Psychologička Michala Bieleková: Žena dáva z plnosti srdca, o ktoré sa stará

Mnohé ženy sa trápia s únavou a vyčerpaním. Nestíhajú oddychovať, každú voľnú chvíľu sa snažia využiť naplno, aby všetko zvládli. Oddych je pre nich často luxus, ktorý si nemôžu dovoliť. O tom, prečo je dôležité oddychovať, ale aj o tom, ako žiť život v plnosti, sme sa rozprávali s psychologičkou Michalou Bielekovou.

Veľkú časť tvojich klientov tvoria ženy. Po čom túžia dnešné ženy?

Keď sa ich na to spýtam, mnohé odpovedajú, že by chceli žiť slobodnejšie a spokojnejšie, nájsť samu seba, poznať svoju identitu. Často však prežívajú vnútorné napätie medzi tým, čo by chceli, a tým, čo si myslia, že by mali robiť. Ich presvedčenia často pochádzajú z detstva či z nesprávne pochopeného kresťanstva.

Nesprávne pochopeného kresťanstva?

Často ma vyhľadávajú veriace ženy, ktoré boli vedené k zodpovednosti, pracovitosti, obete a výkonu. Mnohé z nich sa chcú rozdať v rodine, práci aj v službe v spoločenstve, chcú byť dokonalé matky, manželky, farníčky… Nechcú nikoho sklamať. Obetu a službu druhým však vnímajú nesprávne.

Prečo je to tak?

Keď spolu pátrame po tom, čo je za tým, neraz niekde v hĺbke nájdeme presvedčenie, že dobrá kresťanka sa musí vždy obetovať – až do sebazničenia. Žena s týmto presvedčením sa dáva stále viac, až kým už nevládze. Keď už nedokáže podávať výkon ako kedysi, cíti vinu. Napriek únave a signálom vlastného tela na seba tlačí, nedokáže si dopriať oddych, myslieť na seba, a postupne stráca radosť, pokoj a seba samu. Toto je však nesprávne pochopená láska k blížnemu.

BOH TÚŽI PO TOM, ABY SME ŽILI V PLNOSTI

Ako by to malo vyzerať správne?

Zdravá služba nikdy nevychádza z tlaku alebo pocitu viny, ale z lásky, ktorá je slobodná. Obeta, ktorá človeka ničí, nie je Božím zámerom. Treba si vždy dobre zvážiť svoje možnosti a schopnosti a vedieť povedať áno aj nie – nájsť rovnováhu medzi dávaním a prijímaním.

Je prirodzené a zdravé najprv sa postarať o svoje základné potreby a až potom slúžiť druhým. Môžem sa obetovať, vstať k chorému dieťaťu, potiahnuť akciu či pomôcť staršej susedke. Ale potom si nesmiem zabudnúť doplniť sily, oddýchnuť si. Boh nás volá k službe druhým, ale nie do vyčerpania. Obeta bez oddychu nie je udržateľná. Vedie k vyhoreniu. 

Aký je Boží zámer s nami?

Boh túži po tom, aby sme žili v plnosti. Aj Ježiš si doprial oddych, keď bol unavený zo zástupov ľudí a ich potrieb. Odchádzal do samoty, stíšil sa a trávil čas so svojím Otcom. Ukazuje nám tým, že človek nedokáže fungovať len z vlastných síl. Sme stvorení tak, aby sme lásku nielen dávali, ale ju aj prijímali.

Mnohé ženy dnes žijú na hrane svojich síl. Celé dni sa naháňajú, nevedia si nájsť čas pre seba, nedovolia si oddychovať alebo pri oddychu prežívajú pocit viny. A pritom v hĺbke srdca túžia po pokoji, rovnováhe, naplnenom živote a vnútornej slobode. Ak nežijeme tak plnohodnotne, ako by sme chceli, môže byť dôležité položiť si otázku: Čo mi bráni žiť slobodnejšie a pokojnejšie? Čo sa skrýva za mojím neustálym výkonom a vyčerpaním?

Môžeš sa s nami podeliť o nejaký príklad z vašej praxe?

