Prečo mám ja začať hovoriť prvý/prvá?
Rozprávať. Ako nám to príde niekedy – napriek všetkej láske – ťažké. Však toho svojho poznám ako staré bačkory a niektoré veci sa mi už zdá zbytočné načínať. A ona zas točí o tom istom. Má to zmysel?
Communicare – škola života a svätosti
Hoci sme sa učili rozprávať, teda používať jazyk (naše mamy sa nadreli), mnohokrát sme si zo svojich pôvodných rodín do manželstva neodniesli umenie komunikovať. Kým sme boli na ružových obláčikoch randenia, šlo to jednoduchšie a mnoho vecí sme prehliadali. V realite manželstva sa však všetky naše neschopnosti komunikovať vyplavili na povrch a kazia nám dni.
Totiž: komunikácia nie je len o tom, čo vyslovím smerom k tomu druhému, o to väčšmi, ak je to môj manželský partner. Komunikácia je slovo obalené do mojich myšlienok, pocitov, spôsobu vyslovenia, mojej mimiky, intonácie, a má do toho čo povedať celá situácia, v ktorej vyslovím možno len tú jednu vetu – a často zle. To, čo mi vyjde z úst, totiž vypovedá o mne celom, aký som a ako teraz vnímam. Nie je to len holá informácia v slovách, ktoré obsahovo posúvam k druhému – je to informácia o tom, kým som a ako vnímam toho druhého.
Múdro pozreté na slovo communicare – ide o zdieľanie, radenie sa, mať niečo spoločné s tým druhým, dávať a dopriať mu niečo. V manželskom rozhovore ide teda o celkový obraz minikomunity nás dvoch. Jednoducho povedané: ak vás dvoch niekto nezaujatý počúva, urobí si obraz, aký je váš vzťah.
Učiť sa od Boha
Máte pocit, že ste stŕpli? Ja tiež. Ani jeden z nás, ktorí plavíme manželské more, nemôže povedať, že napĺňa predpoklady manželskej komunikácie (a tým aj komunikácie v rodine) tak, aby splnil teoretické zadanie. Obranný systém už stojí v pozore: nik nás to takto neučil! Od koho to mám vedieť?
Nie je dôvod na rezignáciu: máme Učiteľa, ktorý je profesionálom v komunikácii lásky. Boh, zosobnená Láska, nás práve svojím príkladom učí, ako stále nekonečne trpezlivo, s dôverou, bez urážky a rezignácie komunikovať, aj keď sa zdá, že pred sebou má totálne stratený prípad, s ktorým sa už neoplatí vôbec zaoberať. Všetko sa totiž začína od Lásky a lásky: lebo ako poznáme z Veľpiesne, láska nikdy nezanikne… nezmýšľa zle… všetko verí – a teda bláznivo nekonečne začína, a začína práve tým jemným, láskavým oslovením a dáva novú šancu v komunikácii. Neprichádza s hnevom, krikom ani nadávkami: vždy je to oslovenie po mene, ktorým nám znovu dáva pocítiť, akú dôstojnosť máme napriek pádu v jeho očiach a ako nesmierne nás napriek všetkému miluje. Každému jednému z nás to hovorí tak ako Adamovi: „Adam (Mišo, Mária, Zuzana, Karol…), kde si?“ Hľadanie láskou nemôže bolieť napriek vedomiu pádu a prináša uzdravenie cez prijatie napriek všetkému.
Príkladov je v Písme vyše práva dosť: stačí len spomínaný exemplárny prípad Adama a Evy v raji. Hoci prekročili jasne dané pravidlá a mali za ušami, hanba im nedovolila vyliezť na svetlo a v pokore prijať a priznať pravdu. Bol to Boh, ktorý ich hľadá a oslovuje prvý. Ako to urobil potom znovu v celých dejinách spásy ešte mnohokrát. Ten, kto miluje láskou, akej nás učí Boh, urobí to isté: bez ohľadu na rany, znechutenie, vychodené koľaje a klišé po rokoch manželstva nás každého jedného Boh znovu pozýva a posiela: Ty choď prvý! Prvý začni rozprávať, urob to, ako to robím ja!
