Putovanie po stopách Tomáša Akvinského: Dominikáni nám ponúkli svoju blízkosť aj zmysel pre humor
Na rozhraní júla a augusta (21. 7. – 4. 8.) sme sa rozhodli zahodiť svoj denný komfort za hlavu a spoločne s dominikánskymi bratmi Alanom M. Delym, Samuelom M. Lovásom a Augustínom M. Jonákom putovať dva týždne po stopách sv. Tomáša Akvinského, ktorý sa narodil v Taliansku presne pred 800 rokmi.
Ako prezradil brat Samuel, zorganizovať púť naprieč Talianskom v čase jubilea sv. Tomáša Akvinského (800 rokov od jeho narodenia) a v rámci Jubilejného roka považoval už od začiatku za dobrý nápad. „Putovanie hodnotím veľmi pozitívne – navštívili sme miesta, ktoré sme mali. Načerpali milosti, zároveň zacítili aj svoje limity,“ zhodnotil. Výhodou podľa neho tiež bolo, že brat Alan mal v Taliansku kontakty ešte z obdobia svojho končiaceho sa štúdia.
Putovali aj s úmyslom prehĺbiť svoj duchovný život
Na putovanie mala 25-členná skupinarôzne dôvody a motivácie, predovšetkým však chcela stráviť prázdninový čas zmysluplne. Viacerým bolo už po niekoľkých akciách s dominikánmi zrejmé, že to s nimi bude krásna skúsenosť. Dávid sa rozhodol putovať s bratmi aj preto, že ho priťahovala predstava spoznávať učenie Tomáša Akvinského na miestach spätých s jeho životom a pôsobením, ako napríklad v benediktínskom opátstve Monte Cassino, kde bol svätec vychovávaný, či v Neapole, kde neskôr zažil mystické vytrženie. „Taktiež som sa túžil v Jubilejnom roku 2025 stretnúť so Svätým Otcom na slávení Jubilea mladých, prejsť svätými bránami a navštíviť Baziliku Panny Márie Väčšej,“ priblížil 26-ročný pútnik, pre ktorého bola predstava trávenia času so spoločenstvom bratov kazateľov a mladých z celého Slovenska veľmi lákavá.
O pár rokov staršia Katka sa pre (cca 170 kilometrov dlhé) putovanie rozhodla prakticky hneď, ako sa o ňom dozvedela, hoci bratov dominikánov v tom čase ešte úplne nepoznala: „Chcela som zažiť niečo nové, mimo vychodených chodníčkov, spoznať nových ľudí a zároveň stráviť letné voľno aj s duchovným programom – a toto putovanie malo v sebe všetko.“
Viacerých z nás však rovnako oslovila aj predstava duchovného načerpania v samotnom lone Apeninského polostrova – v domovine mnohých známych (i neznámych) svätcov. A keďže posledné dni putovania mali byť pôvodne spojené s kanonizáciou blahoslaveného Piera Giorgia Frassatiho, ktorého živá viera a radosť zo života sa pre mnohých mladých stali zdrojom veľkej inšpirácie, nebolo nad čím premýšľať. „Už dávno som chcela zažiť takéto putovanie s batohom na chrbte. Zároveň mám veľmi rada Taliansko a chcela som sa dozvedieť niečo nové o Tomášovi Akvinskom,“ doplnila svoje dôvody aj 25-ročná Dominika.
Dva týždne nás zocelili – spoznali sme svoje limity a slabosti
Naša púť sa začala 21. júla príletom do Bologne, kde nás na jednu noc prichýlili bratia dominikáni z miestneho kláštora Convento Patriarcale San Domenico. Vďaka nim sme si mohli na druhý deň vychutnať raňajky priamo na kláštornom dvore, mať sv. omšu v neďalekej bazilike pri hrobe svätého Dominika Guzmána (zakladateľa Rehole kazateľov) či preskúmať zákutia kláštora vrátane izby, v ktorej zomrel tento skromný Kastílčan. Následne sme sa presunuli vlakom do historického Orvieta, v ktorom sv. Tomáš Akvinský pôsobil štyri roky a kde sa (v gotickej Katedrále nanebovzatia Panny Márie) taktiež nachádza dôkaz eucharistického zázraku z roku 1273, a to korporál so zvyškami Kristovej krvi. Luxusný prístrešok sme našli v skautskej ubytovni, odkiaľ sme na druhý deň vyrazili pešo do malého mesta Bolsena – zhruba 20 kilometrov dlhá trasa priniesla viacerým z nás prvé otlaky.
