Rodinný terapeut Peter Glogar: Otec dosiahne zrelosť, ak uzná svoju krehkosť a zraniteľnosť

Archívny text z magazínu

Približne dvadsať rokov sa každoročne aktívne podieľa na vedení mužského Rituálu prechodu pre dospelého muža. Vedie semináre pre mužské skupiny a manželské páry. Hoci sám nemá deti, o otcovstve vie toho dosť. O kríze otcovstva, problémoch, s ktorými otcovia zápasia, ale aj o tom, čo jedinečné otcovia odovzdávajú svojim deťom, sme sa rozprávali s bosým karmelitánom ThLic. Mgr. Petrom Glogarom.

Kto je pre vás vzorom otcovstva a v čom?

Mal som šťastie na skvelých mužov – od mužov vo viacerých generáciách mojich rodinných priateľov cez pracovné vzťahy, keď som pracoval v továrni, výborné osobnosti, ktoré mi pomáhali kráčať po ceste, ktorú som si zvolil, či už to boli kňazi, politickí väzni, skautskí vodcovia, tréneri alebo otcovia rodín. Všetko to boli féroví chlapi, ktorých som napriek ich neraz mimoriadnej odvahe videl aj plakať.

Aké vlastnosti by nemali chýbať dobrému otcovi?

Odolnosť, vytrvalosť, pevnosť a určitá miera zdravej agresivity.

Matka a otec dávajú svojim deťom odlišný typ lásky. Matka miluje bezpodmienečne, miluje nás, pretože sme sa narodili z jej tela. Keď domov dieťa prinesie vysvedčenie so zlými známkami, povie: „To nevadí, mama ťa bude stále milovať, len sa polepši.“

Otec, naopak, dáva najavo lásku „zatiaľ nie“ s podmienkou, ktorá motivuje: „Ak chceš vreckové… Ak nechceš, aby som ti vypol počítač, musíš ukázať, čo v tebe je.“ Otcovi nestačí, že má dieťa v rodnom liste jeho meno, svoju lásku vymieňa za výkon, dodržanie sľubu, slušné správanie, snahu, úsilie.

FENOMÉN CHÝBAJÚCEHO OTCA

Už niekoľko rokov sa hovorí o kríze otcovstva. Čoho je dôsledkom a v čom spočíva?

Otec je jedinečná postava v našom živote a nie je možné ju plnohodnotne nahradiť niekým iným. Korene fenoménu „miznúceho alebo chýbajúceho otca“ môžeme nájsť v dejinách, ktoré otcom zobrali ich postavenie – jednak premenou spoločnosti, kultúrnymi a spoločenskými faktormi, jednak hospodárskou krízou a v neposlednej rade dvoma svetovými vojnami – to všetko sa podieľalo na neprítomnosti otca v rodine. 

Tieto skutočnosti mužom veľmi skomplikovali život. Boli to udalosti, ktoré synom zobrali otcov. Muži už neutvárali mužov. Synovia zostali odkázaní na matky, čím vznikli problémy s nachádzaním vlastnej identity.

Ako by sa podľa vás dalo dostať von z tejto krízy?

Čas od času vidíme frustrovaných mužov, ktorí podvedomé hľadanie podstaty zaháňajú niekde mimo seba, partnerstva a rodiny. Odchádzajú na futbal, rybárčiť alebo do garáže, kde čakajú, „kým to prejde“. Vo svojom okolí – a následne v sebe samom – podvedome hľadajú prapôvodné archetypy kráľa, bojovníka, milovníka a mudrca. Na mnohých úrovniach života, vrátane náboženskej, sa však stretávajú skôr s ich temnými stránkami, kde nechýbajú falošné nároky na bezchybnosť. Namiesto kráľa nachádzajú tyrana alebo slabocha, namiesto bojovníka agresora alebo násilníka, namiesto mudrca manipulátora a namiesto milovníka pôžitkára.

V prvej polovici života, teda do svojich štyridsiatich rokov, potrebuje mladý muž od staršieho povzbudenie, ocenenie a dodanie odvahy. V druhej polovici života potrebuje muž múdrych učiteľov a vzory, aby nestrácal čas v nekonečnom hľadaní zážitkov a úspechu, ale v hľadaní múdrosti na ceste zostupu.

Aké najčastejšie problémy v súvislosti s otcovstvom riešite ako rodinný terapeut?

To je veľmi komplexná otázka. Od hľadania otca cez nachádzanie vlastnej vnútornej sily až po pevnosť vo výchove a stabilitu v partnerských vzťahoch. Nebáť sa mať nároky, byť vyžadujúci a limitujúci, dokázať oceniť a povzbudiť. Nebáť sa stretnutia s vlastnou zraniteľnosťou.

REŠPEKT, UZNANIE, OCENENIE

Čo dáva otec svojim deťom, čo nevie nahradiť ani matka?

Každý dospievajúci syn alebo dcéra potrebuje vedieť, že ich otec rešpektuje, uznáva a oceňuje. Otec je ten, ktorý rozmanitým spôsobom hovorí synovi „dokážeš to“ a dcére „dobre vyzeráš“ – a s týmto odkazom ich vysiela do sveta.

Život človeka, a mladého človeka zvlášť, sa vyvíja cez zdolávanie míľnikov – dosiahnuť finančnú samostatnosť, založiť si rodinu, získať trvalé zamestnanie, vychovávať deti a schopnosť zostarnúť a nakoniec sa vzdať samého seba a zomrieť. Ak má byť spoločnosť funkčná a človeku sa má dariť viesť dobrý život, musí byť väčšina spoločnosti schopná zdolávať tieto míľniky. Na tento fakt, žiaľ, mnoho mladých ľudí rezignovalo, no rezignovali aj otