Psychologička Michaela Sokoliová: Ak sa dokážeme navzájom počúvať, môžeme byť pre seba inšpiráciou, aj keď sme z inej generácie

Vo svojom živote sa každodenne stretávame s ľuďmi z rôznych generácií. Neraz zažívame aj rôzne pnutia, ktoré spôsobuje odlišný pohľad na svet. S psychologičkou Michaelou Sokoliovou sme sa rozprávali o generačných rozdieloch, ale aj o nevyhnutnosti konfliktu medzi deťmi a rodičmi.

Ako psychologička pracujete s deťmi, ale aj dospelými. Vnímate vo svojej praxi rozdiel medzi jednotlivými generáciami?

Vplyv prostredia, do ktorého sa narodíme, je veľmi veľký, ovplyvňuje nás celospoločenská a ekonomická situácia. Tieto vonkajšie vplyvy formujú, ako sa pozeráme na svet. Každá generácia má nejaké črty, ktoré ju charakterizujú. Medzi generáciami dochádza k rôznym napätiam, ale aj ku konfliktom. Bez ohľadu na to, do akej generácie patríme, vždy sa nás týka generačný rozdiel na úrovni rodič – dieťa.

Ovplyvňujú generačné rozdiely aj vašu prácu?

Keď klienti vstupujú do terapeutického vzťahu, snažím sa nemať na zreteli, do akej generácie patria. Vnímam ich ako jednotlivcov. Všetky moje očakávania a hypotézy na základe ich roku narodenia potrebujem na chvíľu zabudnúť, aby ma nezmiatli alebo neovplyvnili. Čím viac hypotéz mám, tým menej som schopná počúvať, porozumieť špecifickému človeku, ktorý ma o podporu a pomoc poprosí. Nevytesním to však úplne. Keď po stretnutí alebo počas supervízie rozmýšľam o tom, čo klient povedal, tak mi to môže pomôcť zasadiť jeho prežívanie do širšieho kontextu.

Ako sa líšia dôvody, pre ktoré rôzne generácie vyhľadávajú psychológa?

Tí, ktorí patria medzi takzvané Husákove deti a Mileniáli väčšinou vyhľadajú pomoc, keď sa u nich prejavia somatické ťažkosti. Napríklad zažijú panický atak a niekto ich nasmeruje, že to môže mať aj psychologické príčiny. Prípadne zažívajú niečo, čomu nerozumejú – často je to podľa opisov úzkosť. Mladší klienti a deti prichádzajú s tým, že nevedia spať, ťažko sa im dýcha, nezvládajú podávať výkon, aký by mali alebo chceli. Mnohokrát nezvládajú úlohy v škole, požiadavky okolia, krúžky…

RODIČIA CHCÚ, ABY SOM PREPROGRAMOVALA ICH DIEŤA

S akou požiadavkou za vami klienti najčastejšie prichádzajú?

Dalo by sa to zhrnúť do jednej vety: „Pomôžte mi, aby som to zvládal.“ Počas rozhovoru však väčšinou prichádzame na to, že tá požiadavka je nereálna a na ich pleciach je viac, ako môžu zvládnuť. Nedokážem zmeniť situáciu, v ktorej sa deti nachádzajú. Z toho dôvodu si musíme na začiatku ujasniť, čo odo mňa očakávajú, v čom im môžem v spolupráci s nimi pomôcť. Hľadáme, čo je reálne, aby neočakávali niečo, čo nie je v mojej moci.

Vyhľadávajú vás aj rodičia, aby ste pomohli ich deťom?

Áno, niektorí mi najprv porozprávajú týždenný rozvrh ich dieťaťa, ktorý je naplánovaný na minúty bez akéhokoľvek oddychu, a potom mi povedia, že chcú, aby to ich dieťa zvládalo v pokoji. To sa však nedá! Bohužiaľ, niektorí rodičia chcú, aby som preprogramovala ich dieťa tak, aby bolo šťastné a spokojné aj keď okolnosti, v ktorých žije, nie sú šťastné a spokojné. Je normálne, ak preťažené dieťa cíti stres. Ak by ho necítilo, niečo by nebolo v poriadku. Keď by bol niekto v abnormálnych podmienkach (s)pokojný, bolo by to neprimerané situácii a podozrivé.

Ako sa dá z takej situácie dostať?

