Rodičia zosnulého Matúša: Bolesť má nesmiernu moc pretvárať naše srdcia

Dušan a Jarka Lahovci prišli o syna Matúša (25) za tragických okolností pred necelými dvoma rokmi. Spolu s priateľkou zahynuli, keď sa na zamrznutom jazere pravdepodobne pod niektorým z nich podlomil ľad. Napriek bolesti a smútku rodičia hovoria o milosti, ktorá ich bezprostredne po udalosti, ale aj odvtedy sprevádza. V rozhovore sa delia o svoje pocity i skúsenosti s tým, ako synovu smrť spracovali, čo im v tom pomohlo, ale aj s tým, ako sa odvtedy zmenil ich pohľad na Boha.

Mohli by ste nám predstaviť svojho syna – aký človek bol a čo mal rád?

D: Matúš bol ako dieťa tichý a hĺbavý. Ako bábätko často v noci plakával. Nevedeli sme prečo a nemali sme dobrých radcov. Nebol študijný typ, no základnú školu aj gymnázium zvládol bez problémov veľmi dobre. Mal rád turistiku, prírodu, športy a spoločenstvo ľudí. Často sme od malička bicyklovali, a to mu aj zostalo. Cyklistiku miloval a nemal problém prejsť na bicykli desiatky kilometrov. Na bicykli chodieval aj do Hájička na modlitbu ruženca, ktorá začína roky každý deň od 5:00. Neviem, kedy vstával, asi veľmi skoro, ale občas som ho videl odtiaľ prichádzať.

Bol pozorný, starostlivý a veselý. Vedel byť ozaj dobrým kamarátom. Dokázal rozdávať, nikdy nebol lakomý. Vieru viac žil ako o nej rozprával…

J: Od malička rád pozoroval okolie. Býval opatrný, pokojný a trpezlivý. Na prechádzke som sa mohla aj hodinu rozprávať so susedou, neprotestoval. Na svätej omši nikdy nevyrušoval. Pri nákupoch mu ani nenapadlo vynucovať si nejakú sladkosť alebo hračku. Na návštevách vydržal hodiny sedieť medzi dospelými a počúvať naše rozhovory. Také to detské predvádzanie sa jednoducho nemal v krvi. Medzi rovesníkmi bol skôr tichý, do naháňačiek a iných chlapčenských hier sa veľmi nezapájal. Iba raz sa pobil so spolužiakmi.

Viete aj prečo?

J: Spolužiaci ho presviedčali, že darčeky nenosí Ježiško, ale kupujú ich rodičia. Na to sklamanie v očiach, keď sa od nás dozvedel, že je to tak, nikdy nezabudnem. Odvtedy som si povedala, že deťom budem hovoriť vždy len pravdu.

Aký bol Matúš tínedžer?

J: V puberte býval výbušný, najmä, keď sa mu nedarilo alebo sme mu niečo vyčítali. Dnes viem, že bol na seba veľmi náročný a jeho výbuchy hnevu boli prejavom sklamania zo zlyhania, že nie je taký dobrý, ako by chcel byť. Tvrdo na sebe pracoval, aby túto svoju povahovú črtu ovládol. Cez šport, otužovanie, kamarátstva, pravidelnú účasť na svätej omši, prijímanie sviatostí a modlitbu. Čo videl a žil v rodine, to neskôr rozvíjal s priateľmi. Tými, ktorých mu do života priniesli dve jeho vášne: bicyklovanie a láska k Bohu.

Ako si spomínate na obdobie, ktoré ste spolu prežili tesne pred jeho odchodom?

D: V ten deň bola nedeľa – posledný deň plnomocných odpustkov pri jasličkách, boli sme pozrieť starkých v Malackách… Spoločná svätá omša a obed. Po obede sme sa išli korčuľovať na jazerá do Malých Levárov. Bolo krásne počasie, pekný ľad, veľa ľudí, a odtiaľ je aj posledná spoločná fotografia. Večer, keď sme prišli domov, sme ešte spoločne hrali žolíka….

