TOP

Pracka

Kráčala som ráno so synom k zubárovi a ona ležala na chodníku, trošku bokom, ešte čistá. Kúsok, možno dva centimetre bielej gumy, z každej strany pliešok so štyrmi zahnutými zúbkami.

Viem, načo bola – kdesi držala obväz.

Netuším, ako mi vôbec padla do oka.

Príliš malá.

Príliš všedná.

Príliš lacná.

Ponáhľali sme sa, o chvíľu bolo treba sedieť v ambulancii.

Ešte som sa za ňou obzrela a hovorím si: Až pôjdem späť, zdvihnem ju.

Až…

Hm, nepodarilo sa.

Cestou späť som mala plné ruky nákupu, v každej tašku, a zohnúť sa v tomto stave k zemi znamenalo položiť najprv jednu tašku naloženú kopcom. Risk.

Musíš počkať, pracka, vydrž!

Ticho, pokorne na mňa pozerala, akoby stále čakala na svoj okamih, na svoju šancu, na svoju dôstojnosť a úlohu.

Nešla mi z hlavy.

Večer, večer pôjdem po tomto chodníku znovu, určite na ňu nezabudnem a zohnem sa po ňu!

Ale večer sa dialo čosi iné a ja som ani nevystrčila pätu z domu.

A obraz malej, bielej pracky nevystrčil svoj status z mojej mysle.

Ako sa asi cítila?

Nepotrebná?

Nezaujímavá?

Nedostatočne krásna a vzácna?

Príliš všedná?

Primálo cenná na to, aby som zastavila a zohla sa?

Aby som jej dala svoj čas?

 

 

Čudné, mrzelo ma to – lebo v sobotu ráno už na chodníku neležala.

Obraz malej stratenej pracky na kraji chodníka mi však privolával obraz mojich nechcených, zabudnutých, nezaujímavých, nepotrebných, odsunutých…

Asi ich má každý.

„Hej, zavolám ti, až…“

„Prídem, keď budem mať viac času…“

„Môžeš sa spoľahnúť, vybavím to…“

„Počkaj, dorobím toto…“

„Vieš, teraz sa mi to nedá, ale niečo vymyslím…“

Vo všetkej slušnosti. Milo.

„Ale teraz nie, lebo…“ (Už tuším, že ak to pre mňa teraz nie je priorita, nedám to ani potom.)

„Teraz lež, tam, kde si, mlč! Čakaj!“

A tak si už od piatku robím inventúru svojich „nezdvihnutých praciek“ a hanbím sa.

Lebo skutočná láska sa skláňa a dvíha hneď. Teraz. Má čas a má dôvod: to, že si.

Tak ako to robí Boh.



Komentáre