TOP

Ondrej Rosík: Nevyčítam Bohu, že nevidím. Toho, čo mám, je omnoho viac

Nikto presne nevie, prečo nevidím. Slepota nejasného pôvodu, to je všetko. Aby ste si to vedeli lepšie predstaviť, rozoznávam svetlo a tmu. Tento text píšem všetkými desiatimi a počítač mi robotickým hlasom číta, čo som už napísal, prepísal a opravil. Volám sa Ondrej Rosík (30) a niektorí z vás ma možno poznajú ako moderátora z Rádia Lumen.

Autor: Ondrej Rosík

Ľudia sa ma pýtajú na mnoho vecí. Ale najčastejšie počúvam dve otázky. Prvá, či je lepšie vidieť a prísť o zrak neskôr? Tu je moja odpoveď jasná. Myslím si, že ak to už musí byť, tak je lepšie rovno sa bez zraku narodiť. Samozrejme, mám kamarátov, ktorí o zrak prišli neskôr – počas života – a zvládli to. Druhá otázka je, či by som chcel vidieť. Už mnoho ráz som musel odpovedať na túto otázku a… doteraz v tom nemám celkom jasno.

Zmenilo by ma, keby som zrazu uvidel? Pravdepodobne by to bol šok. Všetky tie farby, tiene a iné veci, o ktorých teraz nemám ani potuchy. Manželka si raz zažartovala a povedala, že keby som ju uvidel, želal by som si, aby som vidieť prestal. (úsmev) Alebo by som ju opustil. Ale späť k tej otázke. Neviem sa z toho vymotať a vychádza mi to tak, že je v tom nejaký vyšší zámer. Len mu teraz ešte nerozumiem a pravdepodobne to celé pochopím až oveľa neskôr.

 

SOM ZVYKNUTÝ ŽIADAŤ O POMOC

Ako počuť Boží hlas? Pýtajú sa Lámačské chvály v jednej zo svojich piesní. Biblia sa ozýva z môjho počítača ako monotónne rapotanie, ktorému by ste pravdepodobne nerozumeli. Existuje aj Sväté písmo v Braillovom písme. Rozhodne však nejde o malú knižočku, ktorú by ste si zabalili a zobrali so sebou na svätú omšu.

Vždy, keď sa mi prihodí niečo zlé, hľadám za tým nejaký zmysel. Pravda, občas to ide naozaj ťažko. Napríklad, keď ma zrazilo auto. Kráčam si len tak s manželkou, počujem za sebou vrčanie motora. Auto zatiaľ stojí. O sekundu na to sa rozbehne a bác. Zlomené rameno, operácia, týždne rehabilitácie. Keď som tak ležal v nemocnici v bolestiach a mierne utlmený liekmi, ťažko sa mi hľadal zmysel celej tejto situácie. Ak už nič iné, na pár dní som musel spomaliť. Všetky tie nedokončené projekty a pracovné povinnosti museli počkať. Alebo sa ich ujal niekto iný. Možno to bola podnetná skúsenosť aj pre nemocničný personál. Veď nevidiaceho tam nemajú každý deň. A napokon, svoje sme si zažili aj s manželkou. Prvé sekundy po nehode. Zistili sme, ako reagujeme vo vypätých situáciách. A aj potom neskôr, keď sa musela o mňa starať. Vlastne počkať, ona sa o mňa starala aj predtým, ale teraz to bolo ešte intenzívnejšie.

Som zvyknutý žiadať o pomoc. Robím to prakticky neustále. Napríklad, keď cestujem na neznáme miesto. Značnú časť práce už urobia moderné technológie. Smartfón, navigácia a podobne. Ale často prosím o pomoc neznámych ľudí. Pravda, v tom kolobehu sa nezamýšľam nad tým, koho oslovím. Prípadne naopak, nevyberám si, kto si všimne mňa a ponúkne sa, že mi pomôže. Často z toho však vzídu zaujímavé rozhovory a stretnutia. Pán mi posiela do života veľa dobrých ľudí. To si uvedomujem vždy, keď si čítam správy Minúta po minúte, a mám pocit, že sa svet zbláznil.

 

 

AK BOH NIEKOMU ZOBERIE NOHY, DÁ MU KRÍDLA

No vrátim sa ešte raz k otázke: Ako počuť Boží hlas? V mojom prípade práve cez hlasy ľudí. Nedávno som mal s jedným kňazom rozhovor o šikane na školách. Ja som nič také nezažil. Možno trošku na základnej škole. Niektorým stačila mierna zraková a veková prevaha. Na katolíckom gymnáziu a aj neskôr na Katolíckej univerzite som zažil niečo, čo by som opísal biblickým „Byť soľou zeme“. Nielenže mi pomohli presunúť sa z učebne do telocvične, oni ma aj volali na rôzne mimoškolské aktivity. A teraz nemyslím len profesorov, ale aj mojich spolužiakov.

