Novoročný nádych kávičkárky
Nový rok sa ma každý január snaží presvedčiť, že ak nezačnem makať už prvého, tak som zlyhala. Nové predsavzatia, nové plány, nové šance… a pritom ja sa po tomto turbulentnom období potrebujem iba zhlboka nadýchnuť. Je to vôbec dovolené?
Niekedy mám pocit, že svet na mňa kričí: „Zmeň sa! Buď lepšia! Viac sa snaž! Stihni to!“
A pritom Ježiš hovorí: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.“
A to je úplne iný tón. Jemný, láskavý, bez nátlaku. A zároveň tak veľmi lákavý… Je to možné? V tejto chvíli nechať všetko tak ako je a odísť za jeho hlasom? Čo keď večer nebude navarená večera? Čo keď ma niekto bude potrebovať? Čo keď v práci nestihnem to, čo som sľúbila? Čo keď zmeškám niečo dôležité?… A nie je „to dôležité“ práve on?
Táto myšlienka ma zastavila. On je dôležitý. Tak prečo sa tak veľmi bojím prísť k nemu, prečo mám pocit, že skrátka nemôžem?
Kráčam mestom, na ktorom sa podpísali Vianoce. Svetielka a výzdoba sa stratili a v rohoch sa hromadia odpadky a preplnené smetné koše. Veľa roztrhaného baliaceho papiera, uschnuté stromčeky a pokazené jedlo, ktoré niekto nestihol zjesť. Pritom pred Vianocami sme sa naháňali presne za tým, čo sa teraz týči v koši ako neidentifikovateľná smradľavá kopa. Ten najkrajší stromček sa zmenil na vyschnuté ihličie, ktoré padá na každú stranu a skúša našu trpezlivosť. Z polovice ozdôb sa stali črepy a tú druhú musíme vyniesť na povalu, aby na ne padal prach. Premýšľam, prečo je pre nás ten dokonalý rozprávkový obraz Vianoc tak veľmi dôležitý… Ešte sa mi moja myšlienka ani neusadí v hlave a už narazím na výklad plný srdiečok. Samozrejme…Valentín. Sviatok, ktorý všetkým single ľudom pripomína, akí sú nešťastní a tým, ktorí už niekoho vo svojom živote majú, pripomína, akí sú nešťastní, pretože ich vzťah nie je rozprávkou a aj tento rok sa to v tom najlepšom prípade zvrtne na ružu, bonbóny či fľašu vína.
Neberte ma v zlom. Ja rozprávky milujem. Vianočné, valentínske, letné či jesenné… Z výzdoby aj z mašle na darčeku sa teším ako malá, svetielka ani nespomínam. Naša snaha, dekorácie či romantika sú úplne v poriadku a priznávam, že z môjho pohľadu nie je nič dôležitejšie ako pripomenúť si, že na zázraky veriť treba. Aj na rozprávky v našich životoch. Treba si však dať pozor, aby sa pri našej neskonalej snahe zavŕšiť náš príbeh šťastným koncom nestal z rozprávky horor.
Viem, že v januári otáčam nový list. Úprimne to mám rada. Kráčať po snehu ako prvá a spraviť stopy. Zasvietiť svetlo v kancelárii, keď tam ešte nik nie je. Ráno sedieť v tichu obývačky, kým celý dom ešte spí a vychutnávať si šálku svojej milovanej kávy. Mám rada, keď môžem uchopiť chvíľu skôr, než niečo začne. Je to čarovný okamih, a preto si nechcem nechať ujsť ani tých pár chvíľ plných entuziazmu, keď na mňa z každého kúta svet kričí: „Poď zmeniť všetko, čo sa ti nepáči!“ a ja mám pocit, že je vo mne „supersila“, s pomocou ktorej to naozaj dokážem.
Stále v sebe nosím túžbu „žiť lepšie“. Zároveň ma upokojuje, že Boh nečaká na moju dokonalosť. No som skalopevne presvedčená o tom, že Boh je nadšený našou snahou zlepšovať život sebe či svojmu okoliu. Pretože vie, že naša supersila je ukrytá práve v ňom.
To je možno ten najodvážnejší nový začiatok. Vymeniť slovo JA za MY. Lebo nič nie je malé, keď je v tom Boh.
Budú dni, keď sa moje plány zosypú a káva vychladne skôr, než si sadnem. To vôbec nevadí. Zlyhala som? Nie. Len kráčam ďalej. A práve vtedy, keď sa na mojej ceste za rozprávkovým koncom objavia prekážky či neprekonateľný múr, viem, že kráčam správnym smerom. Pretože nastáva moment, keď musím poprosiť o pomoc toho, ktorý všetko prekonáva.
Práve Boh robí nové veci aj vtedy, keď ja mám pocit, že už nevládzem. „Hľa, všetko robím nové.“ Lebo nový rok, či nový život, nezačína len na papieri…
Foto: pixabay