TOP

O Bohu máme svoje očakávania a predstavy, a potom sme sklamaní

Keď som učil na gymnáziu, bol som vtedy asi tridsaťpäťročný, mal som zo seba riadnu krízu. Trápil som sa, že moja viera je slabá a vlažná nielen voči Bohu, ale aj ľuďom. Bolo to pre mňa dosť ťažké obdobie.
Keď som raz cez voľnú hodinu sedel v zborovni, napadlo mi, že som ešte v ten deň nemal priestor na osobnú modlitbu, že teraz je čas sa ísť pomodliť. Na gymnáziu, kde som učil, sme mali krásnu kaplnku, no priznávam – nechcelo sa mi, ale morálne dôvody ma presvedčili.

Kaplnka bola prázdna: nebol tam žiadny kolega, žiadna sestrička, žiadni žiaci – bolo tam úplne ticho. Bol to čas iba pre mňa a Boha. Sadol som si dopredu.

Asi dvadsať minút som tam sedel a v hlave mi blúdili všelijaké negatívne myšlienky: „Je to so mnou naozaj biedne. Vidíš, Bože, aký som?“ Po dvadsiatich minútach som si povedal: „Mám sa ešte ďalej znechucovať? Budem ešte aj Pána Boha s týmito pocitmi otravovať?“ Rozhodol som sa, že odídem.

Školská kaplnka je dosť veľká, pomaly som kráčal k východu a keď som si na konci pokľakol, jasne som vnímal Boží hlas: „Rišo, nechoď! Mne je tu s tebou dobre!“

 

 

Veľmi sa ma to dotklo. To je odpoveď na otázku, ako ma vidí Boh. Nie je to len moja odpoveď, ale odpoveď pre každého z nás.

Miluje nás. Je náš otec. Sme jeho deti. Máme štyri deti a vďaka nim tomu lepšie rozumieme. Naše deti nás niekedy hnevajú, robia veci, ktorými si ubližujú alebo majú pre ne negatívne dôsledky, ale nikdy ich preto nechceme od seba odohnať – lebo sú to naše deti, nič to nepreváži.

Teoreticky sa to môže u ľudí stať, že rodičia zanevrú na svoje deti – napríklad, keď sa rozpadne vzťah –, ale slová proroka Izaiáša „aj keby tvoja matka na teba zabudla, ja nezabudnem,“ sú pre mňa istota.

Keď mávam krízu z viery alebo pri stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú na tom podobne, spomeniem si na knihu, ktorú som čítal dávnejšie – Sklamanie z Boha. Po jej prečítaní by som jej názov upravil na Sklamanie zo svojej viery.

 

 

Pretože o Bohu máme nejaké predstavy a očakávania, a potom sme sklamaní. Takže tie sklamania sú z našich nastavení. Napriek tomu, že od toho okamihu boli ešte situácie, keď mi bolo ťažko, vždy som v pozadí vnímal, že je Bohu so mnou dobre a že ma chce. A z mojej strany som sa snažil vždy odpovedať: Aj ja chcem Boha!

Jeden z mojich najobľúbenejších autorov, kapucín a pápežský kazateľ Raniero Cantalamessa, napísal v jednej zo svojich kníh – Život pod vládou Kristovou, že najsilnejšie vyjadrenie, aké môže akákoľvek bytosť povedať, je „Ja som Boh.“ My ľudia sa o to síce pokúšame, ale toto patrí iba Bohu. Druhá najsilnejšia vec, ktorá môže zaznieť, je „Chcem Boha!“

Podstatné je spýtať sa: „Ako ho chcem? Chcem ho trochu? Na druhom mieste? Na desiatom mieste?“ Keď sa pozeráme na svätcov či svätice, napríklad Terezku Ježiškovu či Teréziu z Avily, oni, tí svätí, hovoria: „Ja chcem Boha. V Bohu je všetko!“

 

 

Úryvok je z našej knihy Politik Richard Vašečka, ktorú dopredávame za výnimočnú cenu (4,90 EUR). Objednajte si ju v našom eshope tu.

 

 



Komentáre