Dôležité je naučiť sa pracovať s emóciami. Mladí a deti cítia tlak, aby boli šťastní a spokojní. Chcú naplniť očakávania svojho okolia a tak často potláčajú to, čo naozaj cítia. Nie sú autentickí vo svojom prežívaní. Keď na vás niekto tlačí, máte prirodzene stres. Je to normálna reakcia. Keď vás niekto straší, bojíte sa. To je normálne. A rodičia tlačia na deti, ale chcú, aby boli v pohode. To je ako keby za mnou prišli a povedali: „Ja ho budem strašiť a vy ho naučte, aby sa nebál.“

Prečo to tak je?

Je ťažké akceptovať, že moje dieťa nie je šťastné. Rodičia nechcú vidieť trpieť svoje dieťa a preto vyhľadajú pomoc. Trápia sa a nešťastní sú aj oni. Keď dieťa trpí, rodičia nesmú brať na seba jeho utrpenie, jeho bolesť. Musia sa naučiť nezrútiť sa tvárou v tvár detskému nešťastiu, aby potom deti naučili, ako prekonať takúto chvíľu a ako vydržať, zostať. S trpiacim dieťaťom (z neúspechu v škole či v športe, z nešťastnej lásky a pod.) my dospelí nesmieme utrpeniu podľahnúť a nesmieme dovoliť, aby sa stalo aj naším (kde je potom naša vlastná bolesť, trápenie?).

Čo je naša úloha?

Zostať. Byť dieťaťu oporou, súcitiť, ale nesnažiť sa ho rýchlo tých nepríjemných emócií (ale nevyhnutných pre prežitie) zbaviť. Problémom dospelého, rodiča, v takých situáciách býva, že potrebuje, aby jeho dieťa netrpelo, lebo mu tým spôsobuje problém. Avšak dieťa, ktoré cíti a prežíva ťažšie chvíle a cíti smútok, hnev, strach a pod., je skvelé, ak ho ja s takýmto prežívaním viem ako dospelý prijať. Pretože je to jeho súčasťou a zároveň aj normálna súčasť života, a ja ako dospelý sa nemám prečo cítiť za to vinný či nedostatočný. Čiže tu je to skôr rodičovská téma a síce – rodičia potrebujú dieťa, ktoré netrpí a nemá problémy, lebo inak sa oni cítia blbo a že niečo pokazili. Ale do terapie privedú dieťa, akoby to bolo auto a oni s ním išli do autoservisu.

Ako ináč to môže vyzerať?

Dôležité je, že sa ako dospelý zaujímam o prežívanie dieťaťa, ale neoberám ho oň. Beriem vážne bolesť a trápenie dieťaťa, validujem to (uznám a rešpektujem vnútorný svet, emócie a hodnotu dieťaťa) a nechávam to dieťaťu ako jeho. Ja ako dospelý som tu, vidím a vnímam trápenie dieťaťa, prijímam ho s ním, ale sa nezlomím či nerozpadnem na kúsky, nepreberiem tú ťažobu na seba, za svoju. Necítim sa zle preto, že môjmu dieťaťu je zle a nakoniec mi je horšie, než mi reálne je. A potom dieťa kriesi mňa. Empatizujem s ním, súcitím, vyjadrujem však svoju podporu a svoju stálosť. Som tu pre dieťa. Zostávam. Som mu pevnou oporou. A zároveň ho tak učím, že každá boliestka, neprávosť či neúspech sú prekonateľné, prijateľné, nezomiera sa na to/nie je to koniec sveta. Môžeš byť tvárou k zemi a ja dospelý/mama/otec neodídem, neopustím ťa.

Je teda potrebné pracovať aj s rodičmi?

Vždy, keď pracujem s dieťaťom, spolupracujem aj s rodičmi. Je veľmi dôležité, aby dieťa cítilo podporu z ich strany, preto pri práci s dieťaťom vždy začínam konzultáciou s rodičmi a rodičovské konzultácie sú aj naďalej súčasťou terapeutického procesu dieťaťa. Pre dieťa je to znak, že aj rodič prijíma pomoc. Idú mu tak príkladom, keď si podporu a pomoc vypýtajú najprv oni. Ak rodičia príliš tlačia na deti, snažím sa vysvetliť, že dieťa potrebuje zažívať aj nepríjemné emócie a je normálne, že sa ich dieťa rúca, ak sú okolnosti nezvládnuteľné.

Ako na to reagujú?

