Rodičovstvo, ako sme si ho (ne)predstavovali

Rodičovstvo, ako sme si ho (ne)predstavovali
Radosť, šťastie, neopísateľná láska na prvý pohľad. Takto nejako si väčšina rodičov predstavuje pohľad na svoje novonarodené dieťa. O čom sa však hovorí oveľa menej, sú pocity ako strach, úzkosť, depresia či obavy z toho, ako dokážeme toho malého človiečika milovať. Myslíte si, že sa vás to netýka?

Titulná snímka: Kristína Leidenfrostová

Aby sme boli realisti, rozhodli sme sa prostredníctvom sociálnych sietí osloviť široké spektrum rodičov – otcov i mám, veriacich i neveriacich – a v dotazníku sme sa ich pýtali na zmeny po narodení dieťaťa, no i na očakávania okolia či vzťahy s partnerom alebo starými rodičmi. Výsledky boli niekedy naozaj prekvapujúce. Do prieskumu sa zapojilo 148 respondentov, z toho väčšinu (až 98 %) tvorili ženy, no odvahu podeliť sa nabralo aj niekoľko mužov. Počet detí sa líšil – od mamičky, ktorá o dieťa prišla a aktuálne čaká ďalšie, až po maximálny počet sedem detí. Vek detí bol v rozmedzí pár mesiacov až dvadsaťdeväť rokov, takže sme sa mohli pozrieť aj na to, ako sa očakávania či pocity menili v priebehu rôznych časových období.

 

OČAKÁVANIA OKOLIA

Kedy to už bude? Veď dve sa ti pekne vyhrajú, spravte mu súrodenca! Teraz by sa vám hodil chlapec, nemyslíte? Čo nemáte doma televízor, keď máte toľko detí? Už chceme byť starí rodičia, mohli by ste sa poponáhľať, veď máte na to vek!

Nedočkavé pohľady, často sprevádzané nevhodnými otázkami, dokážu zabolieť viac, ako si pýtajúci sa vedia predstaviť. Sklamanie z toho, keď starým rodičom oznámite, že namiesto vnuka budú mať vnučku, sa môže pretaviť do negatívnych pocitov, ktoré ste dovtedy vôbec neprežívali. Jedna mamička dokonca opisuje v dotazníku situáciu, keď prišla nevhodná reakcia od kolegýň v práci: „Keď som kolegyniam povedala, že to bude dievčatko, jedna vyjadrila sklamanie: Neboj sa, nabudúce to bude chlapec.“ Iná maminka sa konečne dočkala vytúženého dieťatka po niekoľkých spontánnych potratoch, no nevhodné otázky jej dlho spôsobovali bolesť, keďže po bábätku veľmi túžili, no nedarilo sa im donosiť ho.

Až 36,5 % opýtaných potvrdilo, že tesne po uzavretí manželstva prežívali tlak okolia v súvislosti s rodičovstvom. Najväčší tlak spočíval v tom, aby mali deti hneď po svadbe, potom nasledovala odpoveď, aby mali určitý počet detí, a v tesnom závese zaškrtli možnosť, „aby sme mali konkrétne pohlavie – syna/dcéru“. Viackrát sa opakovala aj odpoveď, že mamičky prežívali tlak, aby nezostávali príliš dlho na materskej a dali deti rýchlo do škôlky, prípadne ženy často spomínali narážky na vek – máš už najvyšší čas mať dieťa, na čo chceš čakať?

Tlak okolia sa však môže týkať aj cirkevného spoločenstva. Až 87,8 % respondentov sa cíti byť príslušníkmi Cirkvi alebo kresťanského spoločenstva a 13,5 % z nich pociťovalo nejakú formu tlaku týkajúcu sa rodičovstva – aby mali viac alebo menej detí, ako sami chceli.

