Redaktorka Veronika Zamkovská: Boh ma pozýva za hranice komfortnej zóny

Vždy som túžila byť mamou. Keď sa mi môj sen splnil, materstvo ma úplne pohltilo. Žila som pre svoje deti a postupne som stratila samu seba. Bola som nervózna, unavená a bez života. Boh ma našiel uprostred mojej biedy a ukázal mi, akú mám hodnotu v jeho očiach.

Pamätám si jeden okamih, kedy som kričala na svoje deti ako zmyslov zbavená. Už v tej chvíli som vedela, že sa za to budem nenávidieť, ale nedokázala som sa zastaviť. Slová nezadržateľne vychádzali z mojich úst a mala som pocit, že to ani nie som ja. Bol to jeden z tých momentov, ktoré mi naznačili, že nie som sama sebou. Uvedomila som si, že ak sa nič nezmení, dopadne to zle.

Nebolo to vždy tak. Kedysi som bola matka, ktorú iné ženy obdivovali pre jej pokojné reakcie. Nerozhádzali ma ani niekoľkohodinové záchvaty hnevu, dokonca ani tie na verejnosti. Dokázala som sa pousmiať a vtipne odpovedať aj na trápne nevyžiadané rady náhodných okoloidúcich, ktorí zhodou okolností „presne vedia“, čo mám robiť, keď moje dieťa vrieska.

Žila som svojimi tromi dcérami, sledovala som, ako rastú, tešila som sa z každej spoločnej chvíle. Archetyp matky sa v mojom živote prejavil úplne naplno. Dokázala som zabúdať na seba, svoje potreby a túžby. Prestala som byť ženou, manželkou, priateľkou… Bola som jednoducho matka na plný úväzok. A zopár rokov to veľmi dobre fungovalo. Až kým som úplne nestratila kontakt so sebou samou a neminuli sa mi posledné sily. Nestalo sa to zo dňa na deň. Prišlo to postupne a tak som tomu nevenovala pozornosť. Najprv to bola únava, podráždenosť, strata radosti. Stále som sa presviedčala, že to prejde, len musím vydržať. Postupne sa však pridali aj somatické prejavy, ako nespavosť a silné bolesti hlavy.

NAŠIEL MA V MOJEJ TEMNOTE

Namiesto súcitu som sa tlačila do väčšieho výkonu, a tak navonok všetko fungovalo. Len ja som prestávala fungovať. Nedokázala som vnímať samu seba ani Božiu prítomnosť vo svojom živote. Boh na mňa našťastie nezabudol a bojoval o moje srdce. Posielal mi do života ľudí a situácie, ktoré vo mne prebúdzali túžbu.

Jednou z takýchto situácií bola duchovná obnova s americkým spisovateľom Johnom Eldredgeom. Keď som sa pozerala na ľudí z organizačného tímu, hovorila som si: „Aj ja by som v sebe chcela mať život a radosť, akú majú oni.“, Vedela som, že to je Boží život v nich. A po rokoch v spoločenstve som presne vedela, čo musím urobiť – potrebovala som sa opäť vrátiť k osobnej modlitbe.

DALA SOM BOHU ČAS

Nevedela som, kedy a ako sa mám začať modliť. Nedokázala som sa sústrediť. Stále som však v sebe vedela, že chcem. O pár týždňov neskôr som robila rozhovor s lektorom modlitby súhlasu Edwardom Groodym, ktorý hovoril o tomto spôsobe modlitby. Nikdy som nebola človekom, ktorý by vyhľadával ticho, napriek tomu ma modlitba súhlasu priťahovala. Rozhodla som sa to skúsiť. Už som vedela ako, ostávalo vyriešiť kedy. Cez deň nemôžem ísť nerušene ani len na záchod, ráno som od únavy nevládala vstať. Keď som nad tým rozmýšľala, mala som pocit, že mám dať Bohu čas ráno, ešte pred tým, ako mi zvykne zazvoniť budík.

A tak som to urobila. Povedala som Bohu: „Ja ti dám tridsať minút ráno pred tým, ako musím vstať, ale ty musíš spôsobiť, aby som nebola taká unavená.“ Nastavila som si opakovaný budík a dúfala som, že Boh bude konať. Kvalita modlitby bola niekde na úrovni zúfalého výkriku topiaceho sa človeka. Ale napriek tomu som vytrvala. Dala som Bohu svoju únavu, nesústredenosť, vyčerpanie. A on ich prijal.