Prečo každého jedného z nás Boh takto posiela za tým druhým, ktorý nám bol zverený, má ešte jedno svoje špeciálne opodstatnenie: manželstvo ako spoločenstvo je jediným, ktoré sa najväčšmi podobá trojičnému spoločenstvu Boha, v ktorom vládne láska. Ak sme prijali požehnanie do tohto stavu od Pána, nie sme v ňom sami a sme v ňom rovnako traja: muž, žena a Boh, ktorý stále je prítomný v každom okamihu a podáva ruku na pomoc – aj v komunikácii.
Ako na to?
Možno teda už teoreticky tomu lepšie rozumieme, ale chcelo by to pár praktických tipov, ktoré si treba vylepiť na chladničku (alebo na stenu v spálni) a mať ich pred očami. Nech sa páči!
Dar – ten, čo stojí pred tebou a povedal ti jedného dňa „áno“ pred Bohom a ľuďmi, je to najlepšie, čo si mohol/mohla dostať. Boh sa nemýli. Nie je to v tom, že by bolo jednoduché toho druhého prijímať (manželstvo nie je vstupenka do raja), ale v tom, že ja som prostriedkom, cez ktorý sa má posväcovať ten druhý a cez ktorého sa posväcujem ja tým, že mu posvätenie ponúkam. Ak sa budem na svojho manžela napriek všetkým chybám dívať týmito očami, ak v ňom budem vidieť ten dar, nad ktorým som sa rozplýval(a) v čase chodenia, pomôže mi to prekonať prvú prekážku v komunikácii, nech sa udeje čokoľvek.
Dať to najlepšie – Boh nám ustavične dáva aj cez slová to najlepšie, čo práve potrebujeme (a to aj v prípade, ak tie slová sú náročné na prijatie, ale stále sú povedané s láskou). Ak sa učíme od neho, znamená to, že v každom okamihu mám dať aj cez slová to najlepšie tomu, s kým ma Boh spojil. Je to predsa môj jedinečný dar: akoby som ho mohol/la okydať slovami, ktoré by ho mojím pričinením znehodnotili?
V myšlienkach, slovách, skutkoch – keď vyznávame vinu na začiatku bohoslužieb, hovoríme toto slovné spojenie asi už naučene. A predsa sa dotýka v prvom rade komunikácie. Aj Ježiš hovorí, že najprv hrešíme vo svojom srdci, teda skôr, ako niečo vyslovíme. Nestalo sa vám to? Už len pomyslenie, nech ide do kelu so svojím ponožkovým bordelom… už ma to nebaví. Alebo si to len potichu zafrflať, veď on tu nie je (ale možno sú tu naše deti). Začať očisťovať svoju komunikáciu do myšlienok je dosť rázny a nepríjemný rez: ale ak je to najlepší dar od Boha, ak mu patrí to najlepšie zo mňa, začnime s tým pravdivo. Môj drahý/drahá si zaslúži tie najlepšie myšlienky, žehnania, dobroprajnosť, aj keď tu nie je alebo si myslím, že ma nepočuje.
O to väčšmi sa treba napĺňať vďačnosťou za to, že ho máme práve takého. Urobil chybu? Bolí? Žehnajme mu a vyprosujme silu na zmenu a prosme, aby som ja mohol/hla byť tým/tou, cez koho príde impulz k zmene. Potom už aj následná verbálna komunikácia bude plynúť inak, nie cez slovíčka „ty si zase“, „to som už počul stokrát“, „urobila si to znovu ako tvoja mama“, ale cez slová prijatia: „viem, že s tým stále zápasíme“, „chcem ti pomôcť, aby si mohla jednoduchšie prejaviť pocity, aj keď je to pre teba asi ťažké ako pre ženu“… Ak ubudne prevracanie očí, ľahostajný postoj, rezignované držanie tela či dokonca odmietavé správanie (čo sú signály tela, teda neverbálna komunikácia a hrešenie skutkom v nej), zranenia sa budú hojiť rýchlejšie a komunikácia bude vyzerať inak.