Niektorí si to uvedomia a snažia sa hľadať cestu. Títo ľudia často vyrástli odstrihnutí od svojich emócií, museli veľa zvládať. Niekedy prídu a chcú nejakú techniku, niečo, čo im pomôže to každodenne prekonávať. Technika však funguje iba dočasne, lebo ak odmietate kontakt so svojimi emóciami, nič vám nezaberie. Potrebujete sa dostať do kontaktu so sebou.

Majú aj dnešní rodičia ambíciu plniť si svoje nenaplnené sny na svojich deťoch?

Áno, aj toto často spôsobuje napätie a nedorozumenia. Rodičia majú svoju predstavu o tom, čo je pre dieťa dobré a často sa snažia si aj cez svoje deti naplniť vlastné nenaplnené túžby z detstva. Ak dieťa nespolupracuje, začínajú cítiť silnejšie emócie. Majú pocit, že je nevďačné a cítia sa nepochopení. Keď si to uvedomia a chcú s tým pracovať, je to výborné. Tá ťažšia alebo dlhšia cesta je, keď rodičia trvajú na tom, aby ostatní robili to, čo chcú oni.

AK DIEŤA ZAŽÍVA NEPOHODU, NEPOTREBUJE ODSTRÁNIŤ JEJ PRÍČINU

Ako môžeme pomôcť svojim deťom žiť v kontakte so svojimi emóciami?

Hlavne mu v tom netreba brániť. Keď si dospelý človek vypočuje problém dieťaťa, chce ho hneď riešiť. Problémy však nie sú matematické rovnice, ktoré treba vypočítať. Dieťaťu netreba ihneď odstrániť všetky prekážky, ktoré mu bránia vo výkone, lebo mu tým zabránia dostať sa do kontaktu so svojimi emóciami. Ak dieťa zažíva nepohodu, nepotrebuje odstrániť jej príčinu, potrebuje, aby tam bol niekto s ním. V psychológii tomu hovoríme kontejnovanie.

Ako si toto kontejnovanie môžeme predstaviť?

Ak dieťa plače, ja ako rodič prídem k nemu a upokojím ho svojou prítomnosťou. Dieťa sa zreguluje, lebo má zdroje na to, aby sa upokojilo. Nevyriešim problém, ani ho nepopieram, nevyzývam dieťa, aby to neriešilo, ani sa nesnažím odpútať jeho pozornosť. Je dobré, že ako rodičia chceme, aby bolo naše dieťa šťastné a spokojné, ale nepopierajme emócie, ktoré cíti. Niekedy stačí iba uznať, že dieťa má právo sa cítiť tak, ako sa cíti: „Musí to byť pre teba ťažké.“

Prežívajú vysporiadanie sa s vlastnými emóciami rôzne generácie rozdielne?

Mám pocit, že mladší majú viac odvahy. Starší mi často povedia: „To neotvárajme.“ Problém je však v tom, že tieto nepomenované veci často ovplyvňujú celý náš život. Pri starších sa mi niekedy stáva, že prídu s tým, že „chcem riešiť problém, ale tomuto sa vyhnime, to bolo nepríjemné, na to chcem zabudnúť“. A pritom je to niečo, čo im organizuje celý život. S tým sa často stretávam u generácie Husákových detí a Mileniálov.

Prečo je to tak?

Keď sa zamyslíme nad tým, aké výchovné štýly v tej dobe boli, tak nás to nemusí veľmi prekvapiť. Kedysi sa o veciach nehovorilo, veľa vecí sa držalo v tajnosti. Pritom už samotný fakt, že je tu niekto, kto ma počúva, kto sa o mňa zaujíma, je uzdravujúci. Aj to, čo je nevypovedané, ale visí niekde v pozadí, má vplyv. To, že dieťa o niečom nevie, neznamená, že ho to neovplyvní. S deťmi však treba hovoriť otvorene, veku primeraným spôsobom.

Vyhľadávajú deti pomoc psychológa aj samy od seba?

Na mnohých školách dnes majú psychológa priamo na škole. Keď som pôsobila ako školská psychologička, dennodenne som sa stretávala so žiakmi, robila som intervencie a žiaci ma poznali. A vďaka dôvere, ktorú som si vybudovala, boli deti schopné prísť a požiadať o pomoc. Niekedy prišli cez prestávku, povedali, čo ich trápi a hneď im bolo lepšie. Používali veľmi pekné formulácie, pýtali sa: „Ako mám reagovať, keď mi toto niekto robí? Keď sa toto deje?“ Bolo zaujímavé sledovať, že sa chcú o seba postarať.

