Problém dokonať manželstvo dokáže vyriešiť iba láska, nie nátlak ani povinnosť

V augustovom čísle sme o probléme dokonať manželstvo, teda o neschopnosti dosiahnuť pohlavný styk, hovorili s psychologičkou Janou Bieščad Vindišovou. Problém dokonať manželstvo je citlivá téma, ktorá v sebe nesie aj morálne dilemy. Preto sme požiadali o vyjadrenie aj morálneho teológa Jána Viglaša.

Aký význam má intímne spojenie v manželstve? 

Chcel by som najprv upriamiť pozornosť na to, ako Biblia – Božie slovo, a potom aj dokumenty Cirkvi, hovoria o telesnom manželskom spojení. Je rozdiel, keď Biblia hovorí „poznať svoju manželku“ (analogicky to platí aj pre „svojho manžela“) a „spať so ženou“. V manželstve a pri manželskom intímnom styku ide vždy o niečo oveľa hlbšie, ako len o pohlavné spojenie.

O čo teda ide?

Ide o veľmi dôverný, najintímnejší prejav túžby po úplnom zjednotení dvoch osôb, muža a ženy, ktorí si svojím telesným spojením dávajú najavo to, čo svojím manželským súhlasom vyjadrili verejne – vzájomnú úctu a lásku, s ochotou byť otvorení aj prípadnému novému životu. Spojením svojich tiel vyjadrujú to, že chcú, aby ich srdcia a duše boli úplne celkom jedno. Tak je to naznačené hneď na prvých stránkach Biblie, keď kniha Genezis hovorí, že „Adam poznal svoju ženu Evu a ona počala“. A zase, keď Písmo hovorí sucho „spal s ňou“ – napríklad keď kráľ Dávid zhrešil s Betsabe, ktorá nebola jeho manželkou –, tak tým vyjadruje zdegradovanie pohlavného aktu na telesnú žiadostivosť, vzťah mimo mravného poriadku, ktorý môže byť dokonca aj násilný a ktorého dôsledkom je ďalší hriech a neporiadok. 

Aký je pohľad Cirkvi?

Dokumenty Cirkvi zas hovoria o pohlavnom spojení manželov ako o manželskom akte, nie ako o pohlavnom styku. Lebo manželstvo je dôverné spoločenstvo života a lásky, nielen inštitút na biologickú reprodukciu. A tak, ako sa vzťahy budujú a rozvíjajú postupne, tak to platí aj pre intímny život manželov. Je úplne prirodzené, že aj manželom, ktorí nemajú problémy s dokonaním manželského spojenia, trvá nejaký čas, a môže to byť dokonca aj niekoľko rokov, kým sa úplne zosúladia aj v intímnom prežívaní. Väčšina manželov nie sú dve dokonale zosúladené či synchronizované hodiny, ktoré ukazujú rovnaký čas. O to ťažšie to môžu prežívať manželia, ktorým sa nedarí dokonať manželské spojenie.

Je v poriadku, ak manželia v takomto prípade spolu skúšajú, čo je im príjemné, s cieľom, aby sa im raz podarilo dokonať manželstvo? 

Tak, ako sme sa naučili chodiť chodením – a aj padaním – a ako sme sa naučili rozprávať rozprávaním, nielen počúvaním – a aj brblaním a rôznymi skomoleninami –, tak aj intimite a telesným prejavom sa manželia učia postupne: komunikáciou, citlivosťou, ohľaduplnosťou, snahou dešifrovať to, čo nie je vyjadrené slovami, ale len gestami. A k tomu prirodzene patria aj nedokonalosti a postupný rast a zdokonaľovanie. Ak teda manželia majú svoj spoločný cieľ jednotu a zjednotenie, tak hľadanie, skúšanie telesných reakcií a prejavov – samozrejme, s ohľaduplnosťou na toho druhého – je úplne prirodzené a normálne a v rámci mravného poriadku. K tomu prirodzene patria aj nedokonalosti, ktoré by pri egoizme, necitlivosti a nekrotenej žiadostivosti boli hriechom proti láske k manželskému partnerovi. 

Ako napríklad?

Ak by komunikácia medzi manželmi bola zredukovaná len na vyžadovanie „plnenia si manželských povinností“, tak by išlo nielen o nemiestne zredukovanie tajomstva, ktorým je každá osoba, na predmet uspokojenia, ale aj o dehumanizáciu ich vzťahu a poníženie druhej osoby. Aj svätý pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae, ktorá býva často zredukovaná len na to, že pápež v nej zakázal antikoncepciu, hovorí, že manželský úkon nanútený druhému partnerovi bez ohľadu na jeho stav a na jeho spravodlivé požiadavky nie je opravdivým skutkom lásky a odporuje mravnému poriadku medzi manželmi (HV 13). A takisto, že kto opravdivo miluje svojho partnera, zaiste ho nemiluje len kvôli tomu, čo od neho dostáva, ale ho miluje kvôli nemu samému, a robí to rád, aby ho darovaním seba obohatil (HV 9). 

