Potrebujem adorovať. Ak nie inak, aspoň v komôrke svojho srdca
Tma. Ticho. Len listy na stromoch sa jemne hýbu pod vplyvom vetra. Na zemi pochrapkáva zopár osôb. Hovoria, že sú jeho učeníci a že ho nikdy neopustia. No namiesto toho, aby pri ňom bdeli, spia. Zatiaľ čo ich Učiteľ úpenlivo prosí Otca, aby od neho zobral kalich utrpenia, ak je to jeho vôľa, oni snívajú. Napriek tomu, že ich prosil, aby sa modlili s ním.
Niekedy sa zamýšľam nad tým, ako ho mohli len tak nechať… Prečo sa nedokázali zaprieť a ostať hore?
JEŽIŠ NA MŇA NEKLADIE POŽIADAVKY
Potom si spomeniem na desiatky príležitostí, keď som sama mala kľačať pri jeho nohách a nezvládla som to. Myšlienky mi neustále odbiehali a moje srdce bolo niekde úplne inde. Nebola pri tom noc ani tma. Nebola som unavená ani vyčerpaná. Napriek tomu som mu nedokázala venovať ani desať súvislých minút. V čom sa teda líšim od jeho učeníkov? Mám právo sa im vôbec diviť alebo im azda zazlievať, že v Getsemani Ježiša nepodržali? Možnože teraz už neprežíva smrteľnú úzkosť ako vtedy, no stále túži po mojej spoločnosti. Dáva mi jedinečnú príležitosť stráviť s ním aspoň niekoľko minút. Čaká na mňa prítomný v Eucharistii a nekladie na mňa žiadne požiadavky. Nemusím predtým vyplniť dotazník, či som toho hodná. Ani sa premodliť desiatky modlitieb. Môžem prísť taká, aká som a s tým, čo mám. Dokonca pri ňom ani nemusím nič robiť. Len sedieť a nasávať jeho prítomnosť. Jednoduché. No ja si to aj tak rada komplikujem. Potrebujem podať výkon. Spraviť aktivitu. Mať pocit, že som niečo urobila. A tak mi často uniká podstata.
NAMIESTO UČENÍKOV SOM V GETSEMANI JA
Ruženec, čítanie Božieho slova, či spev piesní sú úžasné nástroje, ako s Ježišom na adorácii stráviť čas. Zároveň sú však aj tak zbytočné, ak im nedovolím viesť ma k tomu najdôležitejšiemu – skutočne sa s ním stretnúť. Preto vždy, keď chcem stráviť čas pri adorácii, chcem si predstaviť tú scénu z Getsemanskej záhrady.
Noc, tma, Ježiš a vedľa neho ja. Občas mu niečo poviem, občas si niečo prečítam, niekedy sa predtým porozprávam s jeho mamou. Väčšinou si však iba predstavím, že tam len tak sedím. Bdiem spolu s ním. Snažím sa predstaviť si a sústrediť sa na jeho tvár. Nemyslieť na povinnosti, starosti či problémy… Skladám všetko. Ponúkam mu aj pocity viny, že prichádzam s prázdnymi rukami. Aj hanbu za to, čo všetko si nesiem v srdci. Aj strach, ktorý ma niekedy zviera ako had. Aj hnev, pre ktorý strácam zdravý rozum. Učím sa netváriť ešte aj pre ním, že som niekým iným. Odkrývam mu svoju tvár a učím sa nechať sa milovať.
ADORÁCIU JEDNODUCHO POTREBUJEM
Kedysi som si myslela, že na adoráciu prichádzam pre Ježiša, že mu tým preukazujem česť, a že si za to vlastne zaslúžim pochvalu, lebo som priniesla obetu. Skutočnosť je však taká, že tam prichádzam kvôli sebe. Bez tej chvíle v jeho tichej prítomnosti by som totiž nežila. Možno by som síce prežila. No nie žila. Skutočne a naozaj. Potrebujem to, aby mal každý môj deň zmysel. Žiaľ, nie vždy ho viem stretnúť v Eucharistii. No do Getsemanskej záhrady sa viem presunúť hocikedy. Na prechádzke v lese, pri kuchynskom stole či v obľúbenom kresle. Síce to nie je to isté, ako kľačať pre oltárom v kostole, no nechcem, aby mi nemožnosť ísť tam slúžila ako výhovorka. Chcem s ním bdieť. Tráviť čas, nechať sa premieňať a adorovať v komôrke svojho srdca.