Spomínam si na jednu vyčerpanú ženu, ktorá ku mne prišla na sedenie. Starala sa o chorého syna a zároveň bola neustále k dispozícii ľuďom vo svojom okolí. Mnohé ženy ju vyhľadávali, zverovali sa jej so svojimi problémami a ona mala pocit, že nesie zodpovednosť za ich prežívanie. Verila, že musí druhých zachraňovať a riešiť ich bolesti a bremená. Postupne však začala rozpoznávať, že za jej neustálou potrebou pomáhať sa skrýva strach sklamať druhých a aj pocit, že jej hodnota závisí od toho, koľko unesie. A práve tam prišlo dôležité uvedomenie: ona nemusí zachraňovať všetkých. Ona nie je spasiteľkou sveta. Ježiš je Spasiteľom. Bolo oslobodzujúce prijať, že môže pomáhať s láskou zopár ľuďom, ale zároveň nemusí niesť kríže všetkých ľudí okolo seba.

ŽENY, KTORÉ ŽIJÚ NA HRANICI SVOJICH SÍL, VYČERPÁVAJÚ AJ BEŽNÉ VECI

Podľa čoho si žena môže všimnúť, že viac dáva ako prijíma?

Postupne sa to začne prejavovať precitlivenosťou, podráždenosťou kvôli maličkostiam, vnútorným napätím. Napríklad mama nakričí na dieťa kvôli drobnosti, sama je prekvapená zo svojej reakcie a potom ju to mrzí a vyčíta si to. Ženy, ktoré žijú na hranici svojich síl, vyčerpávajú aj bežné veci. To, čo im kedysi prinášalo radosť, ich už neteší. Niekedy tieto ženy nezvládajú byť so svojimi deťmi napriek tomu, že ich milujú. Alebo sa musia premáhať, aby išli do práce, ktorá ich predtým napĺňala. Majú pocit, že fungujú ako taký stroj – bez emócií. Zaujímavosťou je, že aj keď žena nevládze, môže navonok stále fungovať, a tak sa zdá, že všetko zvláda.

Čo ak sa v takomto stave nachádza dlhodobo?

Vtedy prichádza úplné vyhorenie. Žena nevládze ráno vstať z postele, stráca zmysel života, má depresívne myšlienky, prežíva úzkosti a strachy, panické ataky. Dokonca ani veriace ženy necítia Boha, pretože to zasahuje aj do prežívania duchovna. Ide o totálne vyčerpanie až kolaps organizmu. Ak to príde až do takéhoto extrému, ide o klinický stav, ktorý treba riešiť s psychiatrom.

Niekedy sa môže stať, že žena je dlhodobo za hranicou svojich síl, ale nechce si to priznať. Ako jej môžeme povedať, čo vnímame?

Jemne a citlivo. Určite nie vo forme hodnotenia – si fakt strašná, vôbec to nezvládaš. Skôr je vhodné veľmi citlivé nastavenie zrkadla: „Zdá sa mi, že si často unavená… Ako sa cítiš? Čo by si potrebovala?“

Prečo je dôležité pýtať sa, ako sa cíti?

Emócie sú vstupnou bránou do nášho vnútorného sveta. Dávajú nám signály o tom, ako sa máme a čo sa v nás odohráva. Preto sa potrebujeme naučiť sa s nimi pracovať.

Ako sa to môžeme naučiť?

Úplne na začiatku je dôležité vôbec si dovoliť vnímať emócie. Príjemné emócie môžu signalizovať, že sa cítime v bezpečí, prijatí či oddýchnutí. Naopak, nepríjemné emócie – hnev, smútok, frustrácia, úzkosť či podráždenosť – bývajú pozvaním zastaviť sa a pýtať sa, čo nám chýba. Hnev môže upozorňovať na prekročené hranice alebo potrebu rešpektu. Smútok môže hovoriť o strate, osamelosti či nenaplnenej túžbe po blízkosti. Vyčerpanie môže signalizovať potrebu oddychu a starostlivosti o seba. To, že prežívam nepríjemné emócie, ešte neznamená, že som zlý človek.

Čo máme urobiť, ak si všimneme nejakú emóciu?

Najprv ju pomenujem, napríklad „som rada, som smutná, hnevám sa“. Už to mi pomáha upokojiť sa, lebo začínam rozumieť samej sebe. Pomenovávanie emócií patrí medzi základy emočnej gramotnosti zrelého človeka. Aj keď nás to naši rodičia nikdy neučili, stále môžeme byť prvá generácia, ktorá začne vnímať svoje emócie a naučí to aj svoje deti. Emócie sú darom.

