Rodičia, ktorí ostali na výchovu sami

Archívny text z magazínu

Vdovy, vdovci, rozvedení či slobodné mamičky – nielenže prežívajú smútok po strate či odchode partnera, navyše sa aj sami boria s deťmi. Pýtali sme sa niekoľkých, ako zvládajú výchovu a starostlivosť o domácnosť, či sa držia nejakých pravidiel a či vedia organizovať život rodiny za dvoch.

Pokiaľ sú rodičia dvaja, majú zvyčajne svoje úlohy doma rozdelené. Zaiste, aj príjem je pri dvoch vyšší. Žena vychováva viac s citom, nehou, muži majú zas iný prístup. Takže ak niekto ostane na deti sám, musí to mať v mnohom dosť ťažké. Pozrime sa na štyroch konkrétnych ľudí, ktorí boli ochotní podeliť sa o svoje skúsenosti.

REÁLNE SA NEMÁM S KÝM PORADIŤ

Katarína Miženková je vdova s troma deťmi. Má dve dospievajúce slečny – Anetku a Elenku – a najmenšieho školáčika Danka. Pri ich výchove sa snaží držať Desatora a zdravého rozumu: „Určité pravidlá sme mali zavedené a osvedčené ešte z obdobia, kým sme ostali sami. Tie sa snažím uchovávať a aj čiastočne repasovať podľa toho, ako deti rastú. Povinnosti si spravodlivo delíme. Ja napríklad zabezpečujem základnú prevádzku, ako sú nákupy, rozhodujem, čo a kedy sa bude robiť, varím, robím rozvoz do a zo školy, na krúžky. Dievčatá majú na starosti upratovanie domu, smeti. A Danko upratuje svoje veci, hračky. Dievčatá mi napríklad už aj pomôžu s Dankom, keď sa s ním treba učiť. Vystriedajú sa pri ňom.“

Podľa Kataríny má výchova detí osamote svoje výhody, ale aj nevýhody. „Výhodou je, že mi do toho nikto nehovorí a nemusím robiť žiadne kompromisy, pretože sa niet s kým hádať, čo je dobré, čo by ako malo a nemalo byť. Čo poviem, to platí. Nevýhodou je, že sa nemám reálne s kým poradiť a vybrať tak lepšiu možnosť. Musím sa len spoliehať na to, že som sa v danom momente a s Božou pomocou rozhodla správne,“ objasňuje svoje prežívanie.

Zároveň vie, že musí byť oveľa viac zodpovedná, pretože všetky chyby padnú v budúcnosti iba na jej hlavu. „Ale som optimistická a verím, že moje deti budú k mojim chybám rovnako tolerantné, ako som ja teraz tolerantná k tým ich. Tiež si vravím, že žiaden rodič z neba učený nespadol – a keď hej, tak isto na hlavu,“ dodáva s úsmevom.

VŽDY SME MALI TO, ČO SME POTREBOVALI

Ľudmila Miklušová sa s manželom rozviedla už pred rokmi. Ostala vtedy s dvoma deťmi. Tie jej síce už dávno vyrástli, ale zaspomínala si na toto neľahké obdobie: „Jedine viera a dôvera v Boha, jeho sila, nádej, istota mi pomohli, aby môj život úplne nestroskotal, ale plavil sa ďalej. Keď mi po rozvode boli zverené deti do výchovy, musela som sa zriecť svojich predstáv, túžob byť milovaná, a tak som sa s malou dávkou lásky pustila do životného boja. Často som si kládla otázku, ako to zvládnem. Po materiálnej stránke som im nemohla dať to, čo dostávali deti z kompletných rodín, ale rozhodla som sa, že z nich chcem vychovať statočných ľudí,“ vracia sa do minulosti.