Rodičovstvo, ako sme si ho (ne)predstavovali

 

TOTO MA NAOZAJ ŠOKOVALO…

Narodenie dieťaťa je skúškou, ktorá preverí každého – nielen ako jednotlivca, ale aj ako pár či rodinu. Je úplne jedno, či ide o prvé, alebo siedme dieťa, každé z nich je totiž iné a prináša so sebou zmenu. Na jednej strane mamičky a oteckovia popisovali lásku a pozitívne emócie, ktoré ich zaplavili, na druhej strane sa však ozvali aj tí, ktorí sa museli popasovať s náročnejšími situáciami. „Vo svojom vnútri som veľmi intenzívne prežívala, že keď som odišla z domu do pôrodnice, akoby som zavrela dvere za svojím životom a osobou a späť prišla úplne iná osoba s novým ja a s novým životom,“ opisuje jedna mamička. Premena takéhoto ja nemusí mať okamžitý pozitívny vplyv na správanie človeka, aj keď je zapríčinená pozitívnou udalosťou. „Na jednej strane to bola veľká, priam neopísateľná láska k dieťaťu. Na druhej strane išlo o absolútne prispôsobenie sa potrebám dieťaťa, neustále hormonálne zmeny a s tým súvisiace návaly hnevu a frustrácie. Zo dňa na deň prestali byť prioritou moje potreby, prišla spánková deprivácia a jej následky,“ dodáva ďalšia z mamiek.

Dojčenie sa často prezentuje ako krásna a zdravá vec, ktorá vyvoláva pozitívne pocity v matke i dieťati. Realita však môže vyzerať aj inak. „Prekvapili ma problémy s dojčením, že to nejde tak automaticky a ľahko podľa vopred naštudovanej literatúry,“ priznáva ďalšia mamička. „Pre mňa bolo dojčenie celá veda, mávala som časté zápaly, bolesti a teploty,“ opisuje ďalšia.

Okrem spomínaných faktorov sa v dotazníku vyskytli aj „prekvapenia“ v podobe dvojičiek či chorých detí. „Nie je samozrejmosťou, že sa dieťa narodí zdravé. Prekvapilo ma, ako často sa rodia choré deti a ako málo sa o tom rozpráva,“ dodáva mamička, ktorá si takýmto bojom prešla. „Existujú rôzne prípravné kurzy na pôrod, no takmer žiadne, ktoré by nás pripravili na život po pôrode – tobôž na starostlivosť o dvojičky,“ píše ďalšia z maminiek.

Až 75 % opýtaných uviedlo, že ich po pôrode zaskočili rôzne pocity, ktoré neočakávali. Strach, bezmocnosť, láska, únava, osamelosť. „Vzhľadom na to, že som všetok čas venovala bábätku, cítila som sa ako bezmocná manželka a žena v domácnosti. Absolútne som nezvládala práce v domácnosti, varenie. Trvalo mi dlhé mesiace urobiť si nejaký systém a mať zvládnutú aj starostlivosť o dieťa, aj o domácnosť. Najprv bol so mnou vždy niekto doma, kto mi pomáhal s dieťatkom a s domácnosťou. Keď nastal prvý deň, že som mala byť sama doma, plakala som, ako to sama zvládnem, a mala som z toho veľmi veľký stres.“

„Prekvapilo ma, akú mám v sebe agresiu, keď mám deficit spánku, keď mám dlhodobo potlačované svoje potreby, i to, koľko sily potrebujem na ovládnutie sa. Najviac ma však prekvapilo, ako ma dokáže ovplyvniť plač môjho dieťaťa, v akom som odrazu strese. A aká som neschopná postarať sa o choré dieťa, ktoré nespolupracuje ani pri čistení nosa.“

