TOP

Piaristi si pripomínajú výročie významnej osobnosti rehole – Pátra Jozefa Horvátika

Slovenská provincia si v roku 2019 pripomína významné výročie – 100 rokov od narodenia a 10 rokov od smrti veľkej osobnosti rehole – Pátra Jozefa Horvátika.

Spracoval: Marek Kotras a Andrej Kmotorka

Páter Horvátik patril medzi posledných, ktorí zložili u piaristov večné sľuby pred nástupom komunizmu na Slovensku. Bol natoľko významný pre Cirkev a nebezpečný pre vtedajší režim, že mu bol odobratý štátny súhlas na vykonávanie kňazskej služby. Už ako provinciál, v roku 1990, obnovil oficiálnu činnosť rehole.

Páter Jozef Horvátik od sv. Alojza (*1.8.1919 Trnovec, Slovensko, okr. Skalica, † 21.2.2009 Dolné Dubové, Slovensko) absolvoval stredoškolské štúdiá u piaristov v Nitre. Do rehole vstúpil 27.8.1942, rehoľné sľuby zložil 28.8.1946. Filozofické štúdiá absolvoval na Cyrilometodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave, Slovensko. Vysvätený za kňaza bol 29.9.1946 v Košiciach, Slovensko.

 

Ako piarista pôsobil vo Svätom Jure (1946-1948). Od r. 1948 bol profesorom gymnázia, magistrom novicov a piaristických klerikov. Po násilnej likvidácii rehoľných domov v r. 1950 musel aj on opustiť kláštor a bol deportovaný do sústreďovacieho kláštora v Svätom Beňadiku. Po prepustení z internácie pôsobil ako kňaz v duchovnej správe v Dolnom Dubovom (1950-1968) a v Kolte (1971-1972). V čase tzv. normalizácie mu odňali štátny súhlas na verejnú duchovnú činnosť. Bol nútený pracovať ako robotník na Morave, neskôr na stavbe atómovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. V r. 1981 mu opäť udelili štátny súhlas a ustanovili ho za administrátora farnosti Dvorníky, r. 1990 potom za farára v Dolnom Dubovom.

V r. 1969 – 1992 pôsobil vo funkcii provinciála Rehole piaristov na Slovensku. Bol koordinátorom rehoľného života v tejto provincii a má veľkú zásluhu na tom, že piaristi na Slovensku prežili tvrdé roky útlaku. V ťažkých podmienkach formoval nových členov, takže po r. 1990 sa piaristi mohli znovu zapojiť do evanjelizácie Slovenska v duchu piaristického hesla Zbožnosť a veda formou vyučovania na všetkých typoch škôl, ako aj vo farskej pastorácii.

 

Páter Horvátik bol pastoračný typ kňaza. Krstil, sobášil, pochovával, venoval sa mladým, napísal stovky pastoračných listov, zapájal sa do kultúrneho života v obci. Mal dar získať si každého a dohodnúť sa s každým.

Páter generál Laureanus Suaréz vymenoval pátra Horvátika 14. februára 1969 za provinciála Slovenskej piaristickej provincie a súčasne ho i pozval na generálnu kapitulu, ktorá sa konala v Ríme od 1. do 30. júla 1969, na ktorej sa páter potom aj skutočne zúčastnil.

 

22. augusta 1969 však Federálne zhromaždenie vynieslo zákon číslo 99/1969, ktorý obsahoval prísne opatrenia proti „antisocialistickým živlom“. Nastalo obdobie takzvanej normalizácie a pôsobenie rehoľných spoločenstiev sa presunulo opäť do ilegality. Páter Horvátik však už z nastúpenej cesty neustúpil. Kúpil pri fare v Dolnom Dubovom malý domček a premenil ho na akési piaristické katakomby. Oplotil ho, vysadil záhradu, vybudoval krížovú cestu, z domčeka a hospodárskych miestností vytvoril izby a maličkú kaplnku. Zvonku objekt nevyzeral veľký, no stal sa centrom ilegálneho piaristického pôsobenia na 20 rokov.

 

Ďalšie pôsobenie pátra Horvátika nebolo jednoduché. V roku 1971 ho nakrátko preložili za administrátora do Kolty, no už v roku 1973 mu bol odobratý štátny súhlas a až do roku 1981 bol postavený mimo pastorácie. Podľa internetovej stránky Ústavu pamäti národa sa zmenil aj pohľad Štátnej bezpečnosti na pátra Horvátika – v sedemdesiatych rokoch sa postupne prepracoval v hodnotení až medzi takzvané nepriateľské osoby.

Toto hodnotenie nebolo nezaslúžené. Ako sme už spomenuli, páter Horvátik pracoval v čase zákazu činnosti manuálne – najprv na Morave, potom na stavbe jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. Popri tom tajne získaval nové povolania a viedol provinciu v ilegalite. Koncom 70-tych rokov pozostávala z dvanástich kňazov a deviatich mladých mužov v tajnej formácii. Z tohto počtu boli len štyria ešte žijúci piaristi z predkomunistických čias. Zvyšok bol výsledok tajného pôsobenia pátra Horvátika koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch.

Viacerých z nich priviedol ku pátrovi vtedajší tajný biskup podzemnej cirkvi Ján Korec. Ilegálna rehoľa bola potom organizovaná v štyroch „komunitách“, ktoré sa pravidelne spolu stretávali: Bratislava, Trnava, seminár a tzv. „roztratená komunita“. Rehoľnú formáciu mladých piaristov si vzal na seba osobne páter Horvátik, teologickú zasa zveril skúsenému kňazovi, ktorý bol v tom čase tiež mimo pastorácie – Rudolfovi Balážovi, vtedajšiemu banskobystrickému diecéznemu biskupovi. Svätenia tajných kňazov prebiehali najmä v Magdeburgu a vo Varšave, v jednom prípade aj v Maďarsku.

 

V roku 1981 pátrovi Horvátikovi vrátili štátny súhlas a stal sa administrátorom v Dvorníkoch. Po revolúcii sa mohol vrátiť dokonca do svojho milovaného Dolného Dubového, najprv za administrátora, na sklonku svojho aktívneho pastoračného života i za farára. Po odchode do dôchodku tu zostal v roku 2005 aj na odpočinku.

V Dolnom Dubovom okolo seba po prevrate zhromaždil i svojich duchovných synov, tu začali žiť oficiálny komunitný život, odtiaľto ich potom posielal do bývalých piaristických kláštorov, kde potom zakladali školy, aby tak mohli znovuobnoviť piaristickú charizmu.

 

V kľúčovom období prvých troch rokov po revolúcii zastával páter Horvátik naďalej i funkciu provinciála, neskôr sa už celkom venoval farskej práci. Z bývalých tajných katakomb piaristov v Dolnom Dubovom sa stal exercičný dom a tiež miesto mnohých letných táborov a duchových obnov nielen piaristickej mládeže.

V milovanom Dolnom Dubovom túžil páter Horvátik aj zomrieť – najlepšie počas modlitby. Jeho túžba sa mu splnila. Jeho mŕtve telo našli pod zastavením krížovej cesty, ktorú kedysi vo dvore vybudoval  a pravidelne sa sem chodieval modliť.

Titulná fotka: Rehoľa piaristov na Slovensku – Vlastné dielo, CC BY-SA 4.0



Komentáre