Nový predseda KBS Stanislav Zvolenský: Cirkev trpiacu napätím v spoločnosti potrebujeme viesť k sebavedomiu aj k synodalite
Konferenciu biskupov Slovenska povedie najbližšie štyri roky bratislavský arcibiskup Stanislav Zvolenský, ktorý predsedníctvo preberá po košickom arcibiskupovi. V rozhovore sa staronový predseda zamýšľa nad výzvami a úlohami, pred ktorými dnes Katolícka cirkev na Slovensku stojí. S nádejou hovorí o viere mladých ľudí a dôležitosti synodálnej cesty. Zdôrazňuje tiež potrebu prehĺbiť doterajšie dobré prístupy a byť pastierom, ktorý žije v tesnej blízkosti svojich veriacich.
V čom sa podľa vás zmenila Katolícka cirkev, odkedy ste naposledy pôsobili ako predseda KBS?
To je pomerne ťažká otázka. Prešli len štyri roky a tiež som súčasťou Cirkvi, preto je náročné mať odstup sám od seba. No aj ja som o štyri roky starší a veľa som sa naučil – napríklad aj o synodálnom procese.
Spoločnosť sa, samozrejme, vyvíja. Cirkev dnes možno viac trpí napätím vo vnútri spoločnosti. Žijeme v nej, sme ňou dotknutí a myslím si, že to utrpenie je veľké. Keď som bol predsedom KBS pred štyrmi rokmi, prežívali sme obdobie COVID-u, čo bolo tiež veľmi špecifické utrpenie. Musím však povedať, že aj toto napätie v spoločnosti je pre nás všetkých naozaj náročné.
Ako vnímate súčasnú Cirkev na Slovensku?
Z pohľadu človeka v zrelom veku ďakujem Pánovi Bohu za mnoho nádejných znakov, ktoré vnímam. Sú to napríklad mladí ľudia, pri ktorých si niekedy až prekvapene hovorím: „Bože, aký si obdivuhodný.“ Vidím mladých, ktorí sú očarení Bohom, dobrom, pravdou a chcú žiť vieru.
Samozrejme, sú tu aj ťažkosti, ale môj pohľad je pohľadom človeka, ktorý obdivuje, že napriek tomu je tu stále mnoho dobrého a mnoho dobrých ľudí. Vyjadril by som to tajomstvom zo Svätého písma. Svätý Pavol povedal: „Kde sa rozmnožil hriech, tam sa rozmnožila aj milosť.“ Je to tajomstvo Božieho pôsobenia napriek všetkým previneniam, s ktorými sa na svojej životnej ceste stretávame.
Čo považujete za najväčšiu úlohu pre Cirkev i veriacich v tom, čo momentálne žijeme?
Myslím si, že takou vnútrocirkevnou úlohou je, aby sme si čím viac obľúbili synodálny spôsob, pretože je postavený na modlitbe a na bratsko-sesterskom spoločenstve. A vo vzťahu k celému svetu by sme mali byť možno sebavedomejší – aby sme si uvedomili, že to, čo sme prijali, má pre svet nenahraditeľnú hodnotu.
V čom by ste chceli nadviazať na prácu vášho predchodcu?
V podstate by som mohol povedať, že by som rád nadviazal na všetko, ale spomeniem len niektoré konkrétne veci. V prvom rade je to reorganizácia komisií a rád Konferencie biskupov Slovenska. Tento proces sa rozbehol pod vedením otca arcibiskupa Bernarda. Teraz ho preberám ako veľkú hodnotu, ktorú treba dotiahnuť do konca. Dúfajme, že v priebehu niekoľkých mesiacov bude táto rekonštrukcia hotová. Na začiatku roka sa k tejto téme uskutoční aj veľké stretnutie biskupov, kňazov, zasvätených a laikov.
Potom máme ďalšiu veľkú úlohu: radi by sme posilnili úlohu našich inštitúcií, aby získali väčšiu vierohodnosť.
Ktoré oblasti cirkevného či spoločenského života podľa vás v súčasnosti potrebujú iný alebo nový prístup?
To je veľmi zložitá otázka. Niekedy sa obávam formulácie „nový prístup“. Často totiž ani nepotrebujeme nový prístup, lebo máme dobré prístupy, ktoré sme len slabo realizovali.
Myslím si preto, že máme veľa dobrých poznatkov a prístupov, na ktorých potrebujeme pracovať, aby sme ich lepšie uskutočnili a urobili ich súčasťou nášho života. Ak by sme toto prehĺbenie chceli nazvať novým prístupom, tak to tak môžeme nazvať.
Čo pre vás osobne znamená byť pastierom s vôňou oviec, o čom tak často hovoril pápež František?
Tento veľmi typický obraz, ktorý nám zanechal Svätý Otec, pre mňa znamená, že musíme nasať vôňu, teda to, čo ľudia prežívajú, až tak, aby nás to vnútorne zmenilo. Je to ako keď do seba vdýchneme život – ťažkosti aj radosti – bratov a sestier, necháme sa nimi dotknúť a potom s nimi kráčame na ich ceste.