TOP

NÁŠ POHĽAD: Podľa čoho sa rozhodovať pri voľbe prezidenta Slovenskej republiky

Rok 2019 bude z pohľadu politiky veľmi významný. Čakajú nás totiž dve veľmi dôležité voľby. Najskôr budeme spomedzi kandidátov vyberať prezidenta Slovenskej republiky (16. marca), a približne o dva mesiace neskôr (25. mája) poslancov do Európskeho parlamentu. Okrem týchto dvoch volieb sa pomaly, ale isto približujeme aj k tým parlamentným, čo už dnes prináša rôzne politické turbulencie.

Do volených pozícií, teda do dôležitých inštitúcií v štáte chceme posunúť najlepších spomedzi ľudí, ktorí sú nám blízki svojimi postojmi, a preto potrebujeme pozorne skúmať ich predchádzajúcu činnosť, zaujímať sa o ich konzistentnosť v názoroch, respektíve sledovať ovocie, ktoré prinášali. Vyhodnocujeme doterajšiu prácu najmä u tých politikov, ktorých ako-tak poznáme a do najvyššej politiky sme ich delegovali už v minulom volebnom období. Pre nás kresťanov to boli najčastejšie takí, ktorí sa nebáli prihlásiť ku Kristovi a vo svojej službe verejnosti zohľadňovali aj nám blízky svetonázor.

 

Nenaplnené očakávania

Naše nároky a očakávania smerom k nim sú však rôzne. V kresťanských kruhoch už dlhšie diskutujeme o formách presadzovania hodnotových tém v slovenskej politike. Cítiť najmä frustráciu z toho, že požiadavky dvoch veľkých Národných pochodov za život sa nijako nezohľadnili v legislatíve štátu a, žiaľ, ani kresťanskí lídri nevyužili túto získanú politickú devízu na presadenie potrebných zmien. Témam ochrany života od počatia po prirodzenú smrť nedali potrebnú prioritu a v politických bojoch primeranú razanciu. V ich agende dominoval najmä boj proti korupcii. Z letargie sa niektorí začali preberať až vtedy, keď sa témy ochrany nenarodených detí chopila iná, pre kresťanského voliča dosť netradičná politická strana. Zareagoval najmä poslanec Richard Vašečka, ktorý do parlamentu predložil vlastný návrh zákona na výrazné, približne 80-percentné obmedzenie potratov.

 

Podstatné kritérium výberu kandidáta prezidentskej voľby

Postoj k ochrane bezbranných nenarodených detí by mal byť podstatným rozlišovacím kritériom aj pri výbere prezidentského kandidáta. Aj keď funkcia prezidenta neumožňuje hlave štátu priamo meniť zákony, môže výrazným spôsobom využiť politický vplyv pochádzajúci z autority tohto úradu a účinne tak ovplyvňovať verejnú mienku.

Čo sa týka našej najvyššej cirkevnej autority, tá má v tejto otázke úplne jasno. O priorite, ktorou by sa mal politik, a nielen kresťanský, riadiť, hovoril na začiatku tohto mesiaca (2. 2. 2019) Svätý Otec. Pri stretnutí s členmi talianskeho hnutia Pro-life v Klementínskej sále povedal:

„Všetci politici, odhliadnuc od ich náboženského presvedčenia, nech za základný kameň spoločného dobra pokladajú obranu nenarodených…“ „Nech sa nenechajú ovplyvňovať logikou osobného úspechu…“

Prieskumy verejnej mienky a naše rozlišovanie

Ak pripustíme, že otázka ochrany nenarodených detí je dôležitá pre viacerých prezidentských kandidátov, ako by sme mali ďalej postupovať pri rozlišovaní medzi nimi? Spomenuli sme to už vyššie. Treba skúmať ich konzistentnosť v názoroch, respektíve minulosť a konkrétne ovocie ich doterajšej služby pre verejnosť.

V diskusiách k prezidentským voľbám zaznieva ešte ďalšia otázka: Čo robiť v prípade, ak prieskumy verejnej mienky ukazujú nízke volebné preferencie pre kresťanských kandidátov? Či nie je lepšie uprednostniť kandidáta, ktorý je síce „problémový“ pri hodnotových témach, ale väčšinová spoločnosť ho považuje za slušného človeka s väčšou šancou postúpiť do druhého kola? Tieto otázky a nakoniec aj výzvy smerovali predovšetkým k Františkovi Mikloškovi. Vladimír Palko, bývalý významný kresťanskodemokratický politik, ich označil minimálne za neslušné.

