O vianočnom (ne)pečení

Milujem vianočné pečenie! Vôňa škorice, vanilky, orieškov a čokolády sa mi nenápadne vrýva do podvedomia a spolu so zvukom kolied a teplom šíriacim sa od rúry mi dáva najavo, že sa blíži ten čarovný čas. Má to však jeden háčik.

Okej, budem úprimná. Nie len jeden, viac.

Po prvé, neviem piecť. Moje každoročné pokusy o vianočné pečivo začínajú už v septembri. No nech sa snažím ako chcem, zázračný recept na linecké koláčiky, ktoré budú nádherne mäkké, a vanilkové rožky rozplývajúce sa v ústach som zatiaľ nenašla. Pár pokusov o parížske rožky dopadlo slávno-neslávne. V prvých bolo údajne priveľa cukru a tie druhé mi podozrivo stmavli. Hoci komentáre o ich nedokonalosti som si vypočula od viacerých odvážlivcov, za úspech považujem to, že sa nezvýšil ani jeden (očividne trochu viac cukru alebo chrumkavejšia kôrka nie sú prekážkou k maškrteniu).

Treba priznať, že moje cukrárske pokusy sa výrazne zlepšili po tom, čo som si kúpila kuchynskú váhu (hm, dva hrnčeky múky, to bude asi tristo gramov, že?) a čo som začala poctivejšie čítať recepty (bielka na sneh – áno, na tuhý sneh, nestačí ich tam buchnúť v štýle „všetko sa aj tak zmieša“). Z poslednej várky septembrových lineckých koliesok neostalo ani jedno a väčšina padla v prvý deň za obeť kávičkovému poobediu a môjmu synovi.

Faktom je, že pokazím zhruba každý tretí koláč, alebo, z toho pozitívnejšieho uhla pohľadu, zažívam úspech asi v 66 % svojich pokusov. Vcelku pomáha aj mať správne označené nádoby, nepomýliť si práškový cukor s múkou (prečo mi to cesto netuhne???), nenechať cesto na vianočku prekysnúť (netušila som, že sa to dá, už to viem) a nastaviť správne nielen stupne, ale aj módy pečenia na rúre (vedeli ste, že je rozdiel v tom, či je zapnutý ventilátor alebo zapekanie zhora?).

Po druhé, každý rok sa ma niekto opýta, načo vlastne pečiem, keď sa u nás sladké aj tak skoro vôbec neje. Pravda, kúsok štrúdle si dá každý rád, ale ak si môžu vybrať, rozhodne siahnu po rezni. To len ja sa vymykám priemeru a za mňa žiadne mäso a klobásky byť nemusia, vystačím si s roládou a vanilkovými rožkami. Okrem toho, v našej rodine pečie perfektne moja teta, ktorá každému nachystá krabičku vianočných koláčov (vďaka jej za to, aspoň si nemusím zuby vylámať na mojich nepodarkoch). Moja motivácia je teda takpovediac pod bodom mrazu, lebo na jej majstrovské vianočné pečivo sa asi nikdy nedotiahnem.

Po tretie, u nás doma sa pred Vianocami nepieklo, maximálne tak jeden koláč, ktorý máme všetci radi a nejaké nepečené kokosové guličky. Mimochodom, je to asi jediný koláč, ktorý som ani raz nepokazila! A ja tak teraz túžim vytvoriť pravú predvianočnú atmosféru ako z videoklipu Mira Jaroša (vo vianočnej pekárni, na na na…) pre moje deti, aby s láskou spomínali na kuchyňu zaprášenú od múky a vylizovanie sladkých nádob.

Po štvrté, koledy. Fakt, fakt, fakt mi lezú koledy hore krkom. Neviem, akosi som si k nim nenašla vzťah. Mám rada koledy v kostole, ale aj to v obmedzenej miere a ideálne v nejakom zaujímavom aranžmáne. Inak počúvať celý Advent a vianočné obdobie Tichú noc a Jingle Bells vo mne vyvoláva doslova nepríjemné pocity. Existuje presne jedno vianočné CD, ktoré som ochotná počúvať, ale aj to tak na Štedrý večer a maximálne dva dni po ňom. Ale keď vianočná hudba sa k vianočnému pečeniu tak hodí! Každý rok si teda púšťam nejakého zaujímavého interpreta a aj novodobé vianočné piesne. Nemusí to byť Last Christmas ani Nesiem vám noviny, a predsa to vo mne vykúzli úsmev a navodí to príjemnú atmosféru.

A po piate, Vianoce predsa vôbec nie sú o pečení a koláčoch. Tak sa to hovorí, však? Máme ich prežiť pokojne a duchovne, v peknej rodinnej atmosfére. Tak teda pokojne? Ja na pečenie potrebujem pokoj, čo pri rok a pol starom Eliáškovi a trojmesačnom Tobčovi pôjde veľmi ťažko. Čo robiť, keď mi naraz pípa rúra, budík aj dieťa? Niečo musí ísť bokom a revúce dieťa to asi nebude, keďže tie sa nedajú vypnúť zo zásuvky ani oškrabať od pripálenia.

Duchovné Vianoce… budem rada, keď budú chlapci zdraví a dostaneme sa aspoň na detskú „polnočnú“ o štvrtej poobede. Inak, bolo to celkom fajn, minulý rok sme to tak spravili a viete čo? Páčilo sa nám najprv osláviť Ježiškove narodeniny v kostole, tak „jak to má rád“ a až potom sa doma pohostiť a obdarovať. Teším sa na modlitbu pri jasličkách, na betlehem, ktorý bude (dúfam) fascinovať moje deti i na koledníkov a vianočný zbor. A aj na to, že doma, keď večer všetko stíchne a ostane svietiť iba stromček, sadnem si k betlehemu a na chvíľu budem držať na rukách spiaceho drobca a premýšľať nad tým, ako sa asi cítila pred dvetisíc rokmi Mária. Lebo ona teda pokojné sviatky určite nezažila.

Dlhá cesta vo vysokom štádium tehotenstva, žiadny poriadny nocľah, žiadne pečenie a do toho pôrod dieťaťa, ktoré je Božím synom – nuž, to do mojej predstavy pokojnej rodinnej atmosféry nezapadá. A dokonca nebola uchránená ani od návštev – veď sa dovalili anjeli, pastieri a ešte aj mudrci z ďalekej zeme! Aspoň, že tie darčeky stáli za to.

Ale späť k úvahám o pečení. Prečo to ešte nevzdám?

Snažím sa, aby sa mi raz niečo podarilo. Aby som svojím kúskom sladkej dobroty prispela k už aj tak presladenej atmosfére Vianoc. Aby sa raz moje deti na Vianoce tešili a aby spomínali na vianočné – hoci nedokonalé a občas pripálené – pečenie s láskou. Nie preto, že sa to „musí“ a že na stole musí byť sedem druhov drobného pečiva, ale preto, že si pripomenú teplo kuchyne, vôňu škorice, smiech mamy a tata a to, že nám spolu bolo dobre. Lebo aj o tom sú Vianoce.