Petra Bíziková: Na križovatke je bezpečné zastaviť, ale nie zostať stáť

Petra Bíziková: Na križovatke je bezpečné zastaviť, ale nie zostať stáť
Životné krízy a križovatky sú v poriadku. Hoci križovatka nás môže stresovať, nahnať strach a potrebujeme na nej pribrzdiť alebo zastaviť, nakoniec nás vždy pozýva pokračovať v ceste ďalej. Alebo odbočiť, tentoraz správne. Zvyčajne týmto slovám pripisujeme niečo negatívne. Ale ten skutočný pohľad prináša nádej. Dozrievanie. Význam križovatiek nachádzame až v spätnom pohľade. A takto sa to deje i na križovatkách viery. O tej svojej rozpráva mama a psychologička Petra Bíziková.

Máme priestor sa rozprávať o momentoch v živote, kedy potrebujeme niečo prehodnotiť a možno zmeniť. Že nás ten starý spôsob už ďalej nesýti, a ani nepúšťa ďalej. Deje sa to v ľudských vzťahoch, v práci, ale i vo vzťahu s Bohom. Aký máte pohľad na tieto životné „križovatky“ vy, Petra? Čo pre vás znamenajú v osobnom živote?

Som rada, že mám možnosť odpovedať na takú otázku. Už samotné rozhodnutie zúčastniť sa tohto rozhovoru bolo výsledkom zastavenia sa na križovatke. V jednej chvíli som bola plná otázok. Naozaj to mám byť ja? Nepokazím niekomu jeho životnú cestu? Mám vôbec o čom rozprávať? A čo je vlastne správne? Aké to bude mať dôsledky, keď si to prečíta niekto známy? Rozhodla som sa. S plamienkom dôvery v srdci, že Pán za mňa svoje dielo dokončí. A nezáleží na tom, či poviem „áno“ alebo „nie“. A prišla sloboda. Začala som sa vďaka tejto ponuke viac zamýšľať nad svojím vzťahom s Bohom.

 

Húkanie sirény

Nedávno som dostala pokutu, lebo som odbočila do zákazu. Nie preto, žeby som nedbala porušiť pravidlo. Jednoducho som si nevšimla značku. Stála som na červenú a zúfalo pozerala na vodorovné značenie, ktoré ukazovalo len dva smery. Popritom som vnímala, čo hovoria moje deti na zadných sedadlách a zároveň som si v hlave logicky odôvodňovala, že tam určite zákaz odbočenia nie je, lebo tam predsa nemá zmysel. Naskočila zelená, bolo nutné sa pohnúť, nasledovalo húkanie sirény… dalo by sa pokračovať v príbehu, ale tu sa zastavím. Lebo takto nejak vnímam križovatky aj v živote.

 

Petra Bíziková: Na križovatke je bezpečné zastaviť, ale nie zostať stáť

 

Nemám také zážitky a svedectvá ako mnohí iní

Zatiaľ nemám odpovede

Mnohými križovatkami prechádzam takmer automaticky, bez problémov, na iných sa sústredím, aby som nimi prešla ako treba. A potom sú križovatky, kde sa cítim úplne stratená. To sú tie, ktoré by som nazvala krízami, kedy mi srdce doslova zviera úzkosť a strach. Kedy neviem, či má viera zmysel, kedy mám chuť zrieknuť sa života. Takou križovatkou je vzťah s mužom, s ktorým sme civilne rozvedení. Takou je aj výchova našich detí v striedavej starostlivosti. Takou je neistota v tom, čo znamená milovať. Zatiaľ nemám odpovede a neviem, či mi budú niekedy dopriate. Na druhej strane viem, že som tu preto, lebo na svojej ceste som sa nie vždy držala mapy. V tomto období sa teda modlievam: „Pane, prosím, pomáhaj mi robiť tie najlepšie rozhodnutia, akých som teraz schopná a pomáhaj mi vidieť sa v pravde, aby som bola stále schopnejšia.“ Viac nedokážem.

 

Rozprávať sa o životných križovatkách z pozície psychológa alebo vlastnej skúsenosti je rozdiel. Iná hĺbka. O to viac, keď témou je viera a jej prežívanie. Ak by ste mali vybrať 3 slová, ktoré aktuálne charakterizujú vašu vieru, ktoré by to boli?

Dar, pokoj a nedokázateľnosť.

Súvisia. Kedysi som tvrdenie, že viera je dar, brala v zmysle, že viera sa nedá naučiť, získať, kognitívne docieliť… teraz je to skôr tak, že dar je prejavom lásky. A tým pre mňa viera je. Dáva mi predsa silu, dáva mi nádej, dáva mi zmysel. A ten pokoj. Vždy totiž, keď dostanem milosť úprimne vo svojom strachu pošepnúť: „Pane, ty si nad všetkým, aj nad mojimi zlými rozhodnutiami,“ príde. Je to zvláštne, pretože zatiaľ nemám ani jeden dôkaz, žeby sa „oplatilo veriť“. Nemám také zážitky a svedectvá ako mnohí iní, ktorí zažili na vlastnej koži Božiu prozreteľnosť, ktorí sa modlili a dostali, uzdravili sa a podobne. Možno sú, ale ja ich nevidím. Možno by boli, ale nemám takú odvahu prosiť o niečo, nemám takú vieru. Alebo skôr dôveru. Verím, že Boh existuje a všetko múdro stvoril. Ale…

 

Môžete nám priblížiť vašu cestu vzťahu s Bohom?