J: Pri spätnom premietaní si obdobia zhruba jedného roka pred smrťou si myslím, že Matúš dozrel. Duchovne určite. Vo svete sa hľadal, vysokú školu nedokončil, pracoval v obchode na zmeny, rozmýšľal nad zmenou. A bol zaľúbený, vtedy sme to však len tušili. Dnes mi je ľúto, že som sa ho nepýtala viac na to, čo prežíval. Nechávali sme mu voľnosť a samostatnosť a on sa sám od seba nezvykol príliš zdieľať. S láskou spomínam na posledný spoločný deň. Dcéra ráno odcestovala na lyžovačku a Matúš mal voľno. Rozhodol sa ho stráviť s nami a so starkými, v tú nedeľu bol posledný možný deň na návštevu jasličiek vo františkánskom kostole na získanie plnomocných odpustkov. Využili sme túto možnosť všetci. V ten deň sa ma veľmi dotklo Matúšovo hlboké prežívanie svätej omše. Sedel pred nami cez uličku a ja som pri jednom náhodnom pohľade naňho zrazu pocítila takú veľkú, intenzívnu lásku k nemu, že ma to v tej chvíli prekvapilo a zarazilo. Neskôr som pochopila, že to bol veľký Boží dar pre mňa… 

Matúš sa ešte v ten večer rozhodol s priateľkou Máriou ísť korčuľovať na jazero v Rovinke. Domov sa však už nevrátil. Kedy ste sa dozvedeli o jeho smrti?

D: To bolo zložité. Matúš sľúbil, že príde v noci, keďže mal požičané rodinné auto, s ktorým mala ísť manželka v pondelok do práce. A keď som sa ráno pozrel z okna a auto nebolo zaparkované a telefón bol nedostupný, už som sa začal strachovať. Volali sme aj jeho priateľke Márii, ktorej zvonil mobil, no márne. Cestou do práce sme sa s manželkou modlili ruženec ako vždy, no predsa inak. Odviezol som ju do práce, ja som si svoju prácu vybavil čo najskôr a pred desiatou hodinou som bol pred vchodom domu, kde bývala Mária. A tam som za dverami vo vestibule videl dvoch policajtov… To som už vedel, že sa niečo stalo. Povedali mi, že nič nevedia a že dostali len príkaz z Policajného oddelenia Dunajská Lužná preveriť, či sa niekto nachádza na danej adrese.

Vtedy už vaše tušenie asi naberalo na intenzite…

D: Áno. Keď si poskladáte tieto veci, tak viete, že sa stalo to, čo nechcete vedieť… Išiel som na políciu do Dunajskej Lužnej, odtiaľ do Miloslavova a tam mi povedali, že sa našli sane na jazere v Rovinke. Tie sane plávali. Keď som tam prišiel, potápači už boli vo vode a lámali ľad. Asi po 15 minútach som už videl, že jeden potápač vo vode niečo ťahá… Bolo to telo nášho Matúša. Chvíľu potom našli Máriu.

To musela byť mimoriadne náročná chvíľa…

D: Beriem to ako milosť, že som ich videl s jasnými otvorenými očami a mohol som ich zavrieť, požehnať ich, byť s nimi a modliť sa… Matúš mal krásne nebovo modré oči, Mária mala ešte okuliare. A potom som to išiel oznámiť manželke do práce…

Ako ste ten moment prežili vy, pani Lahová?

J: Keď za mnou prišiel manžel povedať mi, že náš syn už nie je medzi nami, v tej sekunde sa mi zrútili všetky možné i nemožné dôvody, ktoré do posledného okamihu živili vo mne nádej, že sa nestalo to najhoršie. Nádej naozaj zomiera posledná. Bol to, samozrejme, šok. Hneď sme však obidvaja vedeli, že toto sami nezvládneme a preto to okamžite musíme odovzdať Bohu. A tak sme sa v kancelárii začali modliť Korunku Božieho milosrdenstva. Prítomní kolegovia sa o nás postarali, doniesli nám vodu, neuveriteľne vyschlo človeku v hrdle, zatvorili dvere a zostali v šoku spracúvať to, čo sa stalo… Viacerí Matúša poznali.

OD PRVEJ CHVÍLE SME BOLI NESENÍ MILOSŤOU

Aké boli prvé chvíle po tejto správe? Bolo niečo, čo vám pomáhalo dýchať, žiť ďalej?

