Psychológ a kňaz Ján Kulan: Pozostalí často potrebujú len ľudskú podporu a tichú prítomnosť
Náhla strata blízkeho človeka je veľmi silným zásahom v živote. Sprevádza ju zmätok, žiaľ a bezmocnosť. Ak trpí člen spoločenstva, dotýka sa jeho strata aj ostatných členov. Je dôležité vedieť, ako správne reagovať a pristupovať k človeku, ktorý trpí. Čo robiť a čo nerobiť v citlivom období, ktoré prežíva.
Ani človek, ktorý žije v kresťanskom spoločenstve, sa pravdepodobne nevyhne tomu, aby sa stretol s utrpením druhých. Náhla smrť blízkej osoby je chvíľou, ktorá sa silno dotkne života. V podobných situáciách je veľmi náročné vedieť, ako správne zareagovať. Je to zároveň veľmi dôležité. Čo preňho môže vtedy urobiť jeho spoločenstvo a kňazi z jeho okolia?
V prvom rade si musíme uvedomiť, čo sa odohráva vo vnútri človeka, ktorý prežil náhlu smrť blízkeho, aby sme sa mohli pokúsiť vcítiť do jeho situácie a zachovať sa tak, ako to v tej chvíli potrebuje. Otec Ján Kulan, psychológ a kňaz, hovorí, že je dôležité pochopiť, o ako bolestivé a mätúce obdobie života ide. „Človek, ktorý náhle stratil milovaného blízkeho, prežíva hlboký zármutok. Zažíva prvotný emocionálny šok, často spojený s odmietaním reality. Po smrti a pohrebe milovaného človeka môže byť emocionálne a racionálne otupený aj niekoľko hodín, dní či týždňov.“ Šok môže spôsobiť to, že tento človek nie je schopný uveriť, čo sa stalo. Odmieta to prijať a prežíva to iba ako sen. Otec Kulan vysvetľuje, že je to akási podvedomá a inštinktívna obranná reakcia človeka s cieľom zmenšiť svoj hlboký zármutok a prvotnú traumu zo straty. „Niekedy človek poznačený náhlou smrťou blízkeho nedokáže ani plakať či cítiť veľkú bolesť. Je emocionálne zablokovaný. Až po čase otupenie ustúpi a do sýtosti sa vyplače. Častokrát v skrytosti domova,“ hovorí.
DÔLEŽITÁ JE PRÍTOMNOSŤ, NIE SLOVÁ
Predpokladajme, že je človek, ktorý prežil náhlu stratu, aktívnym členom spoločenstva. Na jednej strane je veľmi dobré, že sa nemusí so svojou situáciou trápiť sám. Na druhej strane, vzniká pre členov spoločenstva výzva, ako k nemu pristupovať. Poznať alebo vycítiť jeho potreby a očakávania, hoci ich nemusí vysloviť alebo ani nemusí vedieť, čo by mu spoločenstvo v tej chvíli mohlo poskytnúť. Treba byť na to citlivý a hlavne sa ho snažiť pochopiť.
Ján Kulan objasňuje, čo by malo byť v tejto situácii našou úlohou ako členov spoločenstva. „Mali by sme mu dať najavo, že jeho prejav emócií je prijateľný Bohom a dobrý pre neho samotného. Musíme jeho emocionálnemu prejavu citlivo pomáhať, ale nie siliť ho. Pomôcť mu verbalizovať či napísať svoje emócie smútku. Dôležitá je aj naša účasť a prípadne pomoc na pohrebe, čím dáme pozostalému najavo svoju blízkosť a podporu.“ Či už vedome alebo podvedome, očakáva poskytnutie útechy – od rodiny, blízkych, duchovných osôb, či celého náboženského spoločenstva. Kulan zdôrazňuje, že nie je potrebných veľa slov. Potrebná je obyčajná ľudská podpora a tichá prítomnosť v emocionálnej otupenosti, traume a zármutku.
