Radíme si: Ako priblížiť deťom zmysel obety?
Archívny text z magazínu
Idem si k vám po radu, možno aj inšpiráciu. Rodičia, kňazi, katechéti, animátori – ako zvyknete deťom vysvetľovať význam obety? Mám na mysli jednak Kristovu veľkonočnú obetu, ale aj obetu v tom zmysle, že nejakú bolesť, sebazaprenie, modlitbu môžu za niekoho alebo za niečo obetovať. Snažím sa to svojim deťom (5, 8 a 11 rokov) vysvetliť, ale nechápu, zrejme je to pre ne príliš abstraktné.
Tomáš z Bratislavy
…
Na to, aby to deti začali viac vnímať, je potrebné im to ukázať práve na sebe. Byť deťom vzorom. Uvediem príklad. Rodič sa rozhodne v stredu a piatok byť o chlebe a vode. Deti to vidia, vnímajú to – či už pri raňajkách, obede (ak nie sú v škole), večeri. Začnú sa pýtať a rodičovi sa naskytuje priestor vysvetliť to: lebo som sa rozhodol tento pôst, toto odrieknutie obetovať za niečo. Rád by som si dal niečo dobré a veľmi ma láka dopriať si to, bolí to, ale rozhodol som sa, že si to nedám.
Myslím si, že je potrebný práve tento vzor – a hlavne z dlhodobejšieho hľadiska. Samozrejme, nemusí to byť len jedlo, ide o princíp, aby to deti videli práve na nás. Deti to vnímajú, postupne akceptujú a začnú brať ako niečo prirodzené. Časom môžu vznikať rôzne situácie, v ktorých im vy sami môžete ponúknuť odoprieť si sladkosť, televíziu alebo iné drobnosti. Samozrejme, vždy je potrebný súhlas dieťaťa.
V lepšom prípade dokonca deti prídu samy s niečím, čoho by sa chceli vzdať. Stále sú to deti a nemôžeme od nich očakávať, že sa budú každý deň niečoho zriekať, ale postupným a pravidelným vzorom ich k tomu môžeme postupne privádzať.
S obetou Ježiša je to ťažšie, ale isto pomôže čítanie pre deti o svätých.
Radka (36), Žilina
…
My sme to svojim deťom špeciálne nevysvetľovali, len sme im to prosto vsúvali do ich života – postupne odmala. Najprv sme im ukazovali kríž, dávali sme im ho do rúk. Povedali sme im: pobozkaj Ježiška, on za nás zomrel, lebo nás má rád. Kríž ich vždy priťahoval a bol pre ne zdrojom otázok.
Keď boli starší, ráno pri modlitbe sme si všetci hovorili, za čo si obetujeme daný deň. A ony opakovali po nás – za babku, dedka, spolužiaka. Neskôr, keď už mali nejakú povinnosť či „boliestku“ a bolo im ťažko, sme im vsunuli myšlienku: obetuj to za niekoho, uvidíš, pôjde ti to lepšie, bude to mať význam pre tvoju dušu, pomôže to niekomu. A tak sa naučili, že modlitbu, čas, bolesť, ale aj celý deň majú obetovať Bohu.
Máme chlapcov vo veku 12, 11 a 3 roky. Najmladší chodieva bozkať krížik a ten najstarší nás niekedy prekvapí v horlivosti. Napríklad veľmi dbal o to, aby nevynechal ani jeden deň deviatnika, hoci bol dlhý. Keď sme mu povedali, že nemusí ísť každý deň, povedal: Ja veľmi chcem, obetoval som to za chorého spolužiaka. Taktiež druhý syn veľmi dobre chápe, že obetovanie má zmysel, tento rok sa rozhodol svoje pôstne predsavzatia obetovať za mier vo svete.
Zo svojej skúsenosti by sme povedali, že to nie je asi ani tak o vysvetľovaní ako o tom, aby sme to denno-denne žili a deťom pripomínali. Napríklad pri rannom krížiku na čelo pripomenúť: obetuj za niekoho tento deň. Alebo keď sa na niečo posťažujú, môžeme sa opýtať, za čo to obetovali – uvedomia si tak, že mali takú možnosť, a nabudúce si možno na to spomenú.
Ján (37) a Veronika (37), Orava
ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:
Páter Ján Hríb, SchP, piarista, autor dvoch CD albumov s detskými piesňami
Začnem tým, že základným znakom odovzdania všeobecnej náboženskej skúsenosti dieťaťa v akomkoľvek stupni vývoja dieťaťa je rešpektovanie tohto vývoja. Mária Montessori, známa talianska priekopníčka výchovy a vzdelávania, hovorí o akýchsi dvoch vetvách vzdelávania, poznávania.
1. Riešiť prirodzenosť dieťaťa vo vzťahu k realite vonkajšieho sveta.
2. Vnímať prirodzenosť dieťaťa vo vzťahu k realite nadprirodzeného života.
A k tomu, aby dieťa správne pochopilo a prijalo pravdy viery a uviedlo ich do svojho praktického života, je dôležité pochopiť potreby dieťaťa v jeho psychickom vývine, ako aj naučiť sa rešpektovať jeho potreby v náboženskej oblasti. Montessori hovorí, že poznať do určitej miery pravú prirodzenosť dieťaťa znamená pomôcť mu, aby sa rozvinulo ako integrovaná alebo „úplná“ osoba, ktorá má správny vzťah k sebe, Bohu a ostatným.