D: Samo telo. Dýchať som vôbec nechcel, tá bolesť je neopísateľná. Dýchate plytko, pomaly, žijete zotrvačnosťou. Ja som premýšľal, ako mám ďalej žiť, čo mám robiť. Nevedel som si predstaviť žiť na mieste, kde žil on, všade ho vidieť… a už nebude so mnou… Prvý deň som si myslel, že predáme dom a odsťahujeme sa…

A ak by to bolo také jednoduché, že prestanete dýchať, už tu nie som, a asi viacerí čo obývame tento svet… Preto som začal žiť z hodiny na hodinu, podľa potreby.

J: Mne osobne pomohla viera a Božia milosť. Viera, že život sa smrťou nekončí a zároveň vedomie, že náš syn bol v milosti posväcujúcej a že najmä posledné obdobie svojho života žil duchovne naplno. A milosť pokoja, ktorú som dostala v jednej chvíli, krátko po tragédii, od Pána. Doteraz si ten úžasný moment Božieho dotyku pamätám. Dobrý Boh bol s nami a sprevádzal nás.   

Čo sa dialo bezprostredne po tragédii?

D: Bolo potrebné oznámiť, čo sa stalo, najbližším – osobne, a dcére Zuzke telefonicky, keďže bola práve na lyžiarskom. To bola prvá povinnosť, ktorá nám pomohla prekonať deň. Noc bola dlhá, ďalšie ráno sme išli po Zuzku, a to sme už na to boli traja.

Pred cestou sme sa ešte zastavili v lekárni po Lexaurin, čo nám odporúčala kamarátka, ale ten sme nakoniec nepoužili. Keď tak premýšľam, už vtedy nás niesla milosť. Veľa priateľov a dobrých ľudí sa za nás modlilo… Ďakujem im za to a myslím na nich.

Dve desaťročia sa zasväcujeme jednoduchým zasvätením Panne Márii s odovzdaním podľa pátra Dolinda: „Matka, tvoj som teraz i na veky, skrze teba a s tebou chcem patriť Ježišovi. Pane Ježišu, celkom sa ti odovzdávam, postaraj sa o všetko.“ Verím, že tento postoj nám pomáhal a pomáha…

Hovorí sa, že pochovať si dieťa je pre rodiča jednou z najťažších vecí v živote. Ako to vnímate vy?

D: Neviem to porovnať, určite sú aj ťažšie veci, napríklad keď stratíte celú rodinu, manželku s deťmi a starkými pri havárii lietadla… Alebo keď si dieťa vezme život. To sú ťažšie chvíle. Ale je to asi individuálne, pre niekoho môže byt ťažšie aj oveľa miernejšie utrpenie. To posudzuje Boh. No najťažšie je zúfalstvo bez nádeje… Je úžasné poznať evanjelium, radostnú zvesť o odpustení a spáse. Čo nás môže odlúčiť od jeho lásky? Veď my máme silnú nádej. Svätá Hyacinta a František Marto sú tiež toho dôkazom, dokonca dokázali svojou obetou z lásky zabezpečiť mier pre Portugalsko počas Druhej svetovej vojny. Vieme to z fatimských zjavení, keď im anjel povedal: „Modlite sa, veľa sa modlite, Ježišovo a Máriino srdce majú s vami plány milosrdenstva. Všetko, čo môžete, prinášajte ako obetu za zmierenie hriechov, ktoré Boha urážajú a ako prosbu za obrátenie hriešnikov. Dosiahnete tak mier pre vašu vlasť, ja som anjel strážny, anjel Portugalska. Predovšetkým pokorne prijímajte utrpenia, ktoré na vás Pán zošle….“ Viete vymyslieť krajšie pretvorenie utrpenia?

J: Súhlasím. Aj keď to ťažké u mňa nastúpilo až neskôr, lebo v tých prvých dňoch a pri ukladaní Matúšovho tela do hrobu nado mnou naozaj vládol Boží Duch pokoja, prijatia a presvedčenia, že Matúš je v Božom náručí. Bola som v tých chvíľach viac v nebi ako na zemi. Neskôr, napriek viere a dôvere v Božiu prozreteľnosť a jeho lásku, začal boj s citmi, s pocitom zlyhania, že som dostatočne neochránila svoje dieťa pred nešťastím.

Ako ste sa s tými pocitmi vysporiadali?

J: Pocit zlyhania odznel skoro a ostatné city, aj bolesť, odovzdávam Bohu ako obetu.

Čo bolo pre vás najťažšie prijať?

