Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie
Lukáško sa narodil takmer tri mesiace pred termínom. Bol maličký, jeho postieľka sa dlhý čas nachádzala v inkubátore a rodičia si ho mohli pritúliť len v obmedzenom čase. Vďaka jeho túžbe žiť, vytrvalosti mamy a otca, ako aj profesionálnemu prístupu lekárov a mnohým modlitbám má dnes už štyri roky. O tom, ako prežili obdobie, keď sa narodil, čo im najviac pomáhalo, čomu sa naučili, ale aj o knižke Denník predčasniatka sme sa rozprávali s jeho rodičmi, Tiborom a Máriou Záhorcovcami z Černovej.

Keď si spomínate na obdobie, kedy sa vám v dvadsiatom deviatom týždni tehotenstva predčasne narodil Lukáško, aké prvá myšlienka vám napadne?

Mária: Neznámo a zároveň odovzdanie v dôvere.

Tibor: Požehnaný a naplnený čas.

 

Lukáško mal pri narodení iba 1080 gramov. Na začiatku ani nebolo isté, že bude žiť. Niekoľko týždňov musel byť v inkubátore. Rodičia pri tom asi prežívajú strach, obavy, neistotu… Vy napriek tomu hovoríte, že to bol pre vás požehnaný čas. Ako je to možné?

Tibor: Musím sa priznať, že keď som ho prvýkrát videl v inkubátore, plakal som. Neviem či od radosti, že vôbec žije, alebo od ľútosti, čím si chudáčik musí prechádzať. Ale boli to posledné slzy. Odvtedy akoby stál pred Lukášom niekto iný a ja sám toto obdobie neviem opísať inak, ako požehnaním. Všetko, čo sa dialo, do seba s odstupom času zapadalo. Bolo to veľmi zvláštne obdobie – akoby som nevnímal žiadne svoje pocity – len som každý deň nanovo kráčal s nádejou, že to bude fajn.

 

Mali ste počas tehotenstva nejaké indície, že sa niečo také môže stať? Alebo to bolo úplne nečakané?

Tibor: Ja osobne som tomu neveril dokonca ani vtedy, keď mi Majka zavolala, že ide rodiť. Vedel som o predčasne narodených deťoch, ale vnímal som to tak, že sa tie deti narodili nanajvýš o pár dní skôr. Keď sa narodili skôr o pár týždňov alebo dokonca mesiacov, bral som to ako raritu. Až pri Lukášovi som si uvedomil, že je to veľmi bežné. Len v Martinskej nemocnici pribúda aj desať predčasniatok mesačne.

Mária: Bolo to úplne nečakané, lebo celé tehotenstvo prebiehalo bez akýchkoľvek náznakov komplikácií. Dokonca aj môj vynikajúci gynekológ bol šokovaný, čo sa deje. Len pár dní pred tým, ako sa to udialo, som u neho bola na kontrole. Všetko vyzeralo byť v poriadku.

 

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

 

NEVEDELI SME, ČO NÁS ČAKÁ, ALE TUŠILI SME, ŽE TO NEBUDE ĽAHKÉ

Aké boli vaše pocity, keď sa to stalo?

Tibor: Popravde, seba a svoje pocity som vôbec neriešil. Doma sme mali trojročnú Veroniku, o ktorú bolo potrebné sa postarať. Ona ešte celkom nerozumela, prečo si bračeka nemôže zobrať z pôrodnice domov. V tomto to bolo dosť ťažké. Pamätám si, že keď sa už rozhodlo, že bude pôrod, sestričky ma poslali prejsť sa do mesta. Vraj som nevyzeral dobre. (úsmev) Skončil som v kostole, kde som v duchu Lukášovi hovoril, nech neblázni a ešte to vydrží. Že v brušku bude o neho postarané, ale tu to bude ťažké. Aj keď som vlastne vôbec nevedel, čo nás čaká, tušil som, že to ľahké nebude.

Mária: V prvom momente som sa zľakla, celé telo sa mi roztriaslo. Prišli slzy a otázka, či dieťatko žije… A následne aj obrovský pokoj. Ten pokoj pripisujem vo veľmi veľkej miere profesionálnemu prístupu doktora, ktorý ma upokojil a povzbudil, aby som bola pokojná, že dieťatku plačom nepomôžem a situáciu môžem len zhoršiť. Uisťoval ma, že všetko bude dobré. Potom som si povedala, že prišiel čas, kedy môj príbytok pod srdcom pre Lukáška končí a odovzdávam ho pod ochranu Božej Matky. Nech ho teraz ona sprevádza a chráni. Po tomto vo mne nastal neskutočný pokoj. Telo sa prestalo chvieť a trvalo to po celý čas prevozu do nemocnice v Martine a počas pôrodu. Dodnes to vnímam ako Božie pohladenie.

 

Ako prebiehali prvé týždne po Lukáškovom narodení?

Tibor: V podstate dosť stereotypne. Každý deň nás informovali, koľko pribral, či je všetko v poriadku, koľko pije mliečka, a potom nás s ním nechali osamote. V rámci návštevných hodín sme s ním mohli byť, koľko sme chceli. Nemohli sme ho však hladkať, jedine akoby držať hlavičku a rozprávať sa s ním. Najúžasnejšie bolo klokankovanie – vybrali ho z inkubátora a dali nám ho na hruď. Toto som mal najradšej. On na mne, prikrytý dečkou a pekne spinkal. Toto sa však nedialo vždy. Dalo sa to len vtedy, ak sestričky vyhodnotili, či je to vhodné, či dobre spal, nie je nervózny…

Bolo to vlastne stereotypné, no pritom ani jeden deň nebol rovnaký. Keďže sa Lukáško ako predčasniatko veľmi dobre aklimatizoval a nemal nejaké vážnejšie problémy, neboli sme počas prvých týždňov svedkami žiadnych veľkých zmien, všetko išlo tak plynule a pomaly, až nás to samých upokojovalo.

Mária: Keď ma po pôrode prepustili domov, nasledovalo päťdesiat dní pravidelnej rutiny, kedy som si odsávala mliečko a každý deň ho odnášala do nemocnice. A k tomu, samozrejme,  každodenná návšteva Lukáška, ktorý potreboval cítiť maminku tak, ako ja jeho, aby sme vládali ísť ďalej. To bolo zároveň aj dobíjanie mojich batérií. Okrem týchto návštev sme doma fungovali v bežnej starostlivosti o domácnosť a Veroniku, ktorá bola so mnou doma.

 

Čo bolo pre vás počas tohto obdobia najťažšie?

Tibor: Pre mňa asi zvládať prácu. Aby sme mohli každý deň prísť za Lukáškom, pracoval som len dopoludnia. Potom bol program až do večera jasný. Málokedy som dokázal pracovať ešte aj večer. Pracujem však ako freelance grafik, takže v podstate bolo jedno, kedy som pracoval, hlavne aby som odovzdal, čo bolo treba. Náročné to bolo aj po finančnej stránke. Naučili sme sa prijať aj takú pomoc – ak nám niekto z rodiny dal peniaze na benzín, neodmietol som.

Mária: Jednoznačne dennodenné cestovanie do Martina za Lukáškom a späť domov do Ružomberka a všetko, čo s tým súviselo. Samozrejme, všetci sme chceli a vedeli, že je veľmi dôležité, aby mal Lukáško maminkine mliečko každý deň, a aby som mohla byť každý deň pri ňom. Zároveň si to však vyžadovalo, aby mi bol každý deň manžel k dispozícii šesť hodín, odviezol ma a kým som bola ja pri Lukáškovi v nemocnici, on bol s dcérkou, a potom sme všetci traja išli späť domov. Veronika chcela ísť každý deň so mnou a keďže nemohla ísť navštíviť Lukáška, za ten čas musel byť vždy niekto s ňou. Bolo to značné časové vyčerpanie a manželova práca sa tým pádom presúvala aj na nočné hodiny.

 

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

 

NAŠE PRVORODENÉ DIEŤA NÁM POMOHLO PREKONÁVAŤ NEGATÍVNE EMÓCIE

Čo vám pomáhalo alebo kto vám pomáhal nestrácať nádej?

Tibor: Mne rozhodne moja manželka Majka. Vidieť ju, ako to všetko zvláda, bolo úžasné. Každý deň si musela mlieko odstriekavať každé tri – štyri hodiny, a to aj v noci. Neraz som ju našiel, ako pri tom zaspala. Keď už Luky prišiel domov, asi mesiac sme zápasili s dojčením. Predčasne narodené deti totiž nemajú vyvinutý sací reflex, keďže ten sa tvorí až neskôr. Bolo to naozaj náročné a už sme to chceli vzdať. Lukáš aj veľmi chcel, ale nemal silu. Nakoniec sme si povedali, že nebudeme ani prví a ani poslední, kto nebude dojčiť svoje dieťa. Hneď na druhý deň to však prišlo a Luky sa začal dojčiť úplne fantasticky. Takže po pol roku na nejakej prehliadke v Martine ostala doktorka v nemom úžase, že sa Lukáško ešte dojčí. Vtedy som bol na Majku veľmi hrdý. Aj vďaka tomu, že to vydržala, sa Lukášovi tak darilo.

