TOP

Otvoriť sa pod kožu svojho „ja“

Stála som pred autom, celá nahnevaná. Pár minút do nedeľnej omše a môj drahý si vykračuje aj s drobcom tak, akoby sme mali pred sebou polhodinu. Napriek volaniu, že je čas. A to, ako som vôbec dostala benjamína do stavu schopného vyjsť von!

Do kostola sme sa viezli mlčky. Ale napokon to môjmu drahému nedalo: Že čo mi je? Za tie roky sme sa už naučili hovoriť si pocity, prejsť z informatívnej roviny do roviny pod pokrievkou všednosti. A áno – povedala som mu to ešte v aute. Nebolo mi všetko jedno, ale v takom stave som nemohla v pokoji vojsť do chrámu.

 

Bez usmernenia

Málokto z nás, čo spoločne ťaháme vozík manželstva, počul niekedy pred sobášom od svojich rodičov niečo o tom, ako sa majú vyjadrovať pocity. A či sa vôbec majú. Navyše, skôr sme naučení hovoriť o pocitoch, ktoré sú príjemné nám alebo tým druhým. S rovnakým postojom sme prešli do manželstva; hovoriť druhému, že je milý, že sa nám páči, že to bolo super, že je vtipný, sa však nedá dlho.

V manželstve a v spoločnom živote totiž zákonite prichádzajú okamihy, keď máme jeden na druhého „spadeno“. Alebo jednoducho zažijeme niečo, čo ani náhodou nie je príjemné, a naše srdce na to reaguje. Často sme v rozpakoch: Povedať toto môjmu manželovi? Je to také nepríjemné a ťažké často aj pre mňa! Ako to prijme, ako sa k tomu postaví? Neodpíše ma? Nevysmeje ma? Pochopí to vôbec?

A tak často ostávajú práve tie pocity, ktoré máme niesť spoločne a zdieľať si ich, ukryté kdesi vo vnútri – a často sú príčinou vnútorného tlaku a „prekvapivého“ výbuchu z „blbosti“.

 

 

Dávať všetko podľa sľubu

Možno práve pri tých pocitoch zabúdame na náš manželský sľub: „… že ťa neopustím ani v šťastí, ani v nešťastí…“ Obsahom tohto sľubu sú aj pocity, ktoré prežívame, naše duševné rozpoloženie, vnímanie situácie. Sú veci, ktoré sa nás tak ťažko dotýkajú, že ovplyvňujú naše správanie – a ten druhý nevie prečo.

Nevyslovené pocity znamenajú aj nedostatok dôvery v toho druhého:ak mám obavy, ako a či mu to povedať, ak nemám istotu prijatia a láskavého ošetrenia stavu môjho srdca, treba sa znovu zamyslieť, v akom stave je vlastne náš vzťah, keď neviem – nemôžem preniesť našu komunikáciu hlbšie, ako je len úroveň informačnej kancelárie.

 

Druhá strana brehu

Pravdou však je, že je náročné prijať a počuť vyslovené pocity od môjho manžela či manželky; a je asi jedno, či sa ich príčina týka mňa, alebo ich má na svedomí niekto iný. Prvá obranná reakcia je: „A čo mám s tým ja urobiť?“ Prvá pravdivá odpoveď je vždy takáto: S láskou a pozorne, bez poznámok vypočuť. Druhou reakciou je protiútok či znevažovanie: „A čo by si čakala? Kedy už konečne dostaneš rozum a prestaneš robiť toto? Potom sa ti nestane, že…“ „Jáj, nebuď taký urážlivý!“ Zadržať!

Lebo následným krokom je prijatie a porozumenie presne podľa indiánskeho príslovia obuť si topánky toho druhého“. Preniesť sa do pocitov a prežívania človeka, s ktorým som dlho, znamená dívať sa na celé prežívanie inými očami – nakoľko sa to dá. Ak sa problém týka mňa, neobhajujem sa. Vnímam, ako som spôsobil bolesť tomu druhému. Ak je problém od inej osoby, ani tú nezastávam – ale poskytnem nehu, objatie, porozumenie.

A pozor: napriek dôvernému vyklopeniu pocitov, ktoré ozaj môžu byť kadejaké, nezabudnúť, že toto nie je priestor ani na hlbokomyseľné a dobré rady, ani na to, aby sme sa cítili dotknutí či urazení tým, čo sa nás v prejavených pocitoch osobne týka.

Pocity sú predsa reakciou vnútra toho môjho milovaného a ja potrebujem vedieť, čo mu robí radosť a čo navodzuje bolesť či smútok, hnev či odmietnutie. A to iba preto, aby sme si boli ešte bližší, aby sme si viac rozumeli, aby sme boli viac jedno. Nie je to názor, ktorý ma má znevážiť či odpíliť, ani odsúdenie!

Dôležité je aj správne odkomunikovať celé vyjadrenie pocitov, každý za seba a bez pridávania obsahu alebo „vaty“ hnevu či afektu. Stačí tak málo: „Cítim sa veľmi dotknutý tým, ako si ma odsunula z rozhodovania o tom, či náš Kubo pôjde na školský ples, alebo nie. Cítil som sa nepotrebný a nedôležitý ako otec a veľmi ma to zranilo. Bol by som rád, aby sme si nabudúce dohodli signál, že niečo sa mne či tebe nezdá – a spolu to prekonzultovali bez zraňovania.“

 

 

Rastieme len cez dôveru

Úlohou manželov je rásť každým dňom k väčšiemu prijatiu, poznávaniu a tým aj prejavom lásky. Bez otvorenia sa a prístupu pod kožu svojho „ja“ to nepôjde – pretože tam je kľúč od našej vzájomnej dôvery, jednoty, odvahy a sily postaviť sa jeden za druhého. Za to sa potrebujeme modliť a modliť sa aj vtedy, keď hovoríme o svojich pocitoch.

Keď sme vyšli pred kostolom z auta, ešte som cítila dozvuky hnevu z toho všetkého „šmotlania sa“, ktoré som ja úmorne doťahovala bez videnia pomoci môjho drahého a ktoré ma pred omšou tak rozladilo. Jeho ospravedlnenie a prijatie môjho stavu vnútra, podaná ruka a tiché porozumenie bolo viac, ako som si vedela predstaviť, a všetko, čo som potrebovala. Na začiatku omše som mu bez obáv podala ruku. Odpoveďou bolo spoločné, jemné zovretie: opäť patríme k sebe, sme jedno.



Komentáre