D: Zmieriť sa s tým, že Matúš a jeho život nebude hmatateľnou súčasťou môjho života na tomto svete.

J: To, že sa ho fyzicky už nemôžem dotknúť, objať ho, privítať ho vo dverách, sledovať ho pri oprave bicykla, ako strihá stromy, rýľuje, griluje, ako mu chutí nedeľný obed, ako sa s nami jaší a baví sa s priateľmi… Prichádzajú chvíle, keď mi veľmi chýba a vtedy to dosť bolí.

Kto alebo aj čo vám pomohlo sa s Matúšovou smrť vysporiadať?

J: Bezprostredne to bolo zdieľanie sa s priateľkou – rehoľnou sestričkou. Tichá blízkosť manžela, jeho postupné vyrovnávanie sa so smrťou. Sila, s akou správu prijala naša dcéra. A predovšetkým všetky tie modlitby a sväté omše, ktoré sa za nich dávali slúžiť naprieč Slovenskom a aj mimo Slovenska. Spoznávanie Matúša, aký naozaj bol, akú mal hlbokú vieru. Silu mi dodávala aj úcta k nemu, ktorá sa vo mne postupne rodila. Spoznali sme krásnych, mladých veriacich ľudí – Matúšových a Máriiných priateľov, spolu s nimi sme putovali do Medžugoria a do Lisieux k svätej Terezke. Bol to požehnaný čas. 

D: V stredu, na tretí deň, som išiel oznámiť termín svätej omše a pohrebu otcovi Jozefovi Dúcovi, ktorý vďaka nezvyčajným okolnostiam Matúša aj krstil. Uňho som sa aj vyspovedal a vtedy sa v mojom srdci už utvrdil pokoj a aj zvláštna radosť, ktorá si postupne v mojom srdci nachádzala miesto. Lebo sme viac a viac pociťovali milosť a nádej, že môže byť už v nebi. Dnes o tom už máme viacej indícií.

Je niečo, čo by ste chceli, aby ľudia vedeli o tom, ako pristupovať k trpiacim rodičom?

D: Plačte s plačúcimi, radujte sa s radujúcimi. Mali sme, a stále máme, okolo seba úžasných ľudí, ktorí to vedia robiť. Stačí tichý súcit. A nemenej dôležitá je úprimná, pokorná modlitba srdcom. Ak sa dozviete, že pri adorácii na vás myslia zástupy ľudí…

J: Asi je to individuálne. Mne však veľmi pomáhalo a aj dnes pomáha spontánne, úprimné objatie. Bez slov. Pred pár dňami sa mi takého dostalo od známeho, ktorý bez zaváhania využil prvú príležitosť bezprostredného stretnutia. V úprimnom objatí môžete vyjadriť všetko: súcit, spolupatričnosť, blízkosť, všetko to, čo sa tak ťažko vypovedá slovami.

UŽ VIAC NEMÁME PLÁNY, NA KTORÝCH STOJÍ SVET

Ako sa odvtedy zmenil váš každodenný život?

J: Veľmi. Naplnila ho každodenná modlitba celého ruženca a svätá omša. Úplne sa u nás vypol televízor – s úsmevom vravíme, že sa, chudák, urazil, lebo keď sme si neskôr chceli znovu pozrieť jeho fotky na veľkej obrazovke, zistili sme, že nefunguje. Svetské veci pre mňa stratili hodnotu. Narástla vo mne túžba po Božej prítomnosti v Eucharistii. Lebo to je priestor, kde sa môžem stretnúť aj so synom.  

D: Žijem zo dňa na deň a nemám plány, na ktorých mi stojí svet. Snažím sa viac milovať a meniť sa. Snažím sa v ničom a nikomu nerobiť prekážky okrem hriechu… Nehovorím, že sa mi darí, ale chcem… Podľa posolstiev Panny Márie žiť päť kameňov, ktoré dala v Medžugorí, a tiež podľa cesty malej-veľkej Terézie od Dieťaťa Ježiša a Svätej tváre.

Ovplyvnila nejako strata dieťaťa vašu vieru v Boha?