Prečo je niekedy ľahšie emócie potlačiť ako vypočuť?

Predstavme si emóciu ako poštára, ktorý nám prináša dôležitú správu o nás samých. Niekedy sa však bojíme túto správu prijať, a tak ju radšej potláčame, ignorujeme alebo prehlušujeme neustálou aktivitou.

Pozrieť sa do svojho vnútra a načúvať vlastným emóciám si vyžaduje odvahu, pretože pravda o nás samých nebýva vždy pohodlná. Môže byť bolestné priznať si, čo sa v nás naozaj odohráva – únava, sklamanie, osamelosť, hnev či nenaplnené potreby, ktoré sme možno dlhé roky odkladali bokom. Zároveň však práve pomenovanie a prijatie emócií otvára cestu k väčšej slobode a vnútornému pokoju.

SME ZODPOVEDNÍ ZA NAPLNENIE SVOJICH POTRIEB

Aké potreby sa môžu ukrývať za našimi emóciami?

Medzi základné fyziologické potreby patrí spánok, jedlo, pitie či oddych. Keď sú tieto potreby aspoň čiastočne naplnené, vystupujú do popredia potreby bezpečia, istoty, vzťahov, prijatia a uznania. Ešte hlbšie sa nachádza túžba po zmysle, sebarealizácii a transcendencii.

Potreba oddychu a načerpania je jednou zo základných ľudských potrieb. Zoberme si mamu, ktorá doma kričí: „Som tu len ako slúžka!“ Na povrchu je hnev. Ak s ňou však ideme hlbšie, môžeme objaviť veľké vyčerpanie, potrebu oddychu, ale aj túžbu po uznaní a vďačnosti za všetko, čo pre rodinu každý deň robí. Každý človek má svoje potreby a veľká časť nášho konania je snahou tieto potreby naplniť.

Asi nie je vždy jednoduché objaviť, aké potreby sa za našimi emóciami ukrývajú…

Na to, aby sme poznali svoje potreby, sa musíme najskôr dostať do kontaktu so sebou. Môže byť uzdravujúce zastaviť sa a položiť si otázku: Ako sa cítim? Čo by mi v tejto chvíli pomohlo? A ešte hlbšie: Po čom naozaj túžim? Čo môžem pre to urobiť?

Nie je správne očakávať od druhých ľudí, že nám naplnia naše potreby. My sami sme zodpovední za naplnenie svojich potrieb. Preto sa vždy treba pýtať: čo môžem urobiť ja, aby boli moje potreby naplnené?

My kresťania máme veľkú výhodu, že na to nie sme sami. Boh môže mnohé veci doplniť. Ak napríklad nezažívame dostatok lásky od svojich blízkych, u Boha môžeme nájsť veľmi silný pocit lásky a prijatia.

Čo máme robiť, keď sa nám už podarilo odhaliť svoje potreby?

Ďalším dôležitým krokom je naučiť sa ich vyjadriť zdravým spôsobom. Tak, aby sme neostali ticho, ale zároveň neútočili ani neboli agresívni. Potrebujeme sa naučiť komunikovať s rešpektom voči druhým aj voči sebe.

Napríklad žena, ktorá je neustále v pohybe – stará sa o deti, domácnosť, prácu či ľudí okolo seba –, môže reagovať ostro, keď ju niekto požiada o ďalšiu pomoc, alebo sa večer rozplače pre „maličkosť“. Namiesto výbuchu: „Nikto mi tu nepomôže!“ sa môže naučiť svoju potrebu pomenovať pokojnejšie a konkrétnejšie: „Dnes sa cítim veľmi unavená a preťažená. Potrebovala by som si na chvíľu oddýchnuť. Mohol by si prosím prevziať večerné uspávanie detí?“ Je to spôsob, ako niesť zodpovednosť za svoje prežívanie a zároveň dať druhým šancu, aby nám porozumeli a mohli nás podporiť.