„Bez toho, aby sme to plánovali, sme dorazili do mestečka v predvečer slávnosti sv. Kristíny, patrónky mesta. Zúčastnili sme sa na sv. omši, videli kus slávnostnej procesie. Vrcholom dňa bol pútavý výklad otca Ľuboša, ktorý si na nás našiel čas aj o pol jedenástej večer,“ opísal príchod do Bolseny brat Alan. V malebnom mestečku sme si okrem iného pozreli aj oltár, kde sa pred očami pochybujúceho kňaza udial v 13. storočí spomínaný eucharistický zázrak – a to priamo nad hrobom miestnej mučeníčky, sv. Kristíny. Čerešničkou na torte bolo Bolsenské jazero, kde sa podaktorí z nás stihli aj vyčvachtať.
Tretí deň nášho putovania do Montefiascone sme úchvatné talianske polia vymenili za rušnú cestu, na ktorej nás (do veľkej miery) sprevádzalo nadšené trúbenie okoloidúcich áut – útechou nám však boli krásne výhľady na neďaleké olivové sady. Unavené kosti sme napokon zložili v kláštore Monastero di San Pietro, v ktorom bývajú benediktínske mníšky od večnej adorácie Najsvätejšej sviatosti, aby sme tak na ďalší deň – po povinnej pauze na silné talianske espresso – vyrazili na cca 20 kilometrov dlhú trasu. Počas nej sme kráčali aj po starej pútnickej ceste Via Francigena, ktorá pôvodne viedla z anglického Canterbury do Ríma, až sme prišli do stredovekého mestečka Viterbo, kde Tomáš Akvinský prednášal na pápežskom dvore. Aké však bolo naše veľké prekvapenie, keď sa z obyčajnej pútnickej ubytovne stalo miesto, kde sme si mohli nielen oprať prepotené oblečenie, ale si dokonca dať aj teplú sprchu! Správca ubytovne je pútnik par excellence: prešiel Camino, ako aj Via Francigena, viac ako 20-krát. „Vidno, že vie, že pútnici sú hladní: pripravili nám super večeru,“ poznamenal v ten deň brat Alan.
Na druhý deň sme naše unavené chodidlá naložili aj so všetkou bagážou do vlaku, aby sme sa dostali o niečo južnejšie, a to do Neapola a Pompejí. Tie sú známe nielen vďaka tragickému koncu niekdajšieho starovekého mesta, ktoré ľahlo popolom pri výbuchu sopky Vezuv, ale aj 54 dní dlhou ružencovou Novénou k Pompejskej Panne Márii. O jej šírenie sa postaral dominikánsky laik, blahoslavený Bartolomej Longo, ktorý postavil v Pompejach veľkú Baziliku Panny Márie Ružencovej, kde sme mali čas nachvíľu pobudnúť a utíšiť sa. Niektorí si stihli aj odskočiť k lokálnym ruinám alebo sa rovno vybrali pobehať miestne cukrárne.
Náročný deň sme zakončili príchodom do Neapola, kde sme mali tráviť najbližšie dva dni – obzvlášť čarovné boli večerné chvíle plné jedla, ohňostrojov a teologických diskusií na streche dominikánskeho kláštora Madonna dell’Arco v okrajovej časti Neapola, kde sme boli ubytovaní. Niektorých z nás to tak očarilo, že sme na streche konventu napokon prespali. Samotný Neapol sme však stihli preskúmať až na ďalší deň, keď sme sa vybrali pešo do mesta, kráčajúc extrémne špinavými ulicami (na každom kroku zakopávajúc o Maradonu, ktorý bol všade: na tričkách, hrnčekoch, magnetkách aj stenách budov) rovno do dominikánskeho kláštora San Domenico Maggiore, kde sv. Tomáš Akvinský v 13. storočí nielen žil, ale aj mal mystický zážitok, po ktorom prestal písať.
A ani dažďová smršť nás nespláchla
Ôsmy deň nášho putovania sme sa z Neapola presunuli vlakom do Cassina, nad ktorým sa týči známe benediktínske opátstvo, kde strávil deväť rokov svojho života aj mladý Tomáš. Monte Cassino založil ešte sv. Benedikt z Nursie, ktorý je tu rovnako aj pochovaný so svojou sestrou, sv. Školastikou. „Pri výstupe na vrchol nás zastihol taký lejak, že sme v momente zostali na nitku mokrí. Nadšenie upadalo. Vtom z kláštora zahlaholil Angelus Domini, čo vo mne spôsobilo príval nových síl,“ opísal Dávid stúpanie v ťažkom lejaku a vode, ktorá nám neraz siahala až po členky. Dažďová smršť bola pre nás skúškou, ale aj dobrodružstvom, ktoré si niektorí skutočne užívali: „Joj áno. Super bolo, keď som žmýkala oblečenie, čo som mala na sebe… keď som sa prezliekla, tak tým zmoknutým by som poliala aj celú záhradu,“ prezradila jedna z pútničiek. Nasledujúce dva dni sme v Tomášovom rodnom meste Aquino zregenerovali a všetko mokré oblečenie vysušili, zároveň navštívili zrúcaniny hradu Roccasecca, ktorý patril rodine Akvinských, cisterciánsky kláštor v meste Fossanova, kde sv. Tomáš zomrel, a rovnako zamierili do pápežského mestečka Anagni, odkiaľ sme si podmanili konečný cieľ našej cesty – la cittá eterna, Rím.
