďmi. Svoju vieru prejavuje nielen nepoužívaním vulgarizmov, ale aj tým, že si pri obedňajších debatách v otázkach viery stojí za tým, v čo verí. Rovnako ani nevynecháva prežehnanie sa pred jedlom na znak vďaky Bohu za dary, ktoré prijíma.

Cesta k manželstvu bola postavená na základoch ich dlhoročného priateľstva. Kým sa dali dokopy ako pár, poznali sa necelé štyri roky a za ten čas si vybudovali veľmi pevné priateľstvo. „Obaja sme mali sen, stať sa mladými manželmi a to sa nám nakoniec aj podarilo,“ hovoria s úsmevom. Samotný vzor manželstva mali obaja vo svojich rodičoch. Zasnúbili sa v apríli 2017 a svadbu mali na sviatok Sedembolestnej Panny Márie v septembri 2018, po necelých štyroch rokoch chodenia. Hoci by ani jeden z nich nepovedal, že budú spolu tak dlho, kým sa zoberú, bolo to najmä kvôli Miškinej škole, keďže čakali, kým ju dokončí. „Keď sa ale pozrieme spätne, hodnotíme, že všetko to bolo tak, ako malo byť, (úsmev) a sme vďační za všetok čas, ktorý nám Pán Boh dal, či už ako „frajeri“, alebo snúbenci,“ vravia.

 

CIEĽ: PRÍSŤ DO NEBA

Spoločne sa novomanželia zhodli na tom, kým je Ježiš v ich živote: „Priateľom, na ktorého sa môžeme vždy obrátiť, vždy sa s ním porozprávať, vyžalovať sa, pochváliť, ale taktiež Kráľom a Pánom nášho života a celého sveta, voči ktorému máme bázeň.“ Viera je pre nich niečím, čoho sa držia, čo určuje smer ich manželstva: Prísť do neba. Obaja po tom túžia a veria, že viera je tá správna cesta k večnému životu. Aj keď nie sú v žiadnom kresťanskom spoločenstve, snažia sa obklopovať kamarátmi s rovnakými hodnotami, spoločne s nimi chodiť aj na sväté omše, modliť sa a hlavne sa nehanbiť za vieru na verejnosti. V budúcnosti by sa chceli vrátiť k animátorstvu, teda k detským stretkám, ktoré obaja robili ako tínedžeri.

V manželstve, hoci ho žijú ešte len pár mesiacov, považujú dôležité počúvať sa navzájom, vedieť prijať kompromis, mať v úcte toho druhého. „Modlitba, nielen spoločná, ale aj modlitba za manžela/manželku. A dôvera, či už vzájomná medzi manželmi, ale aj dôvera Bohu, že on vedie vaše manželstvo správnym smerom,“ dodávajú. Miška spomína, že čítala v jednej knižke, že súčasťou každého manželstva by mali byť tri oltáre – oltár sebadarovania, oltár spoločného stolovania a oltár modlitby. Sami pozorujú po pár mesiacoch, že tieto oltáre majú v manželskom živote zmysel. „O modlitbe sme tu už písali, sebadarovanie je téma na veľmi dlho a spoločné stolovanie je radosť. Spolu raňajkujeme, čakáme sa na večeru a popri tom debatíme, aký bol deň. Pri spoločnom stolovaní je práve priestor, aby sme sa vzájomne vypočuli a dali najavo tomu druhému, že nám na ňom záleží,“ vysvetľujú.

 

 

Dôležité je tiež to, aby manželia nemysleli v manželstve sebecky. „Je to predsa vzťah dvoch ľudí, a teda to zdvojnásobuje počet snov, cieľov, záujmov,“ hovoria, že by si mali hovoriť o svojich snoch, záujmoch, ale aj sledovať sny a záujmy partnera a spoločne ich plniť. S úsmevom dodávajú, že otázka záujmov je zložitejšia a ak má jeden nejakú záľubu, ktorej sa venuje väčšinu týždňa a toho druhého preto vidí len zriedka počas nabitého týždňa, asi na tom niečo bude a chcelo by to zmenu.