POTREBUJEME, ABY NAŠE DÁVANIE A PRIJÍMANIE BOLI V ROVNOVÁHE

Niektoré ženy si síce uvedomujú svoje potreby, ale majú výčitky, keď si ich napĺňajú…

To je veľmi časté. Treba porozmýšľať nad tým, z čoho výčitky pramenia. Často sa za nimi skrývajú negatívne presvedčenia, ktoré sa nám počas života dostali pod kožu. Aj to, že žena nevníma svoju hodnotu, že je milovaná Božia dcéra, a nie otrokyňa alebo slúžka. Má pocit, že si svoju hodnotu musí dokazovať nejakým výkonom.

Ako napríklad?

Mala som napríklad klientku, ktorá mala viac detí a vážne zdravotné problémy, pre ktoré mala každý deň dodržiavať isté pravidlá. Keď ku mne prišla, mala výčitky, či si môže dovoliť oddychovať, dokonca či sa vôbec môže venovať svojmu telu, či to nie je hriech. Odchádzala s tým, že áno; nielen, že môže, ale dokonca je jej povinnosť starať sa o seba a často oddychovať, aby potom mohla dávať lásku svojim deťom.

Podľa čoho vieme, koľko môžeme dávať a koľko potrebujeme prijímať?

Skúsme si predstaviť seba ako džbán, ktorý je naplnený čerstvou životodarnou tekutinou, z ktorej postupne nalievame druhým – našim blízkym, tým, ktorí sú nám zverení doma, v práci, v spoločenstve… Voda v nádobe sa však môže minúť a z prázdnej nádoby nenalejeme. Niektoré ženy sa snažia fungovať aj na posledných zaschnutých kvapkách na okrajoch džbánu. Iba keď sme naplnení, môžeme dávať.

Môžeme sa spýtať samej seba: pokiaľ je dnes moja nádoba naplnená na stupnici od 0 do 10? Ako môžem svoju nádobu dopĺňať tak, aby som bola schopná dávať? Čo by som mohla spraviť preto, aby som sa k tomu priblížila aspoň o malý krôčik?

Ako môžeme udržať našu nádobu plnú?

V prvom rade si musíme oddych dovoliť. Uvedomiť si, že to nie je strata času, slabosť, odmena alebo zlyhanie, ale potreba. Oddych potrebujeme pravidelne, každý deň. Je dobré oddychovať krátkymi vedomými pauzami počas dňa, ktoré striedame s výkonom. Potrebujeme sa naučiť vnímať svoje vlastné hranice. Ak som už večer veľmi unavená z detí, nechám riady tak a idem si ľahnúť.

Niekto potrebuje oddych päťkrát denne, niekto trikrát. Určite však nestačí ísť raz za rok v lete k moru. My kresťania môžeme objaviť hodnotu odpočinku a vnímať ho ako dar. Aj Ježiš pozýva len tak spočinúť: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ Oddych je návratom k sebe, k rovnováhe a k Bohu.

Prečo sú aj malé chvíle oddychu dôležité?

Mnohé ženy oddych vnímajú ako odmenu za to, že „všetko stihli“. To je veľký mýtus, ktorý ich vedie k chronickému vyčerpaniu. Veď v skutočnosti nikdy nebude všetko hotové. Oddych by mal byť prirodzenou súčasťou každého dňa. Aj krátka chvíľka nám pomôže pokračovať v práci s oveľa väčšími silami.

Oddychovanie nie je luxus ani prejav lenivosti, ale prirodzená potreba človeka. Preto je dobré, aby sme si do svojho dňa naplánovali aj chvíle oddychu, zóny pokoja a malé radosti počas dňa. Väčšinou stačí 10 až 30 minút. Naučme sa využívať chvíľu, kedy meníme činnosť, prechádzame do inej miestnosti, ideme na WC, deti spia, venčíme psa atď. Napríklad cestou z práce po deti do škôlky nevystúpim hneď z auta, ale chvíľu v ňom ostanem, zastavím sa, spýtam sa samej seba, ako sa mám. Zamyslím sa nad tým, aké mám nenaplnené potreby. Porozmýšľam, ako by som si danú potrebu mohla naplniť.

Čo ešte nám môže pomôcť oddýchnuť si?

Na svojich workshopoch učím ženy oddychovať formou relaxácie. Je to efektívny nástroj na uvoľnenie tela, stíšenie sa a načerpanie. Desaťminútová relaxácia je porovnateľná s hodinou spánku.

Vnímam, že na seba tlačíme a snažíme sa využiť každú chvíľu „užitočne“, dokonca aj pri oddychu – akoby aj relax musel byť efektívny a dokonale zvládnutý. Človek dnešnej doby sa musí naučiť len tak byť. Naša hodnota predsa nezávisí od výkonu.

