Raniero Cantalamessa: Jediný pevný bod v tomto tekutom svete? Kríž

Prinášate Božie slovo a prirovnávate to k vášmu detstvu, keď ste žencom prinášali vodu. Čím je pre nás toto slovo dôležité?

Boh v Starom zákone a Ježiš v Novom zákone prirovnávajú Božie slovo k živej vode. V Knihe proroka Izaiáša hovorí Boh o svojom slove ako o daždi, ktorý zostupuje, aby ovlažil zem.

Svätý Ambróz zdôrazňuje, že „Božie slovo je životodarná podstata našej duše; vyživuje ju, pasie a vedie. Neexistuje nič iné, čo by dokázalo udržať pri živote dušu človeka – okrem Božieho Slova.“

Ten istý úzky vzťah medzi Božím slovom a životom objasňuje aj Mojžiš, keď hovorí ľudu: Toto slovo je váš život. (Dt 32,4) A tiež Ježiš, keď odpovedá pokušiteľovi: „Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré pochádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4)

V čom teda spočíva dôležitosť Božieho slova?

V tom, že je zároveň nositeľom pravdy o Bohu a o Božej vôli. Inak povedané, Božie slovo, oživené Duchom Svätým, sa pre mňa stáva nositeľom živej Božej vôle; hovorí mi to, čo Boh odo mňa žiada v konkrétnom okamihu môjho života alebo dňa.

 

DNA JEŽIŠA KRISTA

Ste svetoznámy kazateľ v požehnanom veku. Je ešte niečo, čo vás dokáže v evanjeliu prekvapiť?

Evanjelium ma nikdy neprestane prekvapovať.

Čo vás oslovilo naposledy?

V poslednom čase ma obzvlášť privádza do úžasu jedna vec: keď pozorujem, ako sa v každom riadku evanjelia, ktoré sa číta v Duchu, odhaľuje pravá identita Krista a božstvo jeho osoby.

Rovnako, ako dnes stačí jediný vlas alebo kvapka sliny na vytvorenie DNA celej osoby, niekedy stačí jeden alebo iba pol riadka, aby sme si vytvorili vedomie, ktoré mal Ježiš o sebe.

Čo napríklad?

Ježiš hovorí: „Blahoslavené oči, ktoré vidia, čo vidíte vy…“ (Lk 23,10) Alebo: „Syn človeka je pánom aj nad sobotou…“ (Lk 6,5) A na inom mieste: „Počuli ste, že bolo povedané, ale ja vám hovorím…“ (Mt 5, 21-48) Alebo keď hovorí o sebe ako o tom, kto bude na konci časov univerzálny sudca sveta a dejín. (Mt 25, 31)

Ak mám komentovať nejaký úryvok z evanjelia, tak nepozerám v prvom rade, čo hovorí o nás alebo nám, ale čo vypovedá o ňom, o Kristovi – a nikdy nezostanem bez odpovede.

 

JEDINÝ PEVNÝ BOD VO SVETE

Hovoríte, že ohlasujete ukrižovaného Krista. Čo mu hovoríte, keď na neho pozeráte spoza kríža?

Ako mnohí viete, čoskoro to bude 38 rokov, odkedy mám poverenie predniesť homíliu v Bazilike sv. Petra počas slávenia utrpenia a smrti Pána, ktorému predsedá pápež. To, čo si myslím, že Ježiš hovorí mne a všetkým, je obsiahnuté v zbierke homílií, ktoré vyšli v taliančine pod názvom “Moc kríža”. Väčšinu z nich je možné nájsť aj na mojej internetovej stránke.

Prekvapivé pre mňa je, že za tie roky nebolo nikdy ťažké nájsť niečo nové, čo povedať pri tejto príležitosti napriek tomu, že ide stále o tie isté biblické čítania a tie isté liturgické obrady.

Ak musíte viackrát hovoriť o tej istej téme, je prirodzené, že sa nakoniec ocitnete v rozpakoch, ak treba nájsť a povedať niečo nové. Pri téme smrti a umučenia som sa s týmto problémom nestretol. Pre mňa je to potvrdenie, že tajomstvo kríža je bezodné a nevyčerpateľné.

Vždy odhaľuje niečo nové – podľa otázok, s ktorým k nemu pristupujeme – a podľa historických okolností, v ktorých si jeho pamiatku pripomíname.

Napríklad minulý rok na Veľký piatok som vychádzal zo známych slov „Stat crux dum volvitur orbis“ (Kríž nehybne stojí uprostred otrasov sveta). Snažil som sa vysvetliť, čo môže kríž povedať našej spoločnosti, ktorú filozof Zygmunt Bauman definoval ako „tekutú spoločnosť“.