Majka: Jednoznačne Lukáško – pohľad na neho v tom inkubátore… a samozrejme aj dcérka Veronika. Ona bola úžasná a vytrvalá v čakaní, kedy už braček príde domov. Neoceniteľná bola aj opora manžela a celej rodiny. A v neposlednom rade aj naša viera a nespočetné modlitby od rodiny a priateľov.

 

Prežívali ste niekedy aj pocit, že to už nedávate?

Tibor: Popravde, kým bol v nemocnici ani nie. Paradoxne až doma, práve keď sme mali problémy s dojčením.

Majka: Ten pocit naozaj prišiel, až keď sme boli doma, mimo 24-hodinovej lekárskej starostlivosti. Chýbala nám tá istota z ich očí. Na druhej strane sme boli radi, že sme všetci doma. Ťažké bolo to spomínané prisávanie Lukáška na prsník. A taktiež nebolo pre mňa vždy ľahké cvičiť rok a pol Vojtovu metódu. Ale dnes vieme, že Lukáško je vďaka nej úžasný šprintér. (úsmev)

 

Čo vám pomáhalo odfiltrovať negatívne pocity?

Mária: Myslím, že ďalší náš batôžtek lásky menom Veronika.

Tibor: Áno, určite dcérka Veronika. Za seba musím povedať, že som s ňou prežil asi najkrajšie obdobie, aké sme kedy mali. Kým bol Luky v nemocnici, s Majkou sme sa pri ňom striedali. Kým bola pri ňom ona, ja som bol s Veronikou. Za ten čas sme sa prechádzali po meste, naučila sa tam bicyklovať… Mali sme obľúbené bistro, kde sme si dali multivitamínový džús. To bol náš rituál. Už nás tam poznali a hneď vedeli, čo si dáme. (úsmev) Toto bolo na tej situácii veľmi úžasné. Za normálnych okolností by som s ňou asi toľko času nestrávil. Človek má veľa dôvodov, prečo teraz nemôže. No tu – asi v našom najťažšom období – sa zrazu našlo najviac času pre dcérku. Som Bohu veľmi vďačný, že to tak zariadil.

 

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

 

Ako to vlastne vnímala Veronika?

Mária: Bola vystrašená, lebo maminka odrazu odišla v sanitke za húkajúcich sirén a cítila strach, že sa deje niečo zlé. Kým som potom prišla o pár dní domov, jedinou istotou bola pochopiteľne neustála ocinkova prítomnosť.

Tibor: Miestami si myslím, že asi najťažšie. Už len to, že videla maminku bez bruška a zároveň nevidela bračeka… Treba povedať, že v prvých hodinách nebolo vôbec isté, že Lukáš prežije a preto nehovoriť jej čokoľvek, čo by už o pár hodín nemusela byť pravda, bolo náročné. Myslím, že aj preto chcela byť s nami, lebo videla, že sa niečo deje a isto mala aj strach byť bez nás. Toto obdobie však netrvalo dlho. Keď sa Lukáš adaptoval a ukazovali sme jej fotky, už to bolo iné. Nevedela sa dočkať, kedy si po neho pôjdeme.

 

Čomu všetkému ste sa vďaka tomu naučili?

Tibor: Ťažko povedať… Asi som získal akú-takú predstavu o tom, čo je to mať predčasne narodené dieťa. No ani to úplne nie je pravda, lebo pri predčasniatkach je určité percento detí, ktoré to majú veľmi ťažké a majú problémy – či už s rečou, pohybom… a naozaj to nie je jednoduché. Náš Lukáš tým akosi preplával bez väčších problémov.

Ak si niečo z toho pre seba beriem, je to hlboká úcta a obdiv k rodičom, ktorí nemali také šťastie ako my, a nezažili to, že ich dieťa má jediný hendikep, a to časový. Ten sa rýchlo dobehne. Ale akékoľvek iné ťažkosti, ktoré sa objavili, keď sa narodili, sa časom len zväčšujú. U zdravých, teda relatívne zdravých predčasniatok, je to presne naopak – tie problémy sa s časom zmenšujú.