AKO MÔŽEME DÁVAŤ LÁSKU, KEĎ NEVLÁDZEME?

Ako sa môžeme vrátiť samy k sebe, ak sme na seba dlhodobo zabúdali?

Návrat k sebe začína jemne a trpezlivo, rozhovorom so sebou. Ježiš sa tiež v evanjeliu pýta: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ Ak naozaj chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa najprv ponoriť do svojho vnútra. Ježišova otázka nás učí, aké dôležité je počúvať svoje srdce. Pomôcť môže aj vzťah s niekým, komu dôverujem, kto ma prijíma takú, aká som, alebo aj s odborníkom.

Ako súvisí návrat k sebe s návratom k Bohu?

Navzájom sa dopĺňajú. Keď sa človek naučí vnímať svoje vnútro, tak sa otvára priestor aj pre počúvanie Božieho hlasu. Vďaka tomu môžeme objavovať pravdu o sebe, že sme milovaní, prijatí a hodnotní bez ohľadu na výkon.

U mnohých veriacich žien sa stretávam s presvedčením, že keď majú akýkoľvek problém, majú pocit, že sa majú viac modliť alebo viac veriť. Často idú až do podávania výkonu vo viere. Tak to však nefunguje. Žijeme v tele, potrebujeme sa postarať o svoje telo, psychiku aj vzťahy. Nie všetko vyrieši len viera. Viera neznamená, že nebudeme cítiť bolesť alebo samotu. Milosť stavia na prirodzenosti, Boh nám dal zdravý rozum a prirodzené spôsoby, ktoré nám môžu pomôcť. Keď sme chorí, vyhľadáme lekára. Potrebujeme urobiť to, čo je v našich silách, a potom sa vložiť do Božích rúk.

Spomínala si rôzne oblasti – na ktorú z nich kresťanky najčastejšie zabúdajú?

Mám skúsenosť, že mnohé veriace ženy akoby podceňovali význam tela a emócií. Často majú pocit, že dôležité je predovšetkým duchovno, služba a starostlivosť o druhých, a preto zabúdajú na svoje fyzické či psychické potreby.

Naše telo je však Božím darom. Práve skrze telo môžeme pracovať, objímať, slúžiť, prejavovať lásku a byť prítomné pre druhých. No ak dlhodobo nevládzeme, sme vyčerpané alebo odpojené od seba, postupne strácame silu dávať. Sme ľudia, nie stroje.

V Katechizme Katolíckej cirkvi sa píše: „Láska k sebe samému je základným princípom morálnosti.“ (KKC 2264) Človek je teda povolaný starať sa o svoj život a zdravie. Ak máme zdravú lásku k sebe, prirodzene sa staráme aj o svoje telo, psychiku a vnútorný svet. Dôležité je hľadať rovnováhu. Mnohé ženy sa starajú o všetkých okolo seba, no samy seba odsúvajú na posledné miesto. Niekedy skôr dobijeme mobil než vlastné sily.

Čo ak si nejaká žena pri čítaní tohto rozhovoru uvedomí, že aj ona zanedbáva svoje telo?

Prvým krokom k zmene býva úprimné priznanie si, že to tak je. Nemusíme hneď meniť celý svoj život. Dôležité je začať malým, konkrétnym a reálnym krokom. Môže si položiť jednoduchú otázku: Čo môžem tento týždeň urobiť pre svoje telo alebo svoju dušu? Možno je to skorší spánok, krátka prechádzka, chvíľa ticha pri káve, pravidelné jedlo, prosba o pomoc alebo desať minút denne bez výkonu a povinností.

Nejde o dokonalosť ani o veľké predsavzatia. Skôr o postupné učenie sa, že aj ona sama je hodna starostlivosti, oddychu a láskavosti. Musíme si uvedomiť, že žena môže dávať len z plnosti srdca, o ktoré sa stará.

NEMUSÍME BYŤ DOKONALÉ

Spokojná žena tvorí spokojnú rodinu. Čo sa skrýva za touto myšlienkou?

