O vianočnom putovaní Edity Steinovej

Autor: Peter Stašik

Je jednou z najväčších mysliteliek dvadsiateho storočia a zároveň jednou z najznámejších konvertitiek. V jej živote sa jedinečným spôsobom spojili židovské korene, kresťanská viera, európska vzdelanosť i tragédia dejín, a práve preto sa stala silným symbolom nádeje pre Európu, ktorá hľadá svoju vlastnú tvár. Reč je o svätej Terézii Benedikte od Kríža, vlastným meno Edite Steinovej, ktorú pápež Ján Pavol II. v roku 1999 vyhlásil za patrónku Európy.

Konvertitka zo židovstva vzala kresťanstvo vo svojom živote veľmi radikálne. Krátko po krste vstúpila ku karmelitánkam. Hrôza druhej svetovej vojny neušetrila ani ju a kvôli svojmu židovskému pôvodu bola transportovaná do koncentračného tábora v Osvienčime, kde aj zomrela. Svoje úvahy o tajomstve Vtelenia predstavila Edita v útlom dielku Vianočné tajomstvo.

ADVENTNÁ LITURGIA V NÁS PREBÚDZA TÚŽBU PO SPASITEĽOVI

Edita vníma sviatky lásky a radosti ako hviezdu, ku ktorej počas Adventu putujeme. Táto betlehemská hviezda nás vedie k jasličkám s dieťaťom, ktoré na zem prináša pokoj. Adventná liturgia v nás prebúdza túžbu po Spasiteľovi, po vykúpení, po spravodlivosti a pokoji na celom svete. Toto čakanie vyvrcholí v polnočnej omši, keď sa zázrak svätej noci sprítomňuje na oltári: „A Slovo sa telom stalo.“ Okamih naplnenia túžby Izraela je tu.

Cirkev nás však vedie z tejto nočnej idyly do krutej reality hneď na sviatok sv. Štefana a potom Neviniatok, keď si oblieka červenú farbu krvi. Štefan, ktorý prvý nasledoval Pána vo smrti a nevinné deti, dojčatá Betlehema, boli surovo zavraždené rukou kata. Títo stoja ako družina okolo dieťatka v jasličkách. Čo nám toto znamenie chce povedať? Kde je jasot nebeských zástupov, kde je tichá blaženosť nebeskej noci? Kde je sľúbený pokoj na Zemi: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle“? Z každodenného života vieme, že nie všetci ľudia sú dobrej vôle.

Tu svätá Terézia vidí dôvod, prečo musel Syn večného Otca zostúpiť zo slávy neba, pretože tajomstvo zla zahalilo zem do noci. Svetlo však prichádza do tmy, jedným prináša spásu a milosť, zatiaľ čo druhým meč a nepokoj. Dieťa v jasliach vyžaduje totiž rozhodnutie, vyvoláva v nás pocit nepokoja. Na jednej strane je Mária, Jozef, pastieri a mudrci, na strane druhej učitelia zákona, ktorí vedia, že sa má narodiť v Betleheme, no nevyberú sa tam, a stojí tam aj Herodes so svojimi temnými myšlienkami. Pred božským dieťaťom je každý taký, akým je naozaj, jeho svetlo odhaľuje podstatu človeka a vychádza najavo „zmýšľanie mnohých sŕdc“.

BOH SA STAL JEDNÝM S NAMI

Edita ešte nevedela, kam ju chce Božie dieťa viesť v živote, bola si však istá, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“. (porov. Rim 8, 28) Boh sa stal ľudským synom, aby sa ľudia mohli stať Božími deťmi. Stal sa nielen jedným z nás, ale jedným s nami. Boh chce spasiť človeka v spoločenstve, preto sme všetci jedno. On prišiel, aby sa stal spolu s nami tajomným telom: On ako hlava, my ako časti jeho tela. Keď Mária vyslovila svoje áno, začalo na zemi Božie kráľovstvo a ona bola jeho prvou služobnicou. Ježiš v Márii prebýval ako v jedinečnej Arche zmluvy a všetkým, ktorí ju prijali, priniesol spásu. Najprv Jozefovi, Alžbete a jej dieťaťu Jánovi. Toto bol počiatok Božieho kráľovstva na zemi. Nestalo sa to podľa predstáv mnohých, veď Rimania mali stále nadvládu nad zasľúbenou zemou a kňazi držali úbohý národ pod svojím jarmom. Každý, kto prijal Pána, niesol jeho kráľovstvo skryté v sebe. Neznamená to, že Mária, Jozef, Alžbeta boli uchránení od problémov, avšak to, čo niesli v sebe, im dávalo krídla a pretváralo ich bremeno na ľahké. Boh v nás a my v ňom, to je náš podiel na Božom kráľovstve, ktorému základ položilo Vtelenie Božieho Syna.

