Opar

Svet môjho Boha. Môj domov. Domov tých, ktorí odišli čistí. Očarujúci domov aj pre nás, ak budeme žiť pripravení.

Vstala som. Čakalo ma šoférovanie, bolo treba ísť do mesta. A ešte aj kúsok ďalej. Povinnosti občas nepustia, termíny sú jasné.

Pohľad do záhrady bol však iný ako včera či pár dní predtým.

Zem dýchala paru, všetko bolo zahalené do obláčika, v ktorom sa strácali kontúry a asi aj význam vecí, na ktorých nám tu na zemi akosi príliš záleží.

Na ceste za dedinou to nebolo o nič lepšie, a to už bolo po ráne.

No napriek všetkému pragmatickému šoférskemu mysleniu, ktoré hmlu a opar vôbec nemusí, som cítila pokoj.

Opar nad poľami a v korunách stromov. Opar na zábradlí mosta. Opar objímajúci strechy domov a ploty záhrad.

Opar, ktorý dnes neprekážal, ale hladil.

Bez toho, aby to bolelo moju slobodu, pozdvihol moje oči k nebu, hore, tam, kde sa dalo tušiť zababušené slnko vo vate pary.

Pretože zem už nebola dôležitá. A nielen pre zhoršenú viditeľnosť.

Táto nežná biela tma akoby halila moje rany, moje otázniky z posledných dní a týždňov – a jemnejšie ako ktorýkoľvek felčiar zastavovala krvácanie z myšlienok, na ktoré som nemala odpovede. Iba vieru plnú istoty, aj keď sa nedala chytiť.

Odpoveď bola a je len tam hore. V nádeji, že tam kdesi je určite s(S)lnko.

A v istote, že za bielou záclonou je teplo, svetlo nádherného sveta, ktorý je neporovnateľne lepší ako ten, ktorý mi teraz prikrýval opar.

Svet môjho Boha. Môj domov. Domov tých, ktorí odišli čistí. Očarujúci domov aj pre nás, ak budeme žiť pripravení.

Šoférovala som a bola som vďačná Bohu za opar, ktorý presne vystihol môj stav duše. Jednu nohu mám totiž už silno v tom druhom svete. Túžbou, nedočkavosťou a clivotou za Tým a tými, ktorí už tam sú. A ktorí sú mi vzácnejší ako všetko tu dole.

Auto potichu vrčalo, akoby ma nechcelo rušiť.

A ja som mala plné oči, plné srdce iného sveta.

Toho za bielou clonou.

A… nechcem si ho nechať vziať. Ani zo svojho ja, ani zo svojej budúcnosti.