Mária: Ja som si znovu musela v mojom živote usporiadať hodnoty. Tiež som si uvedomila, že nie každé tehotenstvo končí v riadnom termíne a bez komplikácií. A že nie je samozrejmosť mať zdravé dieťa. Sme z rodín, kde je dokopy tridsať detí, a nezažili sme žiadne komplikácie pri pôrode ani žiadne predčasne narodené bábätká. Človek si preto o to viac uvedomí, že je to vždy dar. A určite sa teraz ešte viac skláňam pred rodinami s ťažkým priebehom zdravia svojich detí.

 

Aký je Lukáško? Ako by ste ho opísali?

Tibor: Ako každé predčasniatko s neuveriteľnou chuťou žiť. Veď nie nadarmo ich volajú malí bojovníci. Ja sa často prichytím pri tom, ako ho len sledujem. Ten jeho zápal je neuveriteľný a nákazlivý. Asi najviac mi imponuje jeho neúnavnosť a energickosť.

Mária: Taký šťastlivček. (úsmev)

 

Sú nejaké veci, ktoré vedia urobiť príbuzní a priatelia, aby uľahčili situáciu rodičom predčasniatka?

Tibor: Asi najväčším odbremenením je postarať sa o ostatné deti, pokiaľ teda sú. My sme však špecifický prípad, pretože naša Veronika chcela stále chodiť s nami, hoci k Lukášovi ju nepustili. Veľmi často sme ju teda brali so sebou. Rozumiem však všetkým mamkám a ockom, ktorí to riešili inak ako my. Vtedy je pomoc od druhých veľmi vítaná. A tiež aj vtedy, keď má otec „normálne zamestnanie“, a starostlivosť o všetko ostatné ostáva na mame. Ak vie rodina napríklad navariť, je to veľmi nápomocné.

Mária: Z môjho pohľadu ako ženy a matky si myslím, že odľahčenie od bežných prác v domácnosti.

 

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

 

PÍSAL SOM NÁŠMU PREDČASNIATKU DENNÍK, ABY SOM SA SÁM UPOKOJIL

Tibor, ty si počas Lukáškovho pobytu v nemocnici začal písať zápisky z každého dňa, ktorý prežil. Prečo si to robil?

Tibor: Z dvoch dôvodov. Prvým bolo, že som chcel spomienku na to obdobie. Chcel som každému dňu dať nejaké slovo. Vzniklo to hlavne vďaka Majke, lebo ona ho odfotila každý jeden deň. Keď som za ním prišiel ja, mne sa nezdalo náležité fotiť ho. Teraz som však za to vďačný, lebo keď sa pozriem na nejakú fotku, spomeniem si na ten konkrétny deň. Knižka teda vznikla kvôli fotkám a je to prerozprávanie toho, čo sme žili, ale písané, akoby to hovoril Lukáš. Myslím, že som to spravil aj preto, aby som sa upokojil, že je všetko v poriadku. Lebo keď mi akože Lukáš povedal: „Neboj oci, to je v poriadku“, malo to pre mňa taký upokojujúci pocit. A možno som chcel seba samého presvedčiť, že je všetko tak, ako má byť.

 

Aký bol ten druhý dôvod?

Tibor: Bol to vlastne moment, ktorý mi skrsol v hlave, keď som na chodbe čakával, kedy ma zavolajú k Lukášovi. Na tej chodbe visela nástenka s veľkým množstvom fotiek predčasne narodených detí, keď sa narodili, a vedľa toho fotky týchto detí, keď mali dva, tri a viac rokov. Často som sa ne pozeral a dávalo mi to veľkú silu a vieru v to, že aj Lukáš taký raz bude. Vtedy som si povedal, že mu to zaznamenám deň po dni. A keďže rád robím knihy, hneď od začiatku som mal zámer, že to spravím ako knihu – denník.

 

Nakoniec sa z tvojich zápiskov stala knižka Denník predčasniatka, ktorý dostávajú rodiny predčasne narodených detí v martinskej pôrodnici. Aký proces tomu predchádzal?

Tibor: Na základe knižky vytvorenej pre nás a pre Lukáška, ktorú sme, samozrejme, odovzdali aj úžasnému nemocničnému personálu, ma oslovili, že by chceli niečo podobné spraviť pre ich nemocnicu. Rád som to pre nich urobil. Keď som dal celú knihu graficky dokopy aj s mojím textom, ostal som milo prekvapený, že na tom nič nezmenili.