Mám na teba čas kedykoľvek – toto je bolesť, ktorá je daňou našej doby. TV, internet, neskutočné množstvo práce nás zabíja a oberá o priestor, ktorý má patriť nám a našej komunikácii. Takže: upracte si rebríček hodnôt. Stojí môj manžel na druhej priečke hneď za Bohom? Ak nie, všetko medzi ním a Bohom vyhádzať von, nech je to čokoľvek. (Aj deti patria až na tretiu priečku, prosím). Dar, ktorý som dostal/a od Boha, si predsa zaslúži špecifické postavenie aj v mojom čase a v dĺžke času, ktorý mu venujem bez pozerania na hodiny a stepovania, kedy bude koniec. (Prakticky: tento článok mal byť napísaný o dvanásť hodín skôr. Počítač bol vypnutý. Môj manžel dostal prednosť. Táto investícia sa neuveriteľne oplatila!)
Objavovanie – ani x-rokov manželstva nezaručuje, že už všetko o svojom drahom viete. Nakoniec – aj každý z nás sa mení, denne prežíva nové veci, nové pocity, nové situácie, ktoré stojí za to poznať. (Nezáujem o druhého je jednou z najťažších rán v manželstve a vážnou prekážkou pri komunikácii.) Ak je to dar… prečo ho neskúmať do hlbín jeho „ja“ každý deň? Hovoriť o tom, že Martin dostal zas štvorku z angličtiny, že mäso je v mrazničke a tráva v záhrade nepokosená… je trochu málo na vytvorenie spoločenstva a na upevnenie vzťahu. A to, že by sa z týchto slov mohla vyvinúť nejaká intimita, romantika alebo nebodaj sexualita, je nemysliteľné. Znovu: nežné slová bez toho, aby nám to bolo vytknuté („ani sa neopýtaš, ako som sa mal?“), slová, ktoré prichádzajú prvé (aha, urobiť to tak, ako Boh), uvoľňujú pozornosťou srdce toho druhého a otvárajú ho pre darovanie sa. Nestojí to za to? Čo tak napísať len jednu sms: „Myslím na teba. Žehnám ti a verím ti. Určite všetko zvládneš dnes v práci na výbornú.“
Oceniť – aha, tak je to tu! Tvoj dar má neskutočnú cenu. Tú od Boha. Oceniť toto je fuška. Ale má aj nejaké tie vlastnosti, dary, schopnosti, ktoré sú nádherné a ktoré ťa možno na začiatku tak očarili. Nestratili sa. Ak objavuješ, daj ich najavo aj teraz. Netušíš, ako toto slovko zahreje a prispeje k zmene. Povedať láskavo a pravdivo: „Som ti vďačná, že si dnes tú večeru uvaril za mňa“ alebo „Ako dobre, že si vzala von deti, keď som po nočnej, aby som si pospal“, vrátane tých osobnejších („Si stále krásna, tieto šaty ti neskutočne seknú“ či „Nikdy som nepochybovala, že som si vybrala dobre manžela“) škodu narobiť nemôžu. Skúste sami, čo urobia. Alebo to už tušíte?
S Bohom – hoci to možno malo byť na začiatku. Čítať návod na to, ako komunikovať (teda denne čítať Písmo), modliť sa za svojho manžela a modliť sa s ním. Aj to je komunikácia a potrebná: lebo sme v tom vzťahu traja, stále, aj keď si to neuvedomujeme.
Takže, nech sa páči, do komunikačného terénu. Ak podáte hlásenie, ako sa to darí, poteší. Ale stačí, ak to hlásenie interne podáte Tomu, kto celú tú skvelú technológiu komunikácie objavil. A určite nie preto, aby bolela.