PRE KRESŤANA NEEXISTUJE „CUDZÍ ČLOVEK“

Byť v jednote s Bohom je najdôležitejšie, hneď potom nasleduje to druhé. Ak je Kristus hlava a my sme časti jeho mystického tela, tak patríme jeden k druhému, ako úd k údu, a všetci sme jedno v Bohu. Ak je Boh v nás a ak je Láska, tak nemôžeme nič iné, než milovať bratov a sestry. Je to iná láska než prirodzená láska k ľuďom, ktorá sa týka iba tých, ktorí sú s nami spojení rodinným putom alebo spoločnými záujmami. Ostatní sú „cudzí“, do ktorých nám nič nie je, od niektorých si možno držíme odstup. Pre kresťana neexistuje „cudzí človek“. Je to vždy blížny, koho máme pred sebou, kto nás potrebuje; a je jedno či nám je spriaznený, či sa nám páči, alebo nie. Či je vôbec „morálne hoden“ našej pomoci alebo nie. Láska Kristova nemá hranice, nikdy neprestane, nedesí sa škaredosti a špiny. On predsa prišiel kvôli hriešnikom, nie kvôli spravodlivým. A pokiaľ v nás Kristova láska žije, potom konáme ako on a ideme za stratenými ovečkami. Ak s niekým nie sme vysporiadaní, pri jasliach je miesto, kde si môžeme podať ruky a navzájom si odpustiť. Toto je skutočné Božie narodenie.

TAJOMSTVÁ NAŠEJ VIERY SÚ NEDELITEĽNÝM CELKOM

Byť Božím dieťaťom znamená pre Editu nechať sa viesť jeho rukou, činiť Božiu vôľu, nie svoju vlastnú. Do Pánových rúk vložiť všetky starosti a nádeje, netrápiť sa už starosťou o seba a o budúcnosť. Na tomto sa podľa nej zakladá sloboda a radosť Božieho dieťaťa. Ak Pán berie, je to vždy preto, lebo on sám vie, čo nám teraz najviac prospeje. Toto vedomie nám umožňuje žiť prítomnosť bez obáv o budúcnosť. „Buď vôľa tvoja!“ vo svojom plnom rozsahu musí byť krédom kresťanského života. Táto túžba musí riadiť každý náš deň od rána do večera, priebeh roka a celého života. Kto patrí Kristovi, musí prežiť celý Kristov život. Musí dozrieť do Kristovho mužného veku, raz musí vstúpiť na cestu kríža, do Getsemany a na Golgotu. Kristus je Boh i človek a kto sa chce deliť o jeho život, musí mať podiel na božskom i na ľudskom živote. Ľudská prirodzenosť, ktorú prijal, mu dala možnosť trpieť a zomrieť. Božská prirodzenosť, ktorú má od večnosti, dala jeho utrpeniu a smrti nekonečnú hodnotu a spasiteľnú moc. K tomu, aby božský život prenikol celý ľudský život, nestačí, keď budeme raz do roka kľačať pri jasličkách a necháme sa chvíľkovo uniesť kúzlom svätej noci. K tomu musí človek vstúpiť do každodenného vzťahu s Bohom cez jeho slovo a Eucharistiu v sile a milosti Ducha Svätého. A predovšetkým obnoviť vo svojom živote modlitbu, ako nás to Spasiteľ sám učil a dôrazne nám to prikázal: „Proste a dostanete.“ (Mt 7, 7)

Kresťanské tajomstvá znamenajú pre Editu nedeliteľný celok. Keď sa človek pohrúži do jedného, je privedený k všetkým ostatným. Tak vedie cesta z Betlehema nezadržateľne na Golgotu, od jasličiek ku krížu. Na žiaru svetla, ktoré vychádza z jasličiek, dopadá tieň kríža. Svetlo pohasína v temnote Veľkého piatku, avšak oslnivo vychádza ako slnko milosti na nedeľu vzkriesenia. Cesta vteleného Božieho Syna viedla skrze kríž a utrpenie k sláve vzkriesenia. Dospieť s Ježišom – skrze utrpenie a smrť – k sláve vzkriesenia, je cesta pre každého z nás, pre celé ľudstvo.

VIANOČNÉ SVETLO V PRÍBEHU ŽIVOTA EDITY STEINOVEJ

Ak čítame tieto Editine vianočné úvahy vo svetle jej života a najmä jej smrti v koncentračnom tábore, naplno vynikne, ako sa tajomstvo Kristovho života odzrkadlilo v jej vlastnom príbehu. Boh, ktorý sa vo Vianociach znížil až k nám, prijal krehkosť dieťaťa a stal sa jedným z nás, ju viedol cestou podobného sebadarovania. Keď bola v Osvienčime zbavená všetkej ľudskej dôstojnosti, práve tam, v prachu, zime a hrôze tábora, stretla Krista najhlbšie. Podľa svedectiev sa v posledných dňoch stala pre ženy a deti okolo seba „tichým anjelom“: niesla ich nárek, vlievala pokoj a delila sa o to posledné, čo mala – o prítomnosť. Tak jej meditácie o Vianociach nie sú iba krásnymi úvahami, ale svedectvom, že Boh, ktorý prichádza v krehkosti dieťaťa, vstupuje aj do najtemnejších zákutí ľudských dejín. Kde sa všetko rúca, tam môže zasvietiť svetlo, ktoré nezahasí ani smrť. Edita Steinová o tom nezanechala len slová, ale vlastný život.

Foto: liminarivista.it, wikipedia