D: Ježiš sa stal pre mňa osobnejší, snažím sa ho viac milovať. Nie preto, že je to prvé najdôležitejšie prikázanie, ale preto, lebo je toho hoden. Počúvať ho a poslúchať… Prevzal som post podľa Matúšovho vzoru a nasledujem ho aj v modlitbe, on sa veľa modlil… Keď som lepšie pochopil, že Ježiš je Pán, Pán života aj smrti, a že on je zodpovedný za to, že Matúš žije, nezomrel, má nesmrteľnú dušu a že všetci čo sme, máme možnosť prebývať s Ježišom v nebi, nemôžem ho prijať v Eucharistii inak ako na kolenách. Veď kto je väčší ako on? Dokonalá Láska… Kto by nemiloval takého dobrého Boha?

J: Začala som čítať mystikov. Som vďačná za to, že som v mladosti dostala dobré základy viery. Stačia na to, že s Božou pomocou dokážem vidieť Božiu vôľu aj v smrti syna a prijímať ju. Keby som nešla touto cestou, aká by bola moja viera? Veď Boh je stále ten istý, nekonečne dobrý a láskavý, ktorý chce, aby sme boli večne šťastní. Nevie a nemôže sa správať inak v situácii, v ktorej človek zlyhá a ktorú potom prežívame ako kríž a utrpenie. Nebudem síce tomu, čo sa stalo, úplne rozumieť, kým budem žiť, ale mojou vierou to nemôže otriasť. Práve naopak, po Matúšovej smrti sa túžim ešte viac priblížiť k Bohu. Preto mystici, modlitba a Eucharistia. Hlbšie poznanie Boha a jeho prítomnosti medzi nami. To je priestor, kde sa môžem stretávať aj s mojím synom a to mi robí dobre.

Mali ste obdobie, keď ste sa s Bohom „hádali“ alebo mu nerozumeli? Ak áno, čo vám pomáhalo vrátiť sa k dôvere – k tomu, že Boh je dobrý aj v utrpení?

D: Áno, dávno som mal také obdobie, že Boh je vzdialený od našich životov a od môjho života a má na starosti iné veci ako mňa… A čo ma vyviedlo z tohto bludu? Panna Mária, stretnutie so vzácnym kňazom Jankom Hrehom a „jednotka intenzívnej starostlivosti“ Medžugorie…

J: Nie, také obdobie som nemala.

Cítite, že vás táto skúsenosť zmenila aj duchovne?

O: Určite áno, kríž buď odhodíte, alebo prijmete. Ak sa rozhodnete ho prijať, nachádzate v ňom milosť.

Keď sa dnes obzriete späť – čo vám táto skúsenosť odhalila o Božom srdci?

D: Jeho nekonečné milosrdenstvo počas nášho života, jeho nesmiernu moc a lásku a veľkosť bolestí, ktoré vytrpel, aby nám toto ukázal…

Sám ako Boh a dokonalý človek zažil všetku bolesť sveta, jeho duchovná bolesť v Getsemani bola väčšia ako krížová cesta. Je to pre nás nepredstaviteľné. Bolesť má zásadné miesto v živote kresťana. Svätá Faustína hovorí, že jedna hodina rozjímania o jeho ukrižovaní je viac ako sa celý rok do krvi bičovať. Vieme si to predstaviť? Prežívanie vlastnej bolesti nám pomáha lepšie chápať bolesť iných… Bolesť má nesmiernu moc pretvárať srdcia. Sám Boh nenašiel iný spôsob, ako vykúpiť svet…

A tiež ma viac priblížila k srdcu Matky, ktorá všetko utrpenie prežívala duchovne a pri tej jej bolesti ešte bola aj orodovnicou za všetkých katov, ktorých videla… dokonalé zrkadlo Božej Lásky. Preto je tak povýšená…

J: Žasnem nad tým, ako veľmi sa môže aj dnes Boh dotknúť srdca mladého človeka a ako mu on odpovedá celou svojou láskou. Tak vnímam posledné obdobie života nášho syna a jeho priateľky Márie. Myslím si, že na nich platia tieto slová sv. Terézie z Lisieux: „Zdá sa mi, že láska môže nahradiť dlhý život. Ježiš nepozerá na čas, lebo v nebi čas nejestvuje. Pozerá iba na lásku.“ Krásne, že?

Ako si uchovávate spomienky na svojho syna?

D: V srdci. Čím viac spoznávam jeho priateľov, tým viac spoznávam aj jeho a žijem s ním, prosím ho o sprostredkovanie milostí a pomáha mi. Nežijem veľmi spomienkami. On je tam, ja som tu… a využívam to.