 

Nemocnica však na tlač knižiek nemala financie…

Tibor: Áno, nemocnica mala na takéto veci len obmedzené financie. Preto som sa rozhodol, že peniaze na tlač vyzbieram. Nakoniec sa to aj podarilo a knižky boli vytlačené vďaka darcom. Príspevky boli od rodiny a od našich priateľov a známych. V podstate sa peniaze vyzbierali za dva dni, a to pritom vôbec nešlo o malú sumu.

 

Knižku ilustrovala Lukáškova sestra Veronika. Prečo práve ona?

Tibor: Veronika od malička rada kreslí. V tom období kreslila aj pekné postavičky mamičiek a bábätiek. Veľmi sa mi páčili a preto mi ani nenapadlo, že by to neilustrovala ona. Aj ona z toho mala radosť a vždy sa snažila kresby ešte vylepšiť. Bolo to úsmevné.

 

Rodičia predčasniatka Mária a Tibor Záhorcovci: Zažili sme čas, v ktorom sme cítili, že nás Niekto vedie

 

Ak by ste mohli nechať odkaz rodičom, ktorí sa ocitli v podobnej situácii ako vy pred štyrmi rokmi, čo by ste im povedali?

Tibor: Asi by som to zhrnul do štyroch bodov. V prvom rade je veľmi dôležitá dôvera v ľudí, ktorí sa o predčasniatko starajú. Sú pri ňom celý čas, pokiaľ je v nemocnici, a majú teda veľký vplyv. Pre mňa to bolo upokojujúce, lebo som naozaj veľakrát zažil ich úžasný prístup. Keď sa Lukáško narodil, vlastne sme ani nemali na výber, len im dôverovať.

Po druhé, aj keď je to ťažké, rodičia, a hlavne mamina, by mali byť v rámci možností čo najviac v pohode. Aspoň vtedy, keď je pri predčasniatku. Viem, že sa to hovorí ľahko, ale ten čas ide neúprosne rýchlo a už ho nič nevráti. Všetko vnímajú a my aj takto ovplyvňujeme ich ďalší vývoj.

 

Aké sú ďalšie dve veci?

Tibor: Tretí bod je fakt, že sa to ľahšie zvláda, keď máme pred sebou len ten ďalší deň. Nemyslieť na nič iné, len zvládnuť vždy len ten deň, ktorý je pred nami. Zamerať sa len na tento krátky okamih, ide to potom ľahšie.

A posledná, ale dôležitá vec, je uvedomiť si, že život sa nezastavil a je dobré sa zamerať aj na niečo iné. Nám v tom veľmi pomohla Lukášova sestrička Veronika, lebo nás v podstate zamestnávala a odvádzala pozornosť aj iným smerom. Ak nie je v rodine ďalší člen, tak to skrátka robiť vedome – niekam si vyraziť, chodiť na prechádzky, športovať… Dopriať každému dňu aj závan normálnosti. Je to dôležité hlavne preto, lebo potom má človek opäť o čosi viac energie. A pri denných návštevách pri inkubátore tú energiu naozaj potrebujete.

 

Ako vnímate to obdobie s odstupom času?

Tibor: Naozaj ako požehnaný a ničím nezaslúžený čas. Dostali sme ho a prijali. Ten čas prišiel, trošku pri nás pobudol a odišiel. A mne ostala spomienka na to, ako to vyzerá, keď cítite, že vás Niekto vedie. Počas života sú to výnimočné chvíle, vnímam ešte pár takých podobných chvíľ, ale toto bolo asi najintenzívnejšie.

 

Myslíte si, že Lukáško k vám prišiel predčasne s nejakým zámerom?

Tibor: Zamýšľal som sa nad tým dosť často a myslím, že neprišiel predčasne, ale práve vtedy, keď mal, a práve tým ľuďom, ktorým mal. Prečo? To neviem povedať ani po štyroch rokoch. Ale mne osobne tento čas, hoci bol náročný, viac dal ako vzal. Zrejme je to tak pri každej nepovolanej situácii, ktorá do nášho života príde a nám ostáva v podstate len jedno – v rámci možností sa s ňou čo najviac skamarátiť a prijať ju ako fakt. Až potom môže prísť niečo, čo naše životy mení bez toho, aby sme si to uvedomovali.

Rozhovory+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00

Obchod+