TOP

…preto muž opustí svojho otca aj matku…

Hudba dohrala, svadobné šaty sú vrátené, koláče zjedené, fotky v albume. Teraz sme ostali len my dvaja – teda, mali by sme byť: ja a ty a Boh. Lenže niekedy to tak nie je.
Koľko ľudí treba na jedno manželstvo?

Niekto skôr, niekto neskôr zistí, že počet osôb, vyskytujúcich sa v jeho manželskom zväzku, nesedí – a pritom jeho manžel nezakáša. Všetko sa deje „kóšer“ v rodine a zvonku to vlastne vyzerá nevinne.

Čas a priestor, ktorý má patriť len novopečeným manželom (ale sú aj takí, ktorí to zažívajú dlho) sa zrazu delí ešte pre niekoho navyše, niekoho, kto je „zvonku“. Zo začiatku to vyzerá ako pomoc s varením či správnym triedením bielizne pred praním. Alebo len „zastavenie sa, či všetko máte a všetko je OK“. A potom sa to točí. Rady, ktoré si nik nepýtal. Návštevy nevhod bez konca. Telefonáty a slovné tlaky. Život dvojice sa zrazu točí okolo toho, či poslúchnuť alebo ignorovať ktorúkoľvek rodičovskú stranu – a často takýto rozhovor skončí v hádke. Ako by sme mohli uraziť moju mamu? Kúpila nám do nášho bytu novú sedačku… zobrala si od úst… nemôžeme si to s ňou pokaziť!

Pre mnohých manželov je to dlhoročná nočná mora – hoci stačí málo na to, aby nebola.

 

Strihnúť podľa Písma

Ak Boh povedal „Opustiť!“, nemal na mysli  fakt, aby sme prestali svojich rodičov milovať a úplne na nich zabudli. Mal na mysli fakt, že každá nová rodina – ktorou pár po sobáši je – si musí vytvoriť svoju vlastnú identitu, svoj vlastný životný štýl, potrebuje sa zžiť, hľadať svoju tvár, hodnoty, spôsob práce aj oddychu, modlitby aj prežívania koníčkov. Títo dvaja ako samostatné jednotky  majú sami čo robiť, aby vytvorili jedno srdce a jednu dušu – a akýkoľvek zásah mimo nich, hoci odôvodnený „veď dobre som to myslela“, zlaďovaniu a budovaniu jednoty pomôže pramálo.

 

 

Bez zrelosti to nejde

Pravdou je, že na tento krok opustenia treba dve strany, ktoré budú ochotné ho urobiť: a obe musia byť maximálne zrelé, empatické, láskavé a chápajúce. A zároveň musia pevne stáť za hodnotami a princípmi, ktoré sú pre nich v živote dôležité – aj keď môžu byť úplne iné.

V prípade rodičov, ktorí do manželstva púšťajú svoje dieťa, to znamená zrelosť prijať a uveriť, že toto moje dieťa je schopné, dospelé, zodpovedné za svoj život a nepotrebuje už každodennú navigáciu ani náhodnú kontrolu. Je náročné čakať, ak sme s ním strávili minimálne dve desiatky rokov, že sa nám ozve sám a podelí sa. Ale práve toto čakanie je trpezlivosťou lásky(alebo tréning v nej), ktorá všetko verí,  a zároveň priestor na žehnanie a modlitbu, ktorú tí dvaja „čerství“ potrebujú ako soľ. (A potrebujú ju viac, ako všetky nevyžiadané rady a odborné stanoviská. „Ja som v manželstve 40 rokov a ty si nevieš ani predstaviť, aké to je!“ No to teda nie, lebo som v manželstve s niekým iným).

Zrelosť je potrebná aj  v prípade tých, ktorí z rodičovského hniezda odišli.

 

Pretože ak majú vybudovať suverenitu, jednotu, ak majú tvoriť zohratý tím, nedá sa podchvíľou (ba dokonca každý deň) klopať na rodičovské dvere v neistote, čo mám teraz urobiť. Tento priestor je daný nám dvom, aby sme zabojovali, spolu sa potili, spolu sa mýlili, spolu sa o tom rozprávali, spolu vyberali,  spolu hľadali riešenie, spolu sa oň modlili, spolu sa unavili a spolu vec dokončili. Tento náročný proces sa nedá oklamať ani nijako urýchliť. Všetky skratky a „kvázi zlepšováky“ totiž našu jednotu nezlepšujú, ale rúcajú ju. Zachovať si odstup a hrdosť, že my dvaja (s Bohom) dokážeme náš život žiť a budovať sami, je dôležité. Práve tu sa buduje identita nášho manželstva, to, aké bude, aké typické znaky bude mať, a podľa čoho nás tí druhí spoznajú. Manželstvo našich rodičov môže byť veľmi dobré a inšpirujúce – ale my dvaja tvoríme úplne iný pár s inými vlastnosťami, darmi aj zraneniami – a ťažko potom predpokladať, že všetko nám bude fungovať tak, ako našim rodičom.

 

 

Stačí jeden školiteľ

Tak to sme ostali na „holičkách“, pomyslia si mnohí. S kým sa máme rozprávať o tom, čo a ako urobiť? Či je toto dobré, a či hento má zmysel?

Pri všetkej úcte a láske k rodičom, manželia nie sú ponechaní sami na seba: vstúpili predsa do vzťahu traja a ten tretí stále čaká, pripravený v každej situácii pomôcť a zasiahnuť. Dokonca sa postavil medzi nich ako spojovník, ako lepidlo. Jediné, čo potrebujú urobiť, je volať k nemu spoločne (v prvom rade) aj osobne. Boh je pripravený zasiahnuť a usmerňovať, ak vložíme všetky otázky, prosby, zápasy, nepokoje, obavy, výhry, sny do jeho rúk – pretože jeho opustiť nesmieme!

Boh je naším učiteľom manželstva a všetkých praktických vecí. On vie, čo je v nás, aj to, kam nás má nasmerovať, aj to, čo z nás chce mať a kam nás chce poslať. Jeho láska je iná, ako tá rodičovská: má zrelosť a jasný plán, trpezlivosť a nádej.

Preto Boh povedal: odstrihnúť! Blažený muž a blažená žena, ktorí to vo svojom manželstve dodržia.



Komentáre