Radosť je zakorenenie v nádeji a dôvere, že Pán je blízko
V Krátkom slovníku slovenského jazyka nájdeme, že radosť je „príjemný duševný stav“. Vzniká vtedy, keď nás niečo poteší, vyvolá pozitívnu emóciu, cítime sa dobre… Pravda je, že by sme sa takto chceli cítiť všetci. Ak nie stále, tak čo najčastejšie. Realita je však iná. Tých smutnejších, ťažkých, ba až temných chvíľ býva v našom životeveľa. Pavol píše, že radovať by sme sa mali ustavične, teda aj uprostred nich. Dá sa to však?
Možno sa na radosť a radovanie pozeráme zle a preto si nevieme predstaviť radovať sa stále, každý deň a v každej situácii. Možno si radosť zamieňame za niečo, čím ani nie je. Pretože to nie je len emócia, smiech alebo dobrá nálada. Ani umelý, možno až trošku neúprimný úsmev na tvári. Nie je to uštipačný humor, irónia či sarkazmus. Nie je to ani príliš optimistický spôsob nazerania na svet, ktorý nám nahovára, že život je gombička a že všetko sa dá zvládnuť, ak máme nadhľad.
SPOLOČNÍKMI RADOSTI SÚ NÁDEJ, VĎAČNOSŤ A POKOJ
Radosť, skutočná a číra, pochádza odinakiaľ. Hoci úsmev, optimizmus či dobrý humor môžu byť jej príznakmi, nie je to len o nich. Zdroj, z ktorého pochádza, totiž spôsobuje, že ostáva v srdci i v momentoch, keď na ňu, zdá sa, nie je žiaden dôvod. V chorobe, cez únavu, počas riešenia konfliktov, pri vyčerpaní, v slzách či znechutení. Je viac ako pozitívnou energiou.
Radosť, ako sa o nej píše v Božom slove, nedokáže fungovať sama. Jej spoločníkmi bývajú nádej, vďačnosť a pokoj. Veľmi presne o tom píše Pavol v liste Filipanom: „Ustavične sa radujte v Pánovi! Opakujem: Radujte sa! Vaša miernosť nech je známa všetkým ľuďom. Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení. Ale vo všetkom modlitbou, prosbou a so vzdávaním vďaky prednášajte svoje žiadosti Bohu. A Boží pokoj, ktorý prevyšuje každú chápavosť, uchráni vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (Flp 4, 4– 7)
MIERNOSŤ VYCHÁDZA Z RADOSTI
Mohlo by sa zdať, že s radosťou súvisia len prvé dve vety. Pravdou však je, že tajomstvo jej úspešného žitia spočíva práve vo veršoch, ktoré nasledujú. Miernosť, ktorou majú byť kresťania známi, je jej priamym dôsledkom. A hoci by sa mohlo zdať, že apoštol hovorí o akejsi striedmosti, v gréckom preklade by sa dala chápať skôr ako vľúdnosť či láskavosť. Práve tá má byť na nás vidieť, ak je radosť v našom srdci ozajstná.
Veta „Pán je blízko“ môže znamenať nielen vieru v Kristov skorý príchod, ale môže mať súvislosť aj s nasledujúcim veršom – o nič nemusíme byť ustarostení, lebo Pán je v tom s nami, je pri nás blízko. Všetky naše potreby i túžby sú v jeho starostlivej ruke. On ich vidí a dokáže pokryť.
ZRAK UPRIAMENÝ NA VĎAKU
Pavlova nasledujúca výzva je zaujímavá predovšetkým tým, aký dôraz dáva na vďačnosť. Svoje žiadosti máme Bohu predkladať práve so vzdávaním vďaky. Tento postoj je priamo naviazaný na to, ako máme zvládať životné okolnosti. Vo chvíľach, keď sa nám zdá, že nám niečo chýba, že niečo nezvládame, v nechuti i ťažkostiach, si potrebujeme osvojiť pohľad upretý na tie veci, ľudí i situácie, za ktoré môžeme byť vďační. Týmto spôsobom si v srdci budujeme trvalú radosť.
V spomínanom odseku Božieho slova nasleduje prisľúbenie, ktoré hovorí, že týmto spôsobom nám Boh daruje pokoj, ktorý prevyšuje každú ľudskú chápavosť a zároveň uchráni naše srdcia i mysle v Kristovi, teda v samotnom zdroji radosti. Neznamená to, že už nikdy nebudeme smutní alebo že naše problémy sa vyriešia vždy v náš prospech. Neznamená to ani, že nás nebudú trápiť choroby, zlé nálady alebo neúspechy. Neznamená to ani, že sa nám vždy bude chcieť usmievať či sršať optimizmom. To však ani nie je úlohou radosti. Radosť je zakorenenie sa vo vďačnosti, nádeji a dôvere. Žiť ju ustavične znamená neustále sa navracať a čerpať ju zo zdroja, ktorým je sám Ježiš.
Foto: stockphotos