J: Nuž, nateraz sa skôr bránim spomienkam. Bolesť je stále prítomná a spomienky ju prehlbujú. Snažím sa viac prežívať prítomnosť.

Je niečo, čo vám pomáha nachádzať pokoj a radosť aj uprostred takých dní?

J: Modlitba.

D: Svätá omša je najväčší zázrak, ktorý môžeme v živote zažiť, a to každý deň. Nič viac nenájdeme. Prijať Ježišovo srdce v Eucharistii je nevypovedateľné. Hmatateľné, skryté Tajomstvo nad tajomstvami. Aj Carlo Acutis je tým uchvátený. Nepociťujem zatiaľ prázdnotu.

BOLESTI SA NEMUSÍME BÁŤ. JE JEJ LEN TOĽKO, KOĽKO ZVLÁDNEME

V čo najviac dúfate, keď myslíte na večnosť a na stretnutie s Matúšom?

D: Ooo, teším sa veľmi! Dúfam, že sa tam všetci stretneme. Aj s vami. Aj s tými, čo čítajú tento článok… Preto je náš kríž spojený s krížom Pána Ježiša, ako hovorí páter Pio, sladký.

J: Že v nebi uvidíme všetkých, ktorých sa akýmkoľvek spôsobom dotkla jeho a Máriina smrť a sú vzdialení od Boha. Že im pomôžu naše modlitby, obety a ich orodovanie v nebi k pokániu a obráteniu, že sa vrátia k Bohu. 

Čo by ste odkázali iným rodičom, ktorí prežívajú podobnú stratu a hľadajú zmysel?

D: Dôverujte Bohu. On nám neberie blízkych, smrť nebola v pôvodnom pláne. Náš Boh je všemohúci. Ak dopustí, tak vo svojej všemohúcnosti vtedy, keď nám ich zachová na večnosť. Nebojte sa bolesti. Je jej len toľko, koľko zvládnete… Ak viete, že svojou modlitbou a obetou môžete niekomu vyprosiť nebo… je to zvláštna radosť a sladkosť.

A utiekajte sa k Panne Márii, prostredníčke každej milosti. Ona, ktorá prežila plnosť bolestí, vie, ako utešiť.

Nemusíme si vytvárať nové kríže, tie prichádzajú samé, veľké či malé. A ak ste v milosti posväcujúcej a viete, že ak s radosťou prijmete trápenie, napr. odsúdenie a urážky, a darujete to s láskou pod pätu kríža pri premenení na svätej omši, vaša obeta má veľkú hodnotu na nebeskom oltári a úžitok z toho má iná duša, aj zomrelý hriešnik, ktorý v poslednej sekunde dostane milosť obrátenia. Ani si nevieme predstaviť veľkosť toho úžitku. O tom hovorila svätá Ružena Limská. Aj Terezka, učiteľka Cirkvi.

A k tomu nás nabádajú všetky zjavenia Panny Márie, Matky Cirkvi. Boh sa s nami podelil o všetko. Čo nám neodovzdal? Zahrnul nás aj do účasti na Ježišovom vykúpení. Sme jeho deti a keď deti, tak aj dedičia, a keď dedičia, tak aj sprostredkovatelia spásy.

J: Aby v hľadaní neustávali. V pokornom hľadaní Cesty, Pravdy a Života. Pravda ich oslobodí od smútku a bolesti a môže im vrátiť radosť zo života, a hlavne nádej na večný život.

Predstavte si, že by ste mohli svojho syna na chvíľu znova objať. Čo by ste mu povedali?

D: Ďakujem.

J: Tak takáto chvíľa mi viackrát prišla na rozum. A preto to viem presne: prosila by som ho o odpustenie všetkých chýb a zlyhaní vo výchove, zlého príkladu, pohoršenia, nervozity, nedostatku lásky a pozornosti, premárnených chvíľ na spoločný čas a rozhovory… 

A ak by ste niečo o ňom mohli povedať Bohu – čo by to bolo?

D: Vyznanie môjho srdca je len pre jeho srdce.

J: Poďakovala by som sa Bohu za to, že mi zveril svoje milované dieťa. Že mi dôveroval, že napriek mojim chybám a nedostatkom mu ho raz, keď príde ten čas, vrátim čistého a pripraveného pre večný život s ním.   

Foto: Peter Kováč