STRATA ZASAHUJE DUCHOVNÝ ŽIVOT
V prípade veriaceho človeka, náhla strata a emócie s tým spojené nevyhnutne zasiahnu aj do jeho duchovného prežívania a vzťahu s Bohom. Aj v tejto oblasti treba byť citlivý a pozorný. „Častokrát sa tento človek môže na Pána Boha oprávnene hnevať. Môže sa pýtať: ‚Bože, prečo si to vlastne dopustil? Prečo sa to stalo práve mne? Kde si bol? Prečo si tomu nezabránil?‘ Môže pociťovať neférovosť zo strany Boha, až dokonca odpor voči nemu,“ hovorí kňaz. Pridáva, že môže mať problém alebo nechuť modliť sa, chodiť na sväté omše, pretože je nahnevaný a duchovne otupený. „Je to teda veľká výzva, prekonať „spravodlivý“ pocit hnevu voči Bohu a nanovo sa mu odovzdať a dôverovať, aj keď tomu nerozumie. V tom spočíva paradox viery,“ dodáva.
Okrem zbytočných slov by sme sa mali vyhnúť aj zdanlivo povzbudivým slovám, ktoré môžu byť myslené dobre, ale pre človeka, ktorý sa trápi, neznamenajú nič. Nijako nezmiernia jeho bolesť. „Pozostalý potrebuje vedieť a cítiť, že máme pre neho otvorené srdce i uši. Treba sa vyhnúť frázam ako ‚už mu je dobre, už ho nič nebolí. Boh vie najlepšie, prečo.‘ Áno, Pán Boh vie, prečo sa to stalo, ale smútiaci človek to nevie a ani nedokáže pochopiť. Každý má svoj čas a tempo zmieriť sa so smrťou milovaného človeka vo svetle nádeje na večný život,“ hovorí Kulan.
Ponúka aj niekoľko konkrétnych rád pre tých, ktorí chcú smútiacemu človeku pomôcť.
- Povzbuďte ho, aby sa postupne vrátil ku každodenným činnostiam.
- Spochybnite jeho názor, že život je prázdny a už nemá zmysel.
- Pomôžte mu zvládať negatívne myšlienky.
- Povzbuďte ho k vyhľadávaniu činností spojených s pozitívnymi emóciami, ako sú radosť, potešenie a zábava.
- Pomôžte mu dosiahnuť uspokojivú mieru akceptácie smrti milovanej osoby.
PLAČME S PLAČÚCIMI
Kulan ďalej cituje myšlienku španielskeho psychiatra Dr. Pabla Martíneza: „Človek, ktorý prechádza temným tunelom bolestnej straty milovanej osoby, nie je v stave prijímať hlboké myšlienky a teoretické koncepcie. Pochopenie, upokojenie, spoluúčasť, naša blízkosť a predovšetkým nádej je to najdôležitejšie, čo pozostalí potrebujú.“ Knihu Zármutok vrelo odporúčam všetkým, ktorí prežili náhlu či očakávanú smrť blízkeho a tiež ľuďom, ktorí im chcú citlivo pomôcť.“
V spoločenstve sú prítomní aj kňazi, ktorí môžu takisto povzbudiť a priniesť formu útechy, ktorú laik dať nevie. Otec Kulan hovorí: „Úlohou kňaza, ale aj každého človeka, je „plakať s plačúcimi“ (Rim 12, 15). Od kňaza o to viac očakáva veriaci ľudskú i duchovnú podporu. Každý kňaz by mal byť trochu aj psychológ, aby vedel zasiahnuť citlivo, láskavo, pokojne a ľudsky. Ale povzbudiť aj duchovne, uistením o svojich kňazských modlitbách, či obetovaním sv. omše za zosnulého.“ Kňaz môže možno presvedčivejšie upokojiť smútiaceho nádejou vzkrieseného Pána Ježiša Krista. Otec Ján hovorí, že pri pohrebnej homílii sa slová hľadajú ťažko a dodáva: „Kňaz by mal pokorne, s čo najväčšou úctou a zdôraznením vďačnosti za zosnulého povzbudiť s upriamením pozornosti na nebo a večný život.“
Foto: stockphotos