V slovenskej politike to však nie je nič nové. Stalo sa už zvykom, pozorujeme to od novembra ʼ89, že vždy pred voľbami sú kresťania konfrontovaní zo strany liberálnych politikov (a ich voličov) výčitkami v súvislosti s uplatnením si demokratického práva na voľbu vlastného kandidáta. S argumentom, že táto sloboda výberu môže za istých okolností viesť až k neslobode celej spoločnosti.

Keď po nežnej revolúcii vzniklo na Slovensku po boku hnutia VPN ešte ďalšie – Kresťanskodemokratické hnutie Jána Čarnogurského, mnohí to vtedy chápali ako zbytočné trieštenie demokratických síl. Odvtedy sa táto výčitka opakuje skoro pri každých voľbách. Ak dnes musíme dokonca niektorým kresťanom vysvetľovať prínos vlastného kresťanského pohľadu na spoločnosť či potrebu prinášať evanjelium do konkrétnych problémov a radostí našej krajiny cez volených zástupcov, znamená to len jedno – kresťanstvo na Slovensku je na počiatku rezignácie a popretia vlastnej identity. Bez ohľadu na to, že ešte stále sa pri sčítaní ľudu väčšina obyvateľov našej krajiny hlási k niektorej kresťanskej cirkvi.

Europoslanec Braňo Škripek v nedávnom vyhlásení spolu s kolegyňou Annou Záborskou na margo prieskumov zdôraznili, že „priama voľba prezidenta má zmysel len vtedy, ak sa ľudia rozhodujú na základe svojho presvedčenia. Ak dovolíme, aby našu voľbu určovali len prieskumy, prestávame byť slobodní.“

 

Štyri skupiny kandidátov

Opakovane sa v médiách hovorí najmä o týchto menách kandidátov: Eduard Chmelár, Marian Kotleba, František Mikloško, Zuzana Čaputová, Robert Mistrík, Milan Krajniak, Béla Bugár, Maroš Šefčovič a Štefan Harabin.

Podľa názorov či hodnôt, ktoré reprezentujú, ale aj skutkov z minulosti, prípadne podľa doterajšej predvolebnej kampane sme ich rozdelili do štyroch základných skupín.

 

 

  1. Do prvej sme zaradili tých kandidátov, pri ktorých sa predpokladá, že zvedú medzi sebou boj o liberálneho voliča. Pre nich hodnoty, ktoré vyznávajú kresťania, a témy, ktoré reflektujú konzervatívni veriaci, sú nepodstatné, pre niektorých z nich až úplne neprijateľné. Títo kandidáti skoro vôbec nehovoria o témach súvisiacich s budovaním národného povedomia, prípadne zachovania slovenských tradícií. Orientovaní sú skôr k európskym štruktúram a väčšej európskej integrácii. Je to jednoznačne najväčšia skupina hodnotovo podobných kandidátov, a preto sa dá očakávať, že budú medzi nimi prebiehať rokovania a aj tlaky od politických strán, aby sa medzi sebou dohodli iba na jednom kandidátovi, ktorý by mal najväčšiu šancu dostať sa do druhého kola. Reč je o Mistríkovi, Čaputovej, Bugárovi, ale aj Šefčovičovi. Podľa posledných vyjadrení sa nikto z nich nechce vzdať v prospech iného kandidáta.

 

2. Druhú skupinu tvoria dvaja kandidáti – Štefan Harabin a Marian Kotleba, o ktorých úprimnosti v súvislosti s prihlásením sa ku kresťanstvu môžeme vážne pochybovať. Aj keď sa k nemu momentálne verbálne hlásia, drvivá väčšina kresťanov ich tak nevníma. Štefanovi Harabinovi sa zazlieva najmä jeho minulosť spätá s Vladimírom Mečiarom a spôsoby, akými viedol Ministerstvo spravodlivosti SR, respektíve Najvyšší súd SR, tiež jeho spory s kresťanskými politikmi Jánom Čarnogurským a Danielom Lipšicom a v neposlednom rade to, že v 80. rokoch minulého storočia odsúdil na dvadsaťosem mesiacov kňaza, františkána Bystríka Janíka. Ústav pamäti národa, ako aj organizácie politických väzňov považujú proces s týmto kňazom za politicky motivovaný a režírovaný komunistickým režimom.