Už v tom čase bola rozhodnutá ísť duchovnou cestou. Boh bol jej hnacím motorom, aby neupadla do beznádeje. „Bolo to každodenné zrieknutie sa seba samej. Dala som Bohu prvenstvo v živote pomocou modlitby, sviatostí, dôvery v neho, učila som sa kráčať s ním. Ráno som v úplnej odovzdanosti na kolenách vložila do jeho rúk celý deň. Večer som opäť na kolenách ďakovala, že som ho prežila spolu s ním. Tým moja viera zo dňa na deň rástla.“

Ľudmila vo viere vychovávala aj svoje deti. Spoločne sa modlili, prosili aj ďakovali jeden za druhého, za chvíle, ťažkosti, ktoré nastali. „Ale cez modlitbu akoby bolo všetko odňaté, vyriešené. Nemali sme to, čo sme chceli, ale vždy sme mali to, čo sme v danej situácii potrebovali. Ani som sa nenazdala a boli z nich už deti v puberte. Ale toto obdobie nebolo náročné, bolo priam zázračne zvládnuteľné, lebo Boh prebýval uprostred nás.“

Financií v Ľudmilinej rodine nebolo veľa, ale aj z toho mála sa snažila niečo ušetriť, aby s deťmi mohli ísť na nejaký výlet do prírody, ktorá bola liekom na ich ubolené vnútro. Učili sa žiť s tým, čo mali.

„Dnes už moje deti majú svoje vlastné rodiny, veriacich partnerov a Boha vo svojom živote. Vidím ovocie už na svojich vnúčatách, ktoré mi pri stretnutí so mnou nezabudnú dať krížik na čelo tak, ako som to dennodenne robila na čelo ich rodičov,“ dodáva s láskou Ľudmila.

NEMÁM PROBLÉM HOVORIŤ O DIEVČENSKÝCH VECIACH

Peter Kandráč je vdovec, ktorý žije zopár rokov so svojou jedinou dcérou Katkou. Aj preto sa snaží najmä o to, aby vybudoval medzi nimi taký stupeň dôvery, aby sa nebála za ním prísť s akýmkoľvek problémom. To je jeho cieľ pri výchove, čiže aj základ. „Organizačne chod domácnosti celkom zvládame aj vďaka tomu, že Katka je už staršia a rozumnejšia. Nebojím sa nechať ju chvíľu doma aj samú. Ja končím v práci poobede o štvrtej. Ona odchádza zo školy o tretej a asi hodinku na mňa čaká doma. Víkendy trávi zväčša s babkou. Často teraz pracujem aj cez víkend,“ vysvetľuje Peter, ako to u nich funguje.

Ako muž musí zvládať aj ženské práce. Navyše, občas sa potrebuje vcítiť do dcérinho prežívania, ako to prirodzene býva pri dievčenskom dospievaní. Ako mu to ide? „Variť viem len také jednoduchšie veci – väčšinou na večeru. Niekedy si niečo objednáme. O dievčenských veciach nemám problém hovoriť. Ale ponúkla sa mi Katkina staršia sesternica, že s ňou preberie aj ženské záležitosti. Myslím si, že čas jej dospievania už nie je ďaleko.“

Dôveru s dcérou sa Peter snaží budovať hlavne v pokoji. Ak sú situácie, že Katka vyvedie niečo zlé, snaží sa najmä ovládať. „O všetkom sa rozprávame, na všetko sa jej snažím čo najúprimnejšie odpovedať, dodržiavať sľuby. Spolu sa učíme, čítame, pozeráme televízor, pracujeme v záhrade…,“ vymenúva, čo všetko ho s dcérou zbližuje.

JE ŤAŽKÉ STANOVIŤ SI HRANICE ZA DVOCH

Slávka Petruščáková ostala sama so synčekom Adamom. Tvrdí, že nie je náročné byť slobodnou matkou, je náročné rozhodnúť sa byť slobodnou matkou. „Môj syn je vymodlené, zdravé dieťatko. Je mojou radosťou vždy, aj keď mi je ťažko. Jeho výchova je, žiaľ, troška komplikovanejšia. V prvom rade je pre mňa dôležité určiť si hranice. Je ťažké ich postaviť a ešte ťažšie stanoviť ich za dvoch – za mužskú a ženskú časť,“ myslí si.

Silu jej dodáva viera: „Ak je Boh na prvom mieste, všetko je na svojom mieste. Mala som obdobie, keď som Boha ešte nepoznala, a aj vtedy som vychovávala Adama. No bol to skôr boj – samej so sebou,“ uznáva Slávka zo svojej skúsenosti.

Foto: archív respondentov, pexels.com