TOP

Rafael Marek Tresa OP: Byť ticho znamená dovoliť Bohu prehovoriť a pôsobiť

„Tiché srdce je hudbou pre Božie srdce,“ píše kardinál Róbert Sarah v knihe Sila ticha proti diktatúre hluku. O tichu píšu aj svätci ako sv. Augustín, ktorý sa vyjadril: „Čím viac napredujeme v poznávaní Krista, tým tichšie musia znieť naše hlasy.“ Ján od Kríža v Slovách svetla píše o reči tichej lásky, ktorú Boh počúva s najväčším zaľúbením. O tichu a jeho význame sme sa rozprávali s dominikánom Rafaelom Marekom Tresom (29), ktorý v súčasnosti pôsobí v Košiciach.

Si rehoľník, dominikán, kňaz, čím bolo ticho pre sv. Dominika a čím je pre teba?

Rehoľa kazateľov, ktorú založil sv. Dominik, si za svoj cieľ hneď od začiatku stanovila: študovať a kázať pre spásu duší. V tomto duchu žil už sám zakladateľ. Neustále študoval Písmo, ktoré sa v ňom v okamihoch modlitby hlbšie zakoreňovalo, a potom bol schopný odovzdávať toto Slovo iným. O Dominikovi sa hovorilo, že rozprával iba s Bohom alebo o Bohu. Noci trávil v chráme na modlitbách, kde hovoril a počúval. Dominikánska rehoľná tradícia odovzdáva po stáročia kazateľom heslo: Silentium est pater praedicatorum (Mlčanie je otcom kazateľov), ktoré je napísané v mnohých našich kláštoroch, aby bratia kazatelia nezabúdali, kde majú čerpať múdrosť.

V tichu a mlčaní sa Boh prihovára srdcu človeka. Tam má kazateľ hľadať, čo chce Boh povedať jemu a cez jeho ústa svojmu ľudu. A ja to vnímam podobne, pretože práve v tichu si Boh asi najviac menil moje srdce. V dejinách spásy Boh najväčšie veci robí v tichu a v samote. Stvorenie sveta sa odohralo bez svedkov. Stvorenie ženy sa odohralo, keď Adam spal. Kristus sa narodil v jednoduchom Betleheme mimo hluku veľkomesta, uprostred noci, keď ľudia zväčša spia. Vstal z mŕtvych v noci. Rovnako Kniha múdrosti hovorí: „Kým všetko objímalo hlboké ticho a noc v rýchlom behu došla do polovice, zoskočilo tvoje všemohúce slovo z neba, z kráľovského trónu“ (Múd 18, 14 – 15). Byť ticho pre mňa znamená dovoliť Bohu, aby prehovoril a pôsobil.

 

 

Nie je ticho ako ticho. Poznáme ticho vytvárajúce napätie (tichá domácnosť); ticho prírody, ktoré lieči; ticho opustenosti; ticho, ktoré ubíja a ticho, ktoré regeneruje; a ticho Boha, keď sme v duchovnej tme, nepočujeme ani nevidíme. Aký význam má ticho v živote kňaza?

Nuž, ak chcem byť jeho, musím byť s ním. Zdravý vzťah sa nedá budovať len jednostranným monológom. Je nutné niekedy zmĺknuť, aby druhý mohol hovoriť, lebo kde sa nekomunikuje, tam sa nežije. A to aj vo vzťahu s Bohom. Ak chcem, aby hovoril, ak ho chcem počuť – ja musím byť ticho. Niekedy sa v tom tichu nič nedeje a zdá sa, akoby sa iba márnil čas. Avšak skúsenosť ukazuje, že ovocie ticha a Božieho pôsobenia v tichu je veľké. Ja ako kňaz mám Boha prinášať ľuďom a ľudí k Bohu. Ale to pôjde len vtedy, ak budem s ním, lebo je to jeho dielo, nie moje. Dôležitý je on nie ja. Myslím si, že tu je dôležitý postoj proroka Samuela: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva“ (1 Sam 3, 9).

 

Najväčšie tajomstvo spásy – Eucharistia sa „rodí“ v tichu. Je to teda kľúčový moment každého tvojho dňa. Dá sa vôbec opísať moment premenenia z pohľadu kňaza? Ako to prežívaš?

Pri svojej úplne prvej svätej omši, ktorú som celebroval večer po vysviacke, bol okamih premenenia neuveriteľne silným momentom. V duchu som si povzdychol: „Si to ty či nie si to ty?“ Dvadsať rokov som ako miništrant asistoval pri svätých omšiach mnohým kňazom a prežíval som okamih premenenia s veľkou bázňou. A zrazu, akoby z minúty na minútu, už môžem robiť to isté, už ja môžem premieňať. Rozum to potreboval spracovať, ale viera ukázala rozumu cestu, kadiaľ ísť. Áno, Pane, verím, že si to ty. Pred každou svätou omšou si snažím vzbudzovať úmysel, že idem pod Kristov kríž, aby mi táto myšlienka pomohla väčšmi sa sústrediť na to tajomstvo ukryté v znakoch, aby som tak slúžil omšu viac pre Boha než pre ľudí. No a v okamihu premenenia je vo mne často ticho. Čo tam treba hovoriť? Boh sa znova obetuje za mňa a ja som svedkom jeho vernosti a svojej hlúposti.

 

 

Ticho je najpríznačnejšie pre púšť. Na púšť Skétis sa vybrali mnísi, tzv. púštni otcovia, aby sa naplno venovali modlitbe a rozjímaniu. Ich duchovný odkaz je aj pre dnešných kresťanov a dokonca i psychológov veľkým bohatstvom. Boli to majstri poznania ľudskej duše, pohnútok, vášní, vedeli, kým sú a vedeli s týmito „démonmi“ bojovať. Čo môže byť pre dnešného moderného kresťana takouto púšťou?

Púšť nie veľmi príjemné miesto. Spája sa nám s nedostatkom pohodlia, nedostatkom životne dôležitých prvkov (voda, jedlo), prílišná nehostinnosť a horúčava, prázdnota, nebezpečenstvá, samota. A v takomto mieste prehovára Boh. Na takomto mieste si Boh pripravuje a formuje svojho posla, kazateľa. Na takéto miesto sa pred svojím verejným vystúpením vyberie aj sám Ježiš. Prečo si Boh vyberá práve takéto miesto?

Možno preto, lebo človek oslobodený od mnohých rušivých prvkov, ktoré napĺňajú jeho život a odvádzajú jeho pozornosť od podstatných vecí a zmyslu jeho života, je schopný konečne počúvať. Púšť, kde človek stráca svoje istoty, je miestom, kde môže naplno spočinúť v Bohu. Púšť, ktorá je kráľovnou samoty, je miestom, kde srdce človeka môže nerušene prebývať so svojím Bohom. Ale akosi v súčasnosti niet priestoru na prijatie Slova, pretože niet ticha, niet púšte. Všade samé zvuky, obrazy, množstvo ľudí a množstvo slov. Vonku i vo vnútri. Človek už pomaly nevie, čo je ticho. Akosi nás viac vyrušuje ticho než zvuk. A dokonca ani v modlitbe sa nám nepáči ticho. Stále len vravíme a rozprávame a bránime Bohu prehovoriť.

 

 

Sme svedkami deficitu ticha. V obchodných domoch ide hudba, v autách rádio, v obývačke televízor ako podmaz. Zdá sa, akoby mali ľudia strach z ticha, strach zo svojho vnútra, z ozývajúceho sa svedomia. Čomu pripisuješ strach ľudí z ticha?

Nutne to nemusí byť strach z ticha, jednoducho sme sa tak naučili žiť. Nie je zlé počúvať dobrú hudbu či napr. aj audioknihy ako podmaz či ako relax. Skôr si myslím, že problém môže nastať vtedy, keď to, čo sa vo mne prebúdza alebo ozýva utlmím hudbou alebo niečím iným. V tichu sa krásne ukazuje moje skutočné ja, moja pravá tvár. V tichu sa dokážu vynárať nevyriešené veci, vzťahy. V tichu sa ozýva moje svedomie. No a človek chce niekedy tieto veci umlčať. Množstvo reklám, ktoré znejú všade dookola sa nám snaží nahovoriť, že vlastne každý problém má riešenie v peniazoch.

Rozvoj mojej osobnosti je možný len vtedy, keď tvárou v tvár postavím tomu všetkému, čo vo mne je a snažím sa nájsť riešenia. Zdá sa mi, že dnešok je charakteristický tým, že veci sa neriešia, ale odstraňujú. Ak mi niekto niečo vyčíta, nekomunikujem s ním. Ak mi nevyhovuje manželka, rozvediem sa. Započúvať sa do hlasu, ktorý sa ozýva, a snažiť sa nájsť riešenie. Lebo iba to ma posunie ďalej. A preto aj ľudská zrelosť osôb a zvlášť mladých ľudí sa posúva stále na neskôr, lebo nemajú možnosť započúvať sa sami do seba. Obyčajne keď sa veci v nás nakopia a vybuchne to, tak to končí zle – depresia, úzkosti, samovražda.

 

 

Je Pôstne obdobie, pripravujeme si srdcia na slávenie veľkonočných sviatkov. Pripomíname si Ježišov pobyt na púšti. Jeho prípravu na zavŕšenie vykupiteľského diela. Čo urobiť, aby sa nám ticho stalo stavom rastu, dialógu s Bohom či mlčaniu. Ako sa v tom cvičiť?

Myslím si, že je vhodné pravidelne si vyčleniť chvíľu, stačí aj päť minút. Kľaknime si alebo sa posaďme pred Eucharistiu, pred kríž, pred obraz či ikonu a bez slov, bez myšlienok, bez akejkoľvek aktivity vytrvajme v tichu pred Pánom. Modliť sa nielen slovami, ale počúvaním. Nech hovorí On. Nech nás formuje On. K atmosfére ticha by pomohlo aj rozhodnutie, že nebudem ustavične na mobile či na sociálnych sieťach, alebo deň bez sociálnych sietí.

Dobré je prísť na bohoslužbu do chrámu skôr a tak zotrvať v tichu, aby sa vo mne upokojilo srdce a bolo schopné svätú omšu prežiť, nie iba presedieť. Aby bolo schopné vnímať Božie slovo, ktoré sa ku mne snaží dostať.

Vedieť na chvíľku po sv. omši zostať v kostole a poďakovať sa. Neplašiť sa neustále, neutekať. A vedieť zveriť to, čím žijem, Bohu v dôvernom rozhovore, aby som nebol na to, čo prežívam, sám.

 



Komentáre