Manželia by, podľa nich, nemali zabúdať ani na úprimnú komunikáciu – ak majú s niečím, čo sa týka toho druhého, problém, je potrebné povedať to nahlas. „Na tomto pracujeme aj my asi každý deň,“ vravia úprimne.

 

RADOSŤ V MANŽELSTVE

Prvé mesiace manželstva považujú za veľmi krásny čas. „Vzájomné spoznávanie, zvykanie si na seba v jednej domácnosti. Všetko to má svoje čaro a chce to veľa kompromisov, ale oplatí sa do toho investovať. Na prvých mesiacoch manželstva je pekné to, že už nie sme na veľa vecí sami, ale máme jeden druhého pre všetky naše životné rozhodnutia,“ rozprávajú.

Manželský sľub pred oltárom je, podľa nich, ten najkrajší záväzok, ktorý môžete dať druhému človeku. „Už to nie sú len slová, je to skutočná prísaha pred Bohom. A my to vnímame aj ako prejav nesebectva, keď sa mladý človek rozhodne, že chce byť druhému človeku verný až do smrti. To je paráda, nie?“ Na druhej strane hovoria, že mladému človeku sa ľahšie prispôsobuje a učí návykom druhého človeka, a preto je, podľa nich, jednoduchšie, keď sa zoberú mladí ľudia a spoločne sa učia životu v jednej domácnosti. Aj u nich to bolo tak, že Miška išla do manželskej domácnosti z internátu a Matej z privátu, takže spolu začali budovať svoje spoločné návyky.

Radosť v manželstve dáva manželke manželov smiech, keď jej pochváli jedlo, ktoré mu navarila, a celkovo pochvala od manžela. Veľkou radosťou je pre nich, keď sa spoločne smejú. Manžel má radosť, keď sa ho manželka pýta, ako si zašportoval, a keď vidí svoju manželku usmiatu a spokojnú. Ich spoločnou radosťou je aj spomínané spoločné stolovanie.

 

 

PRIKLADAŤ, PRIKLADAŤ, PRIKLADAŤ

Inšpiráciou sú im najmä rodičia a kamaráti, ktorí sa stali mladými manželmi skôr ako oni. „O to väčšmi, keď majú už svoje ratolesti a stíhajú viac ako my dvaja dokopy,“ hovoria so smiechom. Radi sa nechávajú inšpirovať aj literárnymi dielami či inými formami – on uprednostní prednášky či audioknihy a ona číta veľa biblických románov. Aj vkus na filmy majú odlišný – manžela najviac baví všetko akčné, manželka zas rada oddychuje pri detektívkach. Spoločným kompromisom je komédia. Spoločne boli v kine na film Chatrč, ktorý bol síce ťažký, ale vo vzťahu medzi človekom a Bohom, a dôvere voči Bohu, bol pre nich jednoznačne veľkou inšpiráciou.

Čo je podľa nich potrebné a dôležité, aby človek vzrastal vo viere? „To isté, čo je dôležité pri horení ohňa. Prikladať, prikladať, prikladať. Modliť sa, chuť objavovať, čo viera ponúka. Či už v účasti na kresťanských podujatiach, alebo pravidelnou účasťou na svätej omši. Dôležité je tráviť čas s ľuďmi, ktorí majú rovnaké hodnoty, a práve oni nám môžu byť tým polienkom do nášho rastu vo viere,“ radia. Na ceste k nebu radi využívajú tri prostriedky: nezištnosť, vďačnosť a pokoru. „Nezištnosť – pretože čokoľvek ste urobili jednému z týchto maličkých, mne ste urobili. Vďačnosť – ako Bohu, tak aj blížnym. Keď sme vďační, tak si viacej uvedomujeme dobro okolo nás. Pokora – tá je v živote človeka potrebná,“ vysvetľujú.

Ich posledný odkaz, ktorým podľa nich možno zvestovať i zhrnúť evanjelium, je: „Obaja sme sa zhodli na slove láska. Tá vysvetľuje všetko. Všetko to, pre čo Ježiš zomrel, prečo vstal z mŕtvych.“



Komentáre