Do tejto oblasti, samozrejme, spadá aj oblasť odovzdania náboženskej pravdy o našej spáse a záchrane, ktorú prostredníctvom obety uskutočnil Ježiš Kristus. Tu je naozaj veľmi dôležité rešpektovať v prvom rade prirodzenosť a psychickú úroveň dieťaťa. Vychádzať z predpokladu, že dieťa nedokáže ešte na svojej prirodzenej úrovni racionalizovať utrpenie, bolesť a pojem obety. Dieťa žije v istote, dôvere, pod ochranou rodiny a dospelých. Identifikácia a skúsenosť s utrpením ako takým je zatiaľ veľmi abstraktná. Preto zdôrazňovanie záchrany človeka prostredníctvom kríža a utrpenia, cez ukrižovanie a smrť musí byť primeraná bez veľmi podrobného opisu a zdôrazňovania Ježišovho bolestného údelu.
Pri vysvetľovaní Ježišovej spásnej obety a jej významu pre náš život je možné používať obrazy, ktorým deti rozumejú. Napríklad obraz brány ako vstupu do Božieho kráľovstva, ktorá sa zatvorila po tom, čo sa človek vzdialil od Boha svojou neposlušnosťou. Túto bránu nedokázal otvoriť nik iný, iba Boh tým, že sa sám znova približuje k človeku a chce ho zachrániť z tejto situácie vzdialenia sa. Robí to tým, že posiela svojho Syna na tento svet, aby svojou obetou, námahou, utrpením túto bránu znovu otvoril.
Svet obrazov, v ktorých deti žijú, ktoré chápu a s ktorými majú nejakú skúsenosť, je teda možné pri katechéze a odovzdávaní viery použiť. Samozrejme, je pri tom veľmi dôležitý aj individuálny prístup k dieťaťu s jeho špecifikami (charakter dieťaťa, povahové vlastnosti, individualita…).
V konečnom dôsledku však pravda o našej záchrane a vykúpení bude pre človeka vždy veľkým tajomstvom, ktoré nás bude presahovať. A to nielen pri snahe ho pochopiť, ale aj pri snahe odovzdať ho deťom.
…
Mgr. Lenka Bene, MBA, výkonná riaditeľka OZ Átrium Dobrého pastiera
Pre deti je rozmer obety ako zriekania sa ťažko pochopiteľný. Našou úlohou je pomáhať im objavovať láskavú Božiu tvár – nekonečnú lásku Boha ku každému človeku a spôsob, ako na túto lásku odpovedať, ako nasledovať Ježiša. Práve týmto pohľadom im dokážeme pomôcť vstúpiť aj do toho, čo znamená obeta.
Na obetu sa totiž môžeme pozerať ako na dar. Keď niečo darujeme, zriekame sa toho v prospech niekoho alebo niečoho iného. Môžeme dávať niečo materiálne, ale aj svoje pohodlie, svoj čas či svoje talenty. Robíme to s radosťou, lebo milujeme tých, ktorých chceme obdarovať.
Skúsme sa pozrieť na Ježišovu obetu optikou lásky. Tento pohľad jej veľkosť nijako neumenšuje, skôr naopak, dáva jej hlboký a skutočný zmysel. V Jánovom evanjeliu čítame, že Boh je ten, kto dáva prvý: Veď Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna (Jn 3, 16).
Ďalej čítame, že Ježiš pokračuje v diele svojho Otca, keď dobrovoľne a z veľkej lásky dáva svoj život ako dar Otcovi za nás všetkých: Ja som prišiel, aby mali život a aby ho mali hojnejšie. Ja som dobrý pastier. Dobrý pastier položí svoj život za ovce. Otec ma preto miluje, že ja dávam svoj život, a zasa si ho vezmem. Nik mi ho neberie, ja ho dávam sám od seba. Mám moc dať ho a mám moc zasa si ho vziať (Jn 10, 10b – 11. 17 – 18).
Ježiš miluje každého z nás takou veľkou láskou, že dáva všetko, čo má, celého seba za a pre všetkých ľudí všetkých čias. Týmto nás on sám pozýva do vzťahu lásky a dáva nám slobodu, kedy a ako mu odpovieme.
Zážitok všetko dávajúcej lásky Boha ku každému nás privádza k otázke: Ako môžeme odpovedať na takýto veľký dar?
Našou odpoveďou môže byť modlitba vďaky za seba a aj za tých, ktorí túto lásku ešte neobjavili, a môže to byť aj život, ktorým sa snažíme nasledovať Ježiša.
To, ako sa Ježiš správal k ľuďom, ako ich miloval a bol im nablízku, aké rady im dával, objavujeme s deťmi pri čítaní evanjelií. Spolu sa môžeme v konkrétnych situáciách pýtať: „Čo by teraz urobil Ježiš?“ A odpoveď môžeme hľadať v evanjeliách.
Túto otázku sme pozvaní klásť si neustále v našom bežnom živote, keď je pre nás ťažké ísť na svätú omšu namiesto futbalu; keď máme posledný kúsok čokolády a mladší súrodenec naň túžobne pozerá; keď sa nikomu nechce ísť vyniesť smeti a my vieme, že sme ich boli vyniesť už trikrát po sebe; keď cítime, že máme žehnať tým, čo nám ublížili, ale veľmi nám to nejde. Učiť sa každodenne nasledovať Ježiša je vlastne dávať dar seba iným.
Keď sú deti staršie, môžeme s nimi objavovať aj príklady mnohých svätých, ktorí na zážitok Božej lásky voči nim samým odpovedali slobodným a radostným dávaním sa – teda obetou lásky.
Foto: pexels.com