ZMENIL MOJE SRDCE

Dlhšie sa navonok nič nedialo, ale napriek tomu som sa nevzdala. Boh začal konať. Nerobil rýchle zmeny, takže na začiatku som si to ani nevšimla. Ale napriek tomu potichu, pomaly, postupne premieňal moje srdce. Ukazoval mi, kým naozaj som. V tom čase sa môj život začal meniť. Mala som v srdci pokoj a postupne sa mi vrátila chuť do života. Opäť som dokázala na deti reagovať s láskou a trpezlivosťou, o ktorej som predtým mohla len snívať. V tomto čase som začala vnímať seba, svoje emócie, túžby, ale aj svoje telo. Keby mi niekto predtým povedal, že človek môže žiť odpojený od svojho tela, vysmiala by som ho. Ale presne tak som zopár rokov žila. Pamätám si na chvíľu, keď som po rokoch začala vnímať svoje telo. Stála som pred zrkadlom a zistila som, že už nie som tou, ktorou som bola. Našla som na seba kilá, na ktoré som nebola zvyknutá, vrásky, ktoré som nepoznala. Prijať, kým som a ako vyzerám, bola pre mňa veľká výzva. Ale Boh bol so mnou. A jeho láska a tiež láska môjho manžela mi pomohli prijať, aká som.

VEDIE MA PO SVOJICH CESTÁCH

Veľmi dôležitý zlom v mojom živote prišiel, keď som mala možnosť robiť si výcvik koučovania v Logos academy. Kurz praktického koučingu mi úplne zmenil život. Naučila som sa pozerať na veci z iného uhla, prevziať zodpovednosť a uvedomiť si, keď niečo nemám v rukách. Veľmi fascinujúce bolo pre mňa sledovať, ako počas koučingu môže do beznádejnej situácie zasvietiť lúč uvedomenia, ktorý zrazu všetko postaví hore nohami. Koučing si získal moje srdce a som vďačná za každú chvíľu, kedy môžem ľudí sprevádzať pri hľadaní ich cesty.

Vďaka koučingu som sama prišla na mnohé dôležité uvedomenia. Napríklad na to, že ja sama som zodpovedná za naplnenie svojich potrieb. Tú vetu som už predtým počula veľakrát. Prvýkrát som však pochopila, čo znamená v praxi. Nečakať, že niekomu dôjde, že som unavená, potrebujem pomoc alebo povzbudenie. Ja sama preto musím niečo urobiť. Ak nemám naplnené potreby, asi som pre to nespravila dosť. Prinieslo mi to veľkú slobodu a tiež uvedomenie, že ja sama som jediný človek na svete, ktorého môžem zmeniť. A tak som sa prestala snažiť zmeniť ľudí okolo a začala som meniť seba.

POZÝVA MA ZA HRANICE KOMFORTU

Boh ma vedie a ukazuje mi rôzne oblasti v mojom živote, v ktorých potrebujem rásť. Jednou z nich bolo aj moje telo. Veľmi som s tým bojovala, keďže nie som práve športový talent. Túto svoju „diagnózu“ mám potvrdenú aj učiteľkou telesnej výchovy, ktorá učila aj mojich troch športovo nadaných súrodencov a vždy sa čudovala, ako môžem byť ich sestra.

Napriek svojmu vzťahu k športu sa mi zdalo, že mi Pán Boh kladie na srdce, aby som sa začala viac hýbať. Nevzdala som sa bez boja, skúsila som Boha presvedčiť, že to nie je nutné… Ale on ma cez rôzne situácie a ľudí vyviedol z môjho omylu. A tak mi neostávalo nič iné, ako priniesť si do koučingu tému pohybu. Po pár stretnutiach som dospela k rozhodnutiu, že začnem chodiť behať. Všetci sa tvária, že pri behu má človek endorfíny. Zabudli ma však upozorniť, že môžu byť aj externé. Ja som totiž išla behať a endorfíny z toho mala celá moja rodina. Mne ostala iba svalovica, a to na svaloch, o ktorých som ani len netušila, že ich mám.

Ak to Bohu dovolíme, často nás zavedie aj mimo vyšliapané chodníčky, ďaleko od našich komfortných zón. Nie vždy je ľahké vykročiť. Aj preto som veľmi rada, že cez koučing môžem pomôcť druhým kráčať tam, kam ich volá Boh. Nájsť v sebe silu, potenciál, ale aj odpovede na otázky, ktoré ich trápia.

Foto: Peter Kamidra, archív respondentky