Žiaľ, neraz sa pri manželskej morálke spomína práve to „plnenie si manželských povinností“, pričom sa tým myslí najčastejšie situácia, že žena má vyhovieť svojmu manželovi, ktorý žiada o manželský styk. Ak si však jeden z manželov musí niečo vyžadovať, tak je v ich vzťahu problém zrejme niekde hlbšie, k čomu však treba pristúpiť citlivo, s rešpektom a s láskou. A možno aj s pomocou odborníkov. Bolo by veľkým nešťastím, keby sa problém s dokonaním manželstva riešil práve takto. A keď už spomínam manželskú povinnosť, tak manželia sú povinní napĺňať predovšetkým to, čo si vzájomne sľúbili -– milovať a ctiť svojho partnera po všetky dni ich spoločného života. 

Ako sa katolícka morálka pozerá na situáciu, ak v tomto čase dôjde k vyvrcholeniu u niektorého z partnerov? Je to ťažký hriech?

Nie. Ako som spomenul, pri vzájomnom zosúlaďovaní manželov, ktorí majú ako cieľ vzájomnú jednotu a dobro toho druhého, určite nejde o hriech a niet dôvodu znepokojovať sa. Ak manželia narážajú na ťažkosti, ktoré im komplikujú ich intímne spolužitie a môžu ich viesť k frustrácii a možno až k zacykleniu ich problémov, tak oveľa viac, než prežívať úzkosti z možného hriechu, sa treba snažiť naladiť svoju myseľ a prežívanie na poznanie rozdielnej psychológie muža a ženy. Muž by mal pamätať, že ženu si možno vziať iba srdcom, a žena by sa mala snažiť pristupovať k manželovým prejavom ústretovo, nenechať manžela v oblasti jeho intímnych pocitov v neistote a snažiť sa úprimne odovzdať aj srdcom. Problém dokáže vyriešiť iba láska, nie nátlak ani povinnosť.

Ján Viglaš

kňaz Banskobystrickej diecézy, duchovný správca Kňazského seminára sv. Františka Xaverského v Banskej Bystrici – Badíne. Študoval na Teologickom inštitúte RKCMBF UK v Badíne, St. Patrick‘s College Maynooth v Írsku a na Pápežskej univerzite Gregoriana v Ríme. Je stálym spolupracovníkom Teologickej komisie – Subkomisie pre bioetiku KBS.

…

Vaše svedectvo:

Netušili sme, že s podobným problémom sa stretávajú aj iné páry

Vydávala som sa mladá, mala som iba 22 rokov. Mali sme za sebou štvorročný vzťah, ktorý sme sa snažili žiť čisto. Ani vo sne by mi nenapadlo, že keď prídeme do manželstva, môže niečo nefungovať. Vo všetkých prednáškach o predmanželskej čistote sa hovorilo iba o tom, že treba vydržať a po svadbe to bude dobré. Ale nebolo.

Netušila som, že niektoré páry môžu mať problém dosiahnuť pohlavný styk. Keď sa to nepodarilo prvýkrát, dúfala som, že len potrebujeme viac času. S každým novým pokusom však prichádzala frustrácia. Nešlo to ľahko a keď môj manžel videl, že ma to bolí, povedal, že mi nemôže spôsobovať bolesť. Myslela som si, že sme jediní s takýmto problémom. Nedokázala som sa o tom s nikým rozprávať. A tak sme s týmto trápením ostávali sami.

Rozmýšľala som, či má toto trápenie vôbec zmysel. V myšlienkach som sa stále vracala k otázke, či sa nemáme radšej rozviesť. Nemám ostať navždy sama? Naša intimita smerovala k tomu mať pohlavný styk. Túžba po tom, aby všetko prebehlo, nás blokovala v spontánnom spoznávaní sa. Po mnohých nevydarených pokusoch sme už nemali ani chuť to skúšať.

Vtedy sme ešte nevedeli, že s podobným problémom sa stretávajú aj iné páry. Netušili sme, kde by sme mohli hľadať pomoc. Dodnes to vnímam ako veľmi ťažké obdobie nášho manželstva, plné pochybností a trápenia. Nevedeli sme ani to, že v niektorých prípadoch pomôže jednoduchý chirurgický zákrok alebo terapia.

Po jedenástich mesiacoch frustrácie sa to nakoniec podarilo. Až po prvom pôrode sa sex začal spájať s ľahkosťou, spontánnosťou. Dnes som spätne veľmi vďačná za trpezlivosť môjho manžela aj za to, že sme v tých ťažkých chvíľach dokázali zabojovať za naše manželstvo.

Anna

Foto: pexels.com