Narodila som sa do veriacej rodiny. Vždy som nás tak vnímala. Odmalička sme chodili do kostola, večer sme sa spoločne modlili, vykonávali sme si doma pobožnosť na prvý piatok, adventnú aj pôstnu prípravu sme vždy brali vážne. Hoci ako deti sme často protestovali. Základnú aj strednú školu sme absolvovali cirkevnú. A to bolo pekné obdobie. Mala som kamarátov, priateľky, s ktorými sme si rozumeli, podporovali sme sa aj v duchovnom živote, veľa sme sa rozprávali o Bohu, modlili sme sa za seba, boli sme si svedkami. Takto to bolo najmä na strednej škole. Ešte predtým som chodila na stretká do Focolare. Doteraz je vo mne živé posolstvo lásky, ktoré je podľa mňa centrálnou myšlienkou tohto hnutia. Veľa času som trávila u saleziánov, kde som mala možnosť prežiť radostné detstvo a mladosť. Na strednej škole to zas boli bratia kapucíni. A nakoniec vysoká škola v Trnave, UPC a jezuiti. Všade som veľa čerpala.

Boli to chvíle, kedy som sa cítila Bohom milovaná, prijímaná. Bola som motivovaná žiť tak, aby som sa od Jeho lásky nevzdialila.

 

Bola som si istá svojou vierou, ale po pádoch prišla rezignácia

Nemala som minulosť ani budúcnosť a prítomnosť bola neznesiteľná. Odvtedy sa niečo vo mne mení. Nie zmenilo, ale mení

A predsa, toľkokrát som sa mu obrátila chrbtom alebo som bola príliš slabá. Vtedy som si hovorievala, že je to celé hlúposť, že keby Boh naozaj bol, tak spraví niečo, aby zo mňa bol dokonalý človek, že ma spraví svätou. No hneď ako som prijala sviatosť zmierenia, som opäť pocítila jeho odpustenie a milosť. Bola som si istá svojou vierou, spievala som mu z celého srdca. A vzápätí som znova padla. Tak to šlo stále dokola. Prestávala som si myslieť, že je to OK. Vyzeralo to na rezignáciu. Prišli štátnice, tie som hneď nespravila, a keďže som z osobných dôvodov nutne potrebovala odísť z Trnavy, padlo mi vhod, že pracovné miesta boli už len blízko môjho domova. A tam som spoznala svojho muža. Celé som to brala ako zázrak, ako Božiu vôľu. Vravela som si: „Takto to malo byť.“ Prečo to všetko vravím? Lebo dnes už túto vetu nepoužívam. Boh nie je osud. Božia vôľa nie je presne určený plán. Snáď sa nemýlim, ak poviem, že Božia vôľa je to, aby sme žili v jednote s ním. Na to sme boli stvorení, aby nás miloval. Ale skúsim sa ešte vrátiť. Moje manželstvo sa začalo rúcať chvíľu po tom, ako som na jednej svätej spovedi (po veľmi dlhej dobe) vyznala, že asi neverím v Boha. Dnes už nebohý pán dekan mi povedal, že som alibista. Lebo ak chcem v Boha veriť, mám o to prosiť. A tak som poprosila, úprimne, aj keď so strachom. A zrútil sa mi svet, doslova celý.

 

Petra Bíziková: Na križovatke je bezpečné zastaviť, ale nie zostať stáť

 

On vidí moje srdce a prijíma ma, ale ja som zodpovedná za svoje rozhodnutia

Odvtedy sa niečo vo mne mení. Nie zmenilo, ale mení. A som presvedčená, že sa bude meniť do konca života. Stále padám, stále sa často spolieham viac na seba a druhých, než na Pána. No teší ma jedno – že on vidí aj to, čo je mne skryté. Vidí aj moje srdce. Tak hlboko, ako žiaden psychológ nie je schopný vidieť. A vkladá do mňa nádej a svoju vieru, keď mi hovorí: „Choď a viac nehreš!“ Som zodpovedná za to, ako sa budem rozhodovať. Verím, že ma stvoril ako človeka schopného rastu. A v tom už je aj kus psychológie. Ak sa človek cíti bezpečne a prijatý, je schopný realizovať svoje ja… V tom je moja viera; verím, že Boh ma prijíma takú, aká som, cítim sa pri ňom bezpečne. A preto som si istá, že aj keď nie každú križovatku zvládnem, raz prídem k nemu.

 

Moment nádeje

Nakoniec, predsa len som si spomenula na jedno malinké svedectvo. Náhodou som sa dostala na Sigord, pomáhať kamarátke so synom, pritom som prežívala bolesť vo svojom srdci, kvôli vlastným deťom. Náhodou (opäť) som sa zúčastnila jednej rannej modlitby a mala som možnosť vybrať si z prichystaných papierikov s Božím slovom. A na ňom stálo napísané: „Deti tvojich služobníkov budú bývať v bezpečí a ich potomstvo bude pevné pred tebou.“ (Ž 102, 29) Bola som dojatá. Aj to je jeden z momentov, ktorý posilnil moju vieru a zároveň mi ukázal, že sa oplatí vkladať rozhodnutie v križovatkách do jeho prozreteľnosti. Odvtedy prichádzajú momenty viery, že žiť podľa prikázaní a milovať sú princípy, akými sa mi oplatí riadiť sa.

 

Rozhovory+

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Aktuálne tlačové vydanie

Na čo si dať pozor pred svadbou?

Číslo 7, 1. júla 2022

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+