Ako vnímate vzťah detí so staršími generáciami?

V tomto majú dnešné deti úplne inú východiskovú situáciu oproti predošlým generáciám. Väčšina z nich nežije v spoločnej domácnosti so starými rodičmi a mnohé sa s nimi stretávajú len občasne, prípadne starých rodičov už nemajú. Sú ochudobnené o dôležitú interakciu so staršou generáciou, lebo úlohou starého rodiča je vnúča aj hýčkať, dať mu buchty na pare, sladkosti… Rodičia sa na to niekedy hnevajú, ale aj to má svoj význam. Buduje to v deťoch lásku a úctu k starším, láme predsudky. A pomáha to aj seniorom vidieť v mladej generácii dobro. Nepozerať sa na nich ako na tých mladých, drzých a nevychovaných. Lebo keď nie sme spolu v kontakte, nerozprávame sa a nepočúvame sa, dochádza k vzájomnému vzdialeniu sa.

KONFLIKT S RODIČOM JE DÔLEŽITÝ NA TO, ABY SA DIEŤA DOKÁZALO OSAMOSTATNIŤ

Sú konflikty medzi generáciami potrebné?

Napríklad konflikt medzi generáciou rodičov a deťmi je úplne nevyhnutný. Vývinová psychológia je tak nastavená. Dôležité odpútavanie, separácia, je medzi 2. a 3. rokom života dieťaťa, kedy sa vytvára vzťahový trojuholník – mama, otec, dieťa – a stálosť objektu – aj keď sa ako dieťa vzdialim, tak rodičia tam sú, príp. pre mňa do škôlky prídu (keďže v tom 3. roku je nie náhodou stanovený vek nástupu dieťaťa do inštitúcie, škôlky). Potom v období adolescencie prichádza napätie. Dieťa sa odpútava od rodiča, vytvára si priateľské vzťahy, rovesníci hrajú veľmi dôležitú rolu, učí sa a začína fungovať ako samostatný jedinec.

Tam sa tie konflikty zintenzívňujú…

A tu mnohí rodičia tápu, rozmýšľajú, či byť viac autoritatívni alebo kamarátski. Konflikt s rodičom je dôležitý na to, aby sa dieťa dokázalo osamostatniť, ísť na vysokú školu, odsťahovať sa… Ale stále potrebuje mať istotu, že sa môže kedykoľvek vrátiť. Vzťah má byť plný dôvery a vzájomného rešpektu. Ak tento konflikt neprebehne zdravo, môžu vzniknúť rôzne patológie.

Ako si ich môžeme predstaviť?

Ak sa napríklad snažím byť kamarátom a napĺňam všetky potreby svojmu dieťaťu, všade ho vozím, všetko za neho vybavujem, chránim ho pred všetkým, tak z dieťaťa vyrastie človek, ktorý je neschopný fungovať samostatne, prebrať zodpovednosť. Nemá príležitosť skúšať a explorovať svoje možnosti, pomýliť sa a následne si svoju chybu uvedomiť a opraviť ju. Je zvyknuté, že „sa to“ porieši a keď je potom neskôr pod väčším tlakom a rodič nie je nablízku, tak sa rúca, nevie riešiť triviálne záležitosti a každý problém je katastrofický, priam nezvládnuteľný. Takéto dieťa nemá základnú výbavu – dôveru v seba a svoje schopnosti, že aj keď niečo nedopadne dobre, tak sa to dá zvládnuť a prežiť, poučiť z toho. Zároveň si takýmto hyperprotektívnym prístupom rodič zabezpečuje svoju nenahraditeľnosť a ťažko sa odpútava obom stranám. Odpútanie je však nevyhnutné pre zdravý osobnostný vývin a postúpenie do ďalšieho vývinového obdobia – dospelosti.

V čom je odpútavanie v puberte iné od toho v detstve?