Počas strednej školy som si začal uvedomovať, že musím rozvíjať talenty, ktoré mi Pán dal. Povedané jazykom dospievajúceho puberťáka, kašlem na fyziku a matiku. Mojím problémom nebolo ani tak to, čomu sa venovať, ale ktorý z toho množstva talentov rozvíjať. Asi sa pýtate, aké už len slepec môže mať talenty.

Bavila ma hudba, informatika aj práca so slovom. Väčšine z toho sa v nejakej miere venujem aj teraz, ale profesionálne som napokon zakotvil v rádiu. Akurát mi tu hrá podcast, v ktorom zaznelo, že ak Boh niekomu zoberie nohy, dá mu krídla. Tak je to aj v mojom prípade. Na nedostatok talentov sa rozhodne nemôžem sťažovať. Možno aj preto som nemal dlhodobé životné krízy.

 

 

VŽDY SÚ AJ INÉ MOŽNOSTI

Hoci tá otázka, prečo nevidím, visí stále vo vzduchu, rozhodne to nie je výčitka voči Bohu, prečo akurát toto na mňa dopustil. Mám kde bývať, mám manželku, prácu, ktorá ma baví. Je toho oveľa viac, čo mám. A človek asi naozaj nemôže mať všetko.

Aj k práci v Rádiu Lumen som sa dostal vďaka ľuďom, ktorí boli ochotní to skúsiť. Keď do životopisu napíšete, že ste nevidiaci, alebo sa na to príde pri pracovnom pohovore, šance na zamestnanie väčšinou klesajú. Vedenie rádia sa vždy snažilo vytvoriť mi priestor. Je však pravdou, že ako nevidiaci som musel aj sám ponúkať možnosti. A aby to nebolo všetko len také úžasné a ružové, občas sa naozaj ukázalo, že niečo sa jednoducho zatiaľ spraviť nedá. Dodnes si pamätám, ako som sedel na chodbe mierne sklamaný z toho, že sa mi nepodarilo „podmaniť si“ náš vysielací systém. Pôvodná myšlienka bola, aby som aj ja, ako kolegovia, vysielal bez pomoci technika. To sa nepodarilo, no našli sme iné možnosti.

Dnes pripravujem do vysielania mesačne približne dvanásť rozhovorov o literatúre, mladých a rodine. Okrem toho vediem detskú reláciu Svetielko, vysielam Piesne na želanie a podobne. Na nedostatok práce a príležitostí sa naozaj nemôžem sťažovať.

Ak chcem pripraviť nejaký rozhovor, musím sa stretávať s ľuďmi. Osobne alebo v poslednom čase online. Vždy sú to však zaujímavé stretnutia.

Nedávno som si uvedomil zaujímavý paradox. Väčšina rozhovorov sa totiž odohráva obrátene. Ľudia sa najprv pýtajú mňa. Na zrak a veci s tým súvisiace. Až potom nahrávam rozhovor ja s nimi. A zdá sa mi, že takto sú ľudia uvoľnenejší. Keď sme nahrávali online, podaril sa mi nechtiac zaujímavý experiment. Keďže sa cez internet neprenášal obraz, nemohli respondenti prísť na to, že nevidím. A naozaj si to nevšimli, až kým som ich na to neupozornil.

 

 

SLEPOTA MÁ AJ SVOJE VÝHODY

Niekedy môže byť slepota aj výhodou. Ešte v začiatkoch som chcel nahrať rozhovor so psychiatrom Michalom Patarákom. Trošku sa zdráhal, vraj nemôžeme nahrávať u neho v kancelárii, lebo je tam neporiadok. Bez rozmýšľania som mu vysvetlil, že to v rádiu nik neuvidí. On však namietal, že to predsa uvidím ja. Keď sa ukázalo, že ani to nebude problém, ochotne súhlasil. Keď som prišiel, len skonštatoval, že ani neupratoval.

Výhod slepoty by sa inak našlo viacero. Napríklad vďaka tomu, že nevidím, som si mohol vo Vatikáne ohmatať niektoré sochy. Oficiálne sa to, samozrejme, nesmie. Samého ma prekvapilo, keď ma zrazu počas výkladu z davu schytila neznáma osoba a doslova ma „odniesla“ k soche. Všetko mi to za zvukov alarmov poukazovala. Dúfam, že tam tá pani pracuje dodnes a neprišla o miesto.

O niektorých výhodách slepoty by vedela rozprávať aj moja manželka. Ženy určite túto poznámku pochopia. Okrem toho môžem čítať v tme, netrápia ma reklamné billboardy. No a jednu výhodu som ocenil aj na poslednej svadbe. Nemusel som totiž šoférovať.

Jeden profesor na vysokej škole mi raz povedal, že Boh má dve metódy. Humor a šok. Občas si na to spomeniem. Len je niekedy náročné rozlíšiť, či to malo šokovať, pobaviť alebo oboje.

 

3 kroky, ktoré mi pomáhajú na ceste viery:
  • spoločenstvo (hlavne kamaráti a kolegovia),
  • duchovná literatúra,
  • hudba (ideálne slovenský gospel).

Komentáre