Radíme si: Používanie Božieho mena nadarmo – sme povinní druhého upozorniť?

Archívny text z magazínu

Niektorí moji kolegovia, ale takisto aj známi alebo širší rodinní príslušníci používajú sväté mená Ježiš a Mária jednoducho ako citoslovcia. V každej druhej vete. „Ježííííš“ toto, „Ježiš“ tamto… Na jednej strane si myslím, že nie je správne všetkých nasilu prevychovávať a moralizovať, na druhej strane, toto je vec, ktorá nášho Boha a aj nás veriacich uráža. Vždy ma pichne pri srdci, keď to započujem, a zároveň mám výčitky svedomia, že niekedy neurobím nič, aby som tomu zabránila. Párkrát som už ľudí na to upozornila, ale niekedy mi je ľúto takýmto upozorňovaním narušiť komunikáciu. Som vždy povinná druhých upozorniť? 

Lucia z Modry, 29 rokov

…

Je to naozaj dilema v každodennom živote, v práci, všade… Myslím, že všetci sa s týmto stretávame. Ja reagujem najprv s humorom – napríklad na zvolanie: „Ježiiiiš, no čau, teba som dlho nevidela!“ Odpoviem: „Nie som Ježiš, ale ahoj, aj ja ťa rada vidím.“ Niečo v tomto zmysle…
Ale je ozaj ťažké zas a znova to druhým pripomínať. Niekedy sa za tých ľudí v tej chvíli kratučko pomodlím alebo na zvolanie mena Božieho nadarmo doplním: Bože, zmiluj sa! Ježiš, buď pozdravený!

Renáta

…

Modli sa za toho človeka a pros Boha o odpustenie za neho: „Bože, nezapočítaj mu tento hriech, nevie čo činí. Odpusť mu to.“ A žehnaj mu, aby to prestal robiť. Takto budeš pokojná a spokojná ty aj tvoj blížny.

Miriam

…

Pred viac než tridsiatimi rokmi nám náš duchovný sprievodca vravel, že upozorňovať druhých máme, ak je aspoň 50% šanca, že dotyčný bude ochotný počúvať. V opačnom prípade je lepšie sa zaňho v duchu pomodliť.

Eva z Prešova, 60 rokov

Tak ako je nákazlivé, keď niekto tieto slová používa, je nákazlivé aj to, keď to niekto nepoužíva. Raz mi jedna moja veľmi dobrá kamarátka po celom dni, čo sme spolu strávili, povedala, že si všimla, že u nás doma také slová nepoužívame. Sama sa opýtala, ako to robíme. (úsmev) Ja som jej poradila, nech skúsi namiesto týchto slov použiť iné citoslovcia, napríklad jéj, ach… podľa toho, v akom kontexte.
Všeobecne však pozorujem, že ľudia, ktorí sa s nami stretávajú, to skoro vôbec nepoužívajú, nakoľko nás poznajú. Treba byť zrejme vzorom a ak sú ľudia vnímaví, tak zlepšia svoj spôsob komunikácie.

Janka

…

Mne pomohlo to, že vždy keď som si uvedomila, že som Božie meno vyslovila zbytočne, tak som sa k Bohu prihovorila. Teda za každým zbytočným vyslovením nasledovala strelná modlitba, niekedy nahlas, niekedy len v myšlienkach. A ak som zbytočné vyslovenie Božieho mena pozorovala u známych, tak som mala vo zvyku poobzerať sa a spýtala som sa, že kde je, že ho nevidím.

Terézia

…

Myslím, že by sme druhých mali upozorniť, no vždy citlivo. Inšpiráciou nám môžu byť práve moslimovia. Oni sú v tomto smere poriadne radikálni. A ani my by sme si nemali nechať šliapať po našom Bohu.

Peter

…

Snažím sa vždy druhých upozorňovať, aby nebrali Božie meno nadarmo. Keby sme používali takto nadarmo a hanlivo meno dotyčnej osoby, tiež by sa jej to nepáčilo. Vychádzam týmto zo svojej komfortnej zóny, nie je mi to príjemné, ale idem do toho.

Bronislava

ODPOVEĎ ODBORNÍKOV:

doc. ThDr. Ing. Vladimír Thurzo, PhD., morálny teológ, docent katolíckej teológie a prodekan pre vzdelávaciu činnosť bohosloveckej fakulty UK

Vážená pani Lucia,

vážim si, že si v tejto dobe kladiete otázku, ako uchrániť sväté Božie meno pred zneuctením. Nie je zanedbateľný fakt, že sa to týka práve druhého Božieho prikázania. Treba si uvedomiť, že aj usporiadanie Desatora hovorí o ich dôležitosti. Jeho znenie v knihe Exodus (20, 7) nás nenecháva na pochybách, že vonkoncom nejde o banálnu záležitosť: „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo. Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“

Ak človek používa Božie meno s neúctou a v hneve, ide o vážne previnenie. Vieme však, že k tomu, aby človek spáchal ťažký hriech, je potrebné, aby išlo o vážnu matériu a aby sa skutok vykonal vedome a dobrovoľne. A práve tu je to citlivé miesto. Dnes si pravdepodobne málokto uvedomuje, že ide o vážnu vec. Je to dôsledok celkovej sekularizácie spoločnosti.