Žena je často nositeľkou atmosféry domova. Srdcom rodiny. Celá rodina cíti, či máme v sebe napätie alebo pokoj. Spomínam si na jednu mamičku, ktorá prežívala veľké výčitky už pri predstave, že by si mala na chvíľu oddýchnuť a nechať deti s manželom. Veľmi rada chodila na krátke prechádzky do prírody, no mala pocit, že tým zanedbáva rodinu. Keď sme sa spolu pozreli na jej deň, uvedomila si, že po práci trávi s deťmi približne štyri hodiny, kým idú spať. Postupne sama objavila, že keď si dopraje polhodinu vonku, zvyšok večera je s deťmi pokojnejšia, trpezlivejšia a viac prítomná. Keby sa jej deti mohli rozhodnúť, vybrali by si radšej tri a pol hodiny so spokojnou a pokojnou mamou alebo štyri hodiny s mamou, ktorá je nervózna a vyčerpaná?

Ako môže mama svojím postojom k sebe samej ovplyvniť svoje deti?

Pre mnohé ženy je dôležité pochopiť, že čas pre seba nie je sebeckosť. Je v poriadku povedať deťom: „Teraz potrebujem chvíľu pre seba, aby som sa mohla vrátiť pokojnejšia a byť tu potom pre vás.“ Tým zároveň učíme deti, že starostlivosť o seba je prirodzenou súčasťou života a že aj oddych má svoje miesto v zdravých vzťahoch. Ak deti vidia, že ich mamina rešpektuje svoje hranice a dokáže sa postarať o svoje potreby, tak sa aj ony naučia mať úctu k nej, ale i k samým sebe.

Zažila si aj ty vo svojom živote obdobie, keď bola tvoja nádoba prázdna?

Áno, bolo to v čase, keď sme mali tri relatívne malé deti a prerábali sme starý dom. Všetci piati sme bývali v jednej izbe. Deti boli ako tri rádiá a každé hralo svoju stanicu. Chcela som byť perfektná mama, dobrá gazdiná, pomáhať manželovi pri prerábke, pomáhať vo farnosti a všetko zvládnuť dokonale. Vôbec som na seba nemyslela. Keď deti jedli pri stole, ja som rýchlo upratovala, často som sa takmer vôbec nenajedla. Bývali sme ďaleko od starých rodičov, takže nám chýbala pomoc. Napriek svojej únave som stále dávala a dávala zo svojej nádoby, ktorá už bola takmer prázdna.

Čo sa stalo potom?

Ignorovala som únavu, signály a potreby svojho tela, až kým som nevyhorela. Moje telo si povedalo „dosť“. Bolo mi zle a mala som pocit, že sa na mňa všetko valí a ja už nevládzem. Ani pri modlitbe som nenachádzala úľavu ako predtým.

Musela som sa odraziť z dna. Naučiť sa žiť odznovu a správne. Spomaliť, znížiť nároky sama na seba, umlčať vnútorného poháňača a zaradiť pravidelné chvíle oddychu do svojho dňa. Táto skúsenosť je pre mňa veľmi vzácna, lebo vďaka nej dokážem pochopiť iné ženy a byť pre nich oporou počas psychologického poradenstva.

Kde nachádzaš pokoj a vnútornú pohodu?

Pravidelný oddych, malé „rozhovory“ so sebou samou, v ktorých nazriem do svojho vnútra, prechádzky s Bohom a vyrozprávanie sa manželovi či kamarátke… Tiež vedomie, že nemusím byť perfektná. Aj chyby vedia byť užitočné. Môžu byť príležitosťou naučiť sa niečo nové. Ak sa mi niečo nepodarilo v minulosti, veľmi som si to vyčítala. Teraz si poviem, že nevadí, poučím sa a nabudúce to urobím inak. Neporovnávam sa s druhými, ale sama so sebou. Tiež sa učím neriešiť nepodstatné veci.

Čo by si mala z tohto rozhovoru odniesť žena, ktorá nevládze a jej telo volá po oddychu?

Aby brala únavu ako hlas, ktorý ju volá späť k samej sebe. Možno sa jej to teraz nezdá, ale žiť v rovnováhe je možné. Dá sa to naučiť. Môžeme žiť naplnený život aj popri povinnostiach a starostiach bežného života. Ale treba na ňom pracovať. Boh nás nestvoril pre život v slzavom údolí – chce, aby sme žili život v plnosti.

Foto: Emília Michlíková