Takéto pocity však nemusia zaskočiť len prvomatky. „Asi dva mesiace po druhom pôrode som začala mať pocity nezmyselnosti všetkého, pocit zbytočnosti, že všetko je stále rovnaké. Všetko ubiehalo v kruhu, stále tie isté činnosti. Cítila som frustráciu a niekedy aj veľký hnev na deti. Pri každej činnosti, ktorú som musela robiť, som pociťovala obrovskú nechuť, chcela som si len sadnúť a plakať, že sa to nedá. Mala som pocit, že len ja som sa zasekla na jednom mieste a celý svet okolo, vrátane manžela, napreduje, pracuje na sebe, rastie. Veľký zlom u mňa nastal, keď som si skrze modlitbu uvedomila, že moja hodnota nespočíva v tom, čo urobím, dokážem, zvládnem s deťmi, ale že moja hodnota je nekonečná už len tým, že som. Nepotrebujem pred Bohom niečo zvládnuť a dosiahnuť, aby ma miloval. Bolo to oslobodenie a uvedomila som si, že to bola aj Božia cesta, aby som hľadala jeho a jeho pomoc a nezahlcovala sa v činnosti. Doprial mi poriadnu vyprahnutosť, aby som ho našla. Odvtedy prijímam všetko, čo príde, lebo viem, že On ma vidí, a to, čím cez deň žijem, je od neho a preňho vychovávam tie dve duše. A je to veľká zodpovednosť, že mi ich zveril.“

Približne 30 % opýtaných v dotazníku uviedlo, že pocity depresie, úzkosti a strachu prežívajú často, až veľmi často, no len 40 % z nich sa rozhodlo svoju situáciu riešiť s odborníkom alebo s osobou, ktorej dôverujú. Stále teda platí, že popôrodná depresia či negatívne pocity súvisiace s rodičovstvom sú v našej spoločnosti akýmsi tabu.

Rodičovstvo, ako sme si ho (ne)predstavovali

 

RODIČOVSTVO OVLYVŇUJE AJ PARTNERSKÝ VZŤAH

Hoci by sa zdalo, že príchodom dieťatka sa mení najmä život mamy, opak je pravdou. Je to zásah do život celej rodiny, obzvlášť do vzťahu manželov. „Boli to ťažké chvíle, v ktorých som mala pocit, že to ako manželia neustojíme. Že starostlivosť o deti, problémy, vyčerpanie a všetko okolo detí nás rozbije aj ako partnerov. Nemali sme na seba čas, boli sme na seba prudkí, nervózni, nerozprávali sme sa. Mali sme problémy aj so sexualitou, s komunikáciou, s prijatím našich vzájomných obmedzení.“ Bábätko však môže znamenať aj utuženie vzťahu. „Rodičovstvo náš vzťah posilnilo, sme si bližší, máme v sebe oporu. Vieme, že zvládneme aj náročné situácie, ale musíme stále pamätať aj na to, aby sme neostali len v priateľskej rovine.“ „Náš vzťah to veľmi utužilo. Zo začiatku sme sa hádali, ale asi to potrebovalo len čas zvyknúť si na to, že už nie sme sami, že sme zrazu traja a všetka pozornosť nebola na nás dvoch, ale na náš malý poklad,“ opisuje iná maminka. Viackrát sa opýtaní priznali, že po narodení dieťaťa prekonali manželskú krízu, no vyžadovalo si to iniciatívu z oboch strán, niekedy aj zásah odborníka. Základom k rozvíjajúcemu sa partnerskému vzťahu je však správne poradie priorít – ak ste veriaci, na prvom mieste by mal byť Boh, na druhom manželský partner a na treťom dieťa. Hoci sa často stane, že bábätko sa na chvíľu posunie pred manžela či manželku, dôležité je včas si to uvedomiť a nastaviť správne hranice vo všetkých spomínaných vzťahoch.

A že dobrá rada je nad zlato? „Starajte sa veľa o svoje potreby, buďte k sebe láskaví a súcitní, zaujímajte sa o to, ako rodičovstvo prežiť v duševnom zdraví – aj vy, aj dieťa. Vyberte si to, čo je pre vašu rodinu najlepšie, bez ohľadu na tlak okolia,“ uzatvára jedna z maminiek.

 

Vzťahy+

Najnovší podcast+

Invalid Date

0:00