Aj predsedovi Ľudovej strany Naše Slovensko Marianovi Kotlebovi sa zazlieva jeho minulosť. Taktiež symbolika a slovník, ktorý používa smerom k niektorým skupinám obyvateľov. Nepridáva mu ani tolerovanie správania niektorých jeho priaznivcov či poslancov. Konkrétne napríklad poslanca Mazureka, ktorý svojho času zaútočil s ďalšími ľuďmi na nič netušiacu moslimskú rodinu. Kresťania mu tiež zazlievajú falošného biskupa, ktorý mal rečniť na stretnutiach ĽSNS… atď. I keď Kotlebovci predložili do parlamentu návrh na obmedzenie vykonávania potratov, väčšinou to veriaci (ale napríklad aj hovorca KBS Martin Kramara) vnímali ako využitie nečinnosti kresťanských poslancov v tejto veci. „Skutočnosť, že s agendou teraz vychádza politický subjekt, ktorý v oblasti ochrany ľudskej dôstojnosti nevystupuje konzistentne, je otázkou na spytovanie svedomia pre všetkých veriacich poslancov,“ povedal na margo tohto návrhu M. Kramara. Štúdia skúmajúca obľubu ĽSNS u veriacich ľudí tiež dopadla v jeho neprospech.

 

 

  1. Tretiu skupinu tvorí sám Eduard Chmelár, ktorý so svojimi názormi nemá medzi kandidátmi konkurenciu. Je to vyslovene ľavicový kandidát, ktorý odmieta Cirkev a voči kresťanským témam je naladený antagonisticky.

 

4. Posledná skupina je zložená z dvoch kandidátov, ktorí sú podľa nás jediní relevantní z pohľadu kresťanského voliča. František Mikloško a Milan Krajniak. Vieme o nich, že sa nestali kresťanmi len včera, alebo ako sa hovorí „z večera do rána“. Mali by sme si vybrať jedného z nich.

Vráťme sa ešte krátko k úvahám, podľa ktorých títo dvaja kandidáti Krajniak a Mikloško nemajú veľké šance prejsť do druhého kola, a preto vraj treba uvažovať o liberáloch Mistríkovi alebo Čaputovej. Hlavný dôvod má byť ten, že sú lepší ako Kotleba či Harabin. Ak pripustíme, že prieskumy nejdú v ústrety tým, ktorí si ich objednávajú, a my sa ich priebežnými výsledkami predsa len chceme nechať ovplyvňovať, mohli by sme v istom zmysle a v niektorých oblastiach súhlasiť. Určite v neprospech Harabina a Kotlebu hovorí najmä ich minulosť. V jednom prípade komunistická, v tom druhom extrémistická. Lenže je tu ešte jedno „ale“. Proti Mistríkovi a Čaputovej totiž hovorí ich postoj k tej najpodstatnejšej veci, ktorou je život sám. Ak sú títo dvaja za zachovanie súčasného „status quo“ v oblasti interrupcií, hovoria vlastne o svojom súhlase s pokračovaním legálneho zabíjania bezbranných nenarodených detí na Slovensku. A to nie je o nič menší problém ako minulosť Harabina, respektíve Kotlebu.

 

Zmysel má samotný zápas o vedomie a mentalitu spoločnosti

Lepšie ako nejsť v prvom kole voliť je držať sa pevne svojho presvedčenia a svojich kandidátov. Určite nie prieskumov verejnej mienky. A aj keby kresťanský kandidát neuspel, naša voľba bude mať zmysel v každom prípade. Urobíme niečo pozitívne v zápase o vedomie a mentalitu našej spoločnosti. Presne o tomto hovoril František Mikloško v rozhovore, ktorý ponúkame na inom mieste v tejto tematickej prílohe k prezidentským voľbám:

„Keď spätne hodnotím svoj život, zisťujem, že neviem od seba oddeliť víťazstvá a porážky. Nedelím takto život. Zmysel mal ten samotný zápas. A ten zápas kryštalizoval mňa, mal význam pre ľudí okolo mňa, ale nakoniec aj pre celú spoločnosť. Nedá sa celkom povedať, čo má podstatný význam pre zmenu vedomia. Pre mňa má podstatný význam práve ten zápas o vedomie a mentalitu spoločnosti.“

 

Milan Krajniak: Ako prezident by som chcel problémy reálne riešiť

 

František Mikloško: Zmysel vidím v zápase o zmenu spoločenského vedomia



Komentáre