Sväté Božie mená a meno Mária sa v bežnej komunikácii používajú s takou ľahkosťou, že je zrejmé, že sa to považuje za normálny spôsob vyjadrovania. V týchto prípadoch teda ťažko možno hovoriť nielen o ťažkom hriechu, ale veľmi často aj všeobecne o hriechu. Na to, aby človek mohol mať voči niekomu úctu, musí v neho veriť, dôverovať mu a mať pred ním bázeň (nie strach). Preto treba aj rozlišovať, či sa takto vyjadrujú veriaci, alebo neveriaci.

V morálnej teológii rozlišujeme materiálny hriech (matéria hriechu je tu prítomná) a formálny hriech (keď chýba úmysel hrešiť). U neveriaceho človeka ťažko možno predpokladať úmysel uraziť niekoho, v koho neverí. Vždy však možno argumentovať tým, že mne ako veriacemu človeku tento spôsob vyjadrovania vadí, prípadne ma uráža. Vieme, že v tomto sú napríklad nekompromisní a veľmi citliví moslimovia. Už v starozákonnej Knihe proroka Ezechiela (33. kapitola) nás Boh vystríha, že máme zodpovednosť za to, ak vidíme hriech a hriešnika nenapomenieme. Je to aj povinnosť vyplývajúca z lásky k blížnemu, napomôcť mu k obráteniu.

Na druhej strane, láska nás nabáda napomínať takým spôsobom, aby napomenutie mohlo byť prijaté a bolo účinné. Veľmi dobre to poznajú rodičia – ak bez rozmýšľania neustále v nejakej veci napomínajú svoje dieťa, zatvrdí sa a prestane ich počúvať. Takže riešením v konkrétnej situácii je nájsť rovnováhu medzi týmito princípmi. Človek by mal byť vedený predovšetkým láskou k Bohu, následne láskou k blížnemu a zároveň čnosťou rozvážnosti, ktorá nám pomáha v konkrétnej situácii zvoliť správny spôsob a prostriedky. Toto platí nielen v prípade Božieho mena, ale pri každom napomínaní. Ak sa hriechu dopúšťa veriaci človek, je väčší predpoklad, že porozumie, čo mu chceme povedať a že to robíme aj pre jeho dobro. A v prípade, že sme svedkami zneuctenia Božieho mena, vždy môžeme aj my sami urobiť „zástupný“ skutok napríklad tak, že v duchu sa pomodlíme Sláva Otcu.

…

Anežka Karľa, lektorka a koučka

Otvorili ste tému, ktorá často trápi mnohých nás. Ďakujem za ňu. Cítim z vášho textu túžbu byť prijímajúcou a rešpektujúcou kolegyňou, i sestrou, bez posudzovania a moralizovania. No rovnako aj potrebu postaviť sa za seba a za to, čomu veríte.

Na začiatok vie byť užitočné definovať si našu sféru vplyvu. To znamená uvedomiť si, čo z toho mám a čo nemám v rukách. To, čo v rukách mám, je možnosť pomenovať, že to pre mňa nie je v poriadku a je mi nepríjemné, ak niekto v mojej prítomnosti používa meno môjho Boha bez významu, ktorý mu patrí. A požiadať ho, aby to rešpektoval. To, čo nemám v rukách, je správanie a reakcia kolegu.

Poďme sa však bližšie pozrieť na to, akým spôsobom by sme sa vedeli postaviť za seba v tom, na čom nám záleží. A čo vieme robiť s tým, na čo vplyv nemáme. V rámci komunikácie medzi kolegami vie pomôcť rešpektujúca spätná väzba s použitím „ja“ jazyka. Voláme ju aj spätná väzba XYZ:

X: Pomenujem konanie. Bez posudzovania, len fakticky pomenujem konanie, ktoré pozorujem.

Y: Pomenujem, ako sa pri tom cítim, čo to so mnou robí, čo mi to spôsobuje.

Z: Pomenujem čo by som potreboval.

Príklad: „Keď tu v kancelárii zaznieva meno Boha/Ježiša/ Panny Márie ako citoslovce, bez významu, ktorý mu podľa mňa patrí, cítim sa nepríjemne a nie je to pre mňa v poriadku. Potrebovala by som, aby si v rámci svojich možností v tomto význame meno Božie nepoužíval. Prípadne ho nahradil iným vhodným citoslovcom. Bolo by to pre teba takto v poriadku?“

To, čo v rukách nemáme, je, či kolega zmení správanie. Či sa to rozhodne rešpektovať, či je schopný tieto slová vypustiť. Ale opäť sa nám tu otvára možnosť, ktorú v rukách máme. A to, že vieme pri každom takomto spomenutí Božieho mena v duchu priniesť modlitbu, ktorá toto „zvolanie“ dokončí. Prinesie takto Božiemu menu dôstojnosť, ktorej je hodné. Napríklad ak kolega zvolá: „Ježišííí!“ Ja v duchu doplním: „Prosím ťa za tohto kolegu, aby si jeho aj jeho rodinu zahrnul potrebnými milosťami.“

Prajem veľa rešpektujúcich rozhovorov s kolegami i ostatnými blížnymi!

Foto: pexels.com