Ak je to v detstve dobre zvládnuté, tak pubertálne odpútanie sa je obyčajne zrelšie, resp. primerané veku všetkých zúčastnených. Dalo by sa povedať, že ak je zdravá separácia v detskom veku, tak v tom pubertálnom majú obe strany možnosť zatiahnuť viac na hlbinu, majú možnosť viesť hlboké dialógy, učia sa argumentovať a rešpektovať rozdielnosť pohľadov či názorov. Rovnaké je to, že tak ako malé dieťa, tak aj dospievajúci mladý človek nemá dostatok zručností a skúseností zvládnuť intenzitu svojho prežívania a potrebuje od rodičov príklad. Potrebuje vidieť, ako sa upokojiť, keď ho niečo rozruší, či ako akceptovať iný názor. A obyčajne to prebieha tak, že tým na upokojenie a ten s iným názorom je to dieťa. Čo na to rodič? Optimálne by bolo, keby to ustál. Aby silnú emóciu svojej ratolesti prijal, validoval a „len“ tam bol. Čo sa iného názoru týka, tak má príležitosť zamyslieť sa nad ním a vyjadriť ten svoj a dohodnúť sa, že na niečom sa možno nezhodneme, a takto je to v poriadku.

Ako by mal rodič správne reagovať?

Dôležité je, aby bol rodič autentický a v kontakte so svojím prežívaním. Aby nevstupoval do roly zakazovateľa, aj keď ho to láka. Dieťa ho k tomu dokonca vyslovene provokuje, takže je ľahké k tomu skĺznuť. Keď je však rodič zastabilizovaný, zregulovaný, čiže v kontakte so svojím prežívaním, má dostatok zdrojov a sebapodpory, dokáže ustáť aj takúto náročnú situáciu. Niekedy možno len povie: „Naozaj ma to nahnevalo. Momentálne sa o tom ani nedokážem rozprávať. Vrátime sa k tomu neskôr.“ Jednoducho si uvedomím svoj hnev a potrebu si ho ošetriť. Je to úplne iný spôsob komunikácie, ako keby sme na dieťa nakričali, aby išlo preč.

Je dobré ukázať deťom svoje emócie?

Rodičia sa často snažia pred deťmi ukryť nepríjemné emócie ako smútok a hnev. Pritom pre deti nie je lepšia emocionálna výchova ako cítiaci rodičia, ktorí si dovolia cítiť emócie. Je dobré, ak niekedy deti vidia rodičov aj plakať, slzy sú abreaktíne – keď ich pustím, tak je mi lepšie. Nemusíme vždy vedieť pomenovať, prečo sme smutní, preto to neočakávajme ani od detí. Keď nás vidia prejavovať emócie, majú pocit, že aj ony môžu byť smutné alebo nahnevané. Neznamená to však, že ich máme vlastnými emóciami až zahlcovať.

Častým dôvodom konfliktov medzi deťmi a rodičmi sú aj smartfóny. Ako sa zachovať, aby sme sa vyhli zbytočným konfliktom?

Rodičia sa často pýtajú, ako si poradiť so smartfónmi a sociálnymi sieťami, od koľkých rokov ich majú deťom dovoliť. Ak chceme, aby deti trávili menej času na sociálnych sieťach, ideálne je komunikovať svoje autentické prežívanie: „Keď si veľa na mobile, tak mi chýbaš. Rád by som bol s tebou viac.“ Bohužiaľ, rodičom často vyhovuje, keď sú deti „odpratané“ pred obrazovkami. A aj oni sami majú problém ustrážiť si svoj čas na telefóne.

Rodič by mal chcieť byť so svojím dieťaťom, byť s ním v kontakte, počúvať ho. Ak túto túžbu povie rodič mladému človeku pred obrazovkou, tak nie je možné, aby nenaskočil, pokiaľ priepasť medzi nimi nie je už príliš veľká. Nemusia spolu robiť nič veľké, niekedy je dôležité len tak spolu byť. Pritom je to veľmi terapeutické. Dieťa nepotrebuje niekoho, kto rieši. Potrebuje toho, kto tam je plne prítomný, emočne dostupný.

Čím to je, že si niekedy nerozumieme, aj keď hovoríme tým istým jazykom?

Aj keď rozprávame rovnakým jazykom, nemusíme si rozumieť, ak sa nebudeme počúvať. Počúvať neznamená reagovať. Ak počas počúvania rozmýšľame, čo odpovieme, tak pochopiteľne nevenujeme plnú pozornosť počúvaniu. A niekedy sa ani nechceme počúvať. Nemáme záujem jeden o druhého. Ak si chceme rozumieť, musíme hľadať to, čo nás spája, nie to, čo nás rozdeľuje. Sme tu vďaka generácii našich rodičov. Ak by sme sa navzájom počúvali a dokázali sa navzájom prijať takí, akí sme, bez túžby zmeniť druhých podľa našich predstáv, mohli by sme byť pre seba navzájom inšpiráciou.

Foto: Peter Kováč