Po príchode do večného mesta sme si v dominikánskej bazilike Santa Maria Sopra Minervauctili svätú Katarínu Sienskú, maliara Fra Angelica či mladého blahoslaveného Piera Giorgia Frassatiho, ktorého telo preniesli na pár dní z Turína, a postupne prešli všetkými štyrmi jubilejnými bránami. Hneď v prvý deň to bola Bazilika sv. Pavla za hradbami, kde sme mali možnosť nasať radostnú atmosféru prebiehajúceho Jubilea mladých, ktorého sme napokon boli aj my súčasťou (ani dlhé rady pred chrámami, reštauráciami či toi-toikami nás neodradili… takmer). Medzi milé stretnutia patrila napríklad návšteva pátra Ľudovíta Mela, ktorý spovedá v bazilike Santa Maria Maggiore ako apoštolský penitenciár už 26 rokov, či návšteva klauzúrnych dominikánok v kláštore na MonteMario. „Tieto stretnutia boli pre mňa nečakaným darom, osviežujúcim prekvapením a takými perlami celej púte,“ priznala sa Katka.
Naše putovanie sme napokon zavŕšili v Tor Vergata, presne na tom istom mieste, kde sa končili Svetové dni mládeže v roku 2000 so sv. Jánom Pavlom II. Samozrejme, po príchode sme sa nevyhli ani davom, trhajúcim našu dominikánsku skupinku, no hoci sme boli ďaleko od pódia a aj samotného Svätého Otca (stratení v milióne účastníkov zo 146 krajín), po celý čas sme mohli vnímať zázračnú atmosféru, ale aj prekvapivé ticho, ktoré bolo hmatateľné počas večernej adorácie.
Dni sa niesli pod taktovkou breviára
„Napriek tomu, že sme v Taliansku mali možnosť vidieť veľa nádherných miest, najviac mi dalo práve každodenné žitie v spoločenstve,“ vyhlásila po putovaní Dominika. Bratia podľa nej vytvorili prostredie, kde sa človek cítil bezpečne a prijatý, mohol duchovne rásť a prehĺbiť svoju vieru. Spoločné modlenie sa breviára, každodenná svätá omša, zdieľanie jedál, bývania a rozhovory sa pre nás stali dôležitou súčasťou dňa, na ktorú sme sa zakaždým tešili.
Aj Dávid si v priebehu dvoch týždňov uvedomil krásu spoločného putovania, pri ktorom mohol zdieľať svoju vieru, polemizovať s ostatnými či konfrontovať svoj život s nárokmi kresťanského povolania. „Prechodili sme Taliansko od severu na juh a z juhu na sever, pričom sme zblízka spoznali zákutia Apeninského polostrova. Zostáva vo mne skúsenosť vzájomného spoznávania, pri ktorom som mohol extrahovať spoločné charakteristiky a byť oslovený sviežosťou života,“ opísal svoje pocity mladý Bratislavčan.
Priateľskú atmosféru putovania potvrdzujú aj slová brata Samuela, podľa ktorého prinieslo nielen zocelenie, ale aj „pekné spomienky na milých ľudí a situácie“. Katka zase ocenila, že mala možnosť zotrvať v tichu: „A hľadať odpovede na otázky, ako nás k tomu pozval brat Alan.“ Vďaka putovaniu spoznala svoje limity a slabosti (medzi nimi napríklad zistila, aký vplyv má na ňu nedostatok spánku), zažila vzácne a krásne momenty, navštívila miesta, kam by sa inak nedostala, spoznala skvelých ľudí a načerpala duchovné povzbudenia. „Teším sa, že dominikáni sa podujali zorganizovať niečo také a ponúkli nám mladým svoju prítomnosť, blízkosť aj zmysel pre humor,“ zhrnula.
Za pútnikov nádeje spracovala Katarína Vargová
(pozn. autorky: Iná Katarína, ako vystupuje v texte.)
Foto: archív respondentov