Kríž je jediný pevný bod vo vývoji sveta, skala uprostred prelievajúcich sa morských vĺn. Zaručuje, že zlo nebude nikdy triumfovať, pretože bolo raz a navždy porazené vo chvíli jeho najväčšej koncentrácie.

Prežívame Pôstne obdobie. Ako ho môžeme prežiť čo najplnšie? Dávate si nejaké pôstne predsavzatie?

Vo všeobecnosti si dávam predsavzatie, aby som ako prvý žil to, čo v kázaní hovorím ostatným. Tohtoročné kázanie v pápežskom dome sa začína výrokom svätého Pavla a jeho zhrňujúcim komentárom: „Nepripodobňujte sa tomuto svetu, ale premeňte sa obnovou zmýšľania, aby ste vedeli rozoznať, čo je Božia vôľa, čo je dobré, milé, dokonalé.“ (Rim 12,2)

V dnešnej spoločnosti, v ktorej si chce každý dať za úlohu zmeniť svet alebo Cirkev, nám Božie slovo ukazuje smer a pozýva nás zmeniť samých seba „Nepripodobňujte sa tomuto svetu!“ Po týchto slovách by sme možno očakávali, že budeme počuť: „Ale premeňte ho!“, no nám je povedané: „Premeňte sa!“

Premeňte svet – to áno – ale svet, ktorý je vnútri vo vás, predtým než uveríte, že môžete premeniť svet, ktorý je okolo vás.

 

FORTISSISSIMO DNI

Od roku 2009 žijete ako pustovník a tento spôsob života považujete za jedno z najväčších požehnaní. Ako to zmenilo váš život?

Aby som povedal pravdu, môj pustovnícky život je veľmi zúžený, obmedzený a iba málo hodný pomenovania pustovnícky, pretože často kážem v rôznych častiach sveta. Posledné roky som sa však vymedzil, pre svoj vek, iba na Európu.

Je však pravda, že keď nekážem, žijem v starobylom kláštore kapucínov, na odľahlom mieste, hodinu a pol cesty z Ríma, spolu s mníškami z Rádu klarisiek – kapucínok, ktoré sa rozhodli nasledovať Regulu pre pustovníkov.

O akú regulu ide?

Vytvoril ju svätý František pre menšie skupiny bratov (nie väčšiu ako štyria bratia), ktorí túžili po živote väčšej kontemplácie.

Je to pre mňa milosť, pretože sa mi tým umožňuje mať veľa priestoru na ticho a samotu, ktoré sú také potrebné pre toho, kto musí potom hovoriť veľa ostatným. Božie slovo sa musí prijať a osvojiť si ho predtým, než ho chceme darovať a odovzdať ďalej – vyžaduje si to nebyť stále medzi ľuďmi.

Príklad na to nám dáva nielen Ježiš v evanjeliu, ale aj mnoho mojich spolubratov františkánov z minulosti – najstaršie konštitúcie z nášho františkánskeho rádu odporúčali kazateľom dlhú utiahnutosť v kontemplácii, aby „napĺňajúc si srdce požehnaným Ježišom ho mohli odovzdávať ostatným z prekypujúcej lásky“.

Onedlho slávime Veľkonočné trojdnie a ďalšie významné dni pre nás veriacich. Ak by ste ich mali pomenovať jedným slovom, aké slovo ich vystihuje?

Cirkev nazýva Advent a Pôst „silným časom“ počas roka. Dni, o ktorých hovoríte, by mali byť charakterizované troma „fff“, čo v hudbe znamená „fortissimo“. Požiadali ste ma, aby som použil jedno slovo a toto je to slovo.

Často pozývate – rovnako ako pápež František – ohlasovať radosť a nežnosť. Prečo práve tieto rozmery?

Pre ten istý motív, pre ktorý začína pápež František svoju apoštolskú exhortáciu Evangelii gaudium: „Radosť evanjelia napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom.“

Osobitná radosť z ohlasovania evanjelia – je to dar, ktorý som prijal spolu s krstom v Duchu. Evanjelium je od začiatku do konca listom lásky Boha Otca ľudstvu. List lásky sa nemôže zmeniť na list hrozieb.

Prvá evanjelizácia nastáva, keď vnímame lásku a nežnosť Boha voči nám cez slová, ktorými sa na nás obracia, aj vtedy, keď obnažujú náš hriech.

Skúsenosť mi hovorí, že ľudia ľahšie otvárajú svoje srdcia slovu, ak sa ním necítia ohrození. Nemôžeme zmeniť Božie slovo na kamene, ktoré hádžeme po ľuďoch. Je prirodzené, že pred kameňmi sa treba chrániť.

A potom – je dobré, keď si kazateľ vždy pripomína slová, ktoré hovorieval svätý mních Serafim Sarovský: „Je ľahké hádzať kamene z kostolnej veže. Oveľa ťažšie je niesť na pleciach tie isté kamene zo zeme až na vrchol kostolnej veže.“

Čo to znamená?

Je oveľa ľahšie kázať, ako uskutočňovať. Božie slovo nepatrí tomu, kto ho ohlasuje, ale tomu, kto ho prijíma.

 

DÔLEŽITÉ JE, ČO UROBIL BOH

Tvrdíte, že často treba, aby vyšiel človek z boja porazený, aby mohol Boh vyjsť víťazne. Kedy ste tieto slová prežili vo svojom živote?

Tieto slová len iným spôsobom vyjadrujú to, čo hovorí svätý Pavol o sebe: „Keď som slabý, vtedy som silný.“ „Moja milosť – odpovedal mu Boh – sa prejavuje v tvojej slabosti.“

Najdôležitejšia (a najťažšia) vec pre Boha nie je obrátiť poslucháčov, ale obrátiť kazateľa. A to sa udeje vtedy, keď je zrazený bezmocnosťou pred väčšími skutočnosťami, ako je on, ktoré musí so zatvorenými očami odovzdať Bohu. Nebudem uvádzať konkrétne príklady, pretože by si to vyžadovalo vstúpiť do oblastí, v ktorých je dobré zachovávať súkromie.

Ako pápežský kazateľ kážete pápežom. Nepociťuje pri tom väčšiu zodpovednosť či nejakú formu strachu alebo bázne?

Od roku 1980 mám ako kazateľ pápežského domu privilégium kázať každý piatok v Advente a Pôste v prítomnosti pápeža – najprv to bol Ján Pavol II., potom Benedikt XVI. a teraz František). Účastní sú aj kardináli Rímskej kúrie a ďalší vatikánski preláti.

Či mám strach? Nie – ide o určité vnútorné rozrušenie, ktoré trvá krátko. Napätie – znova by som to nepomenoval strach –väčšmi prežívam na Veľký piatok, keď nemám kázeň v kaplnke Redemptoris Mater, ale v Bazilike sv. Petra.

Z akého dôvodu?

Keď som mal v roku 1980 prvýkrát kázať z pápežovho miesta, zdalo sa mi to ako zdolať Mount Everest. (úsmev) Ale opakujem, toto všetko trvalo krátko. Upokojuje ma istota, že nemusím ohlasovať svoj vlastný systém alebo moje myšlienky. Ohlasujem evanjelium.

A som presvedčený, rovnako ako svätý Pavol, že „evanjelium je Božou mocou na spásu každému, kto verí“. Často hovorím, že skutočný kazateľ v tomto prípade nie som ja, ale sám pápež.

Prečo?

Tým, že si prichádza pápež vypočuť kázeň jednoduchého kňaza Cirkvi (a urobí to tak vždy), je to on sám, ktorý „káže“ celej Cirkvi vlastným príkladom pokory a úcty k Božiemu slovu.

Ak by ste mali – privilegovane – ponúknuť jednu kazateľskú myšlienku slovenským čitateľom, ako by znela?

Neprikladajte väčšiu dôležitosť tomu, čo môžete urobiť pre Krista vy – či sú to pobožnosti, postenie, kázne či skutky nábožnosti. Najdôležitejšie je to, čo on, Kristus, urobil pre vás. To, čo je Bohu najmilšie a čo môžete urobiť v Pôstnom období a počas Veľkej noci, je uznať veľkoleposť Kristovho diela, poďakovať zaň a privlastniť si ho. Pobožnosti sú dobré, ak nám pomáhajú práve v tomto.

Taktiež odporúčam opakovať a osvojiť si tieto slová svätého Bernarda: „Čo nemôžem dosiahnuť od seba samého, to si chcem privlastniť s dôverou z prebodnutého boku Pána, pretože je plný milosrdenstva. Mojou zásluhou je preto Božie milosrdenstvo. Pretože Pánovo milosrdenstvo je nesmierne, budem prekypovať zásluhami. A čo je mojou spravodlivosťou? Ó, Pane, budem si pripomínať iba tvoju spravodlivosť. Lebo aj ona je moja, pretože ty si pre mňa Božou spravodlivosťou. Ako je napísané: „Kristus Ježiš sa pre nás stal múdrosťou od Boha i spravodlivosťou, posvätením a vykúpením.“ (1 Kor 1,30).“

Poznáte naše noviny Slovo+? Hodnotné kresťanské čítanie každé dva týždne? www.slovoplus.sk

Raniero Cantalamessa: Jediný pevný bod v tomto tekutom svete? Kríž

 

Snímka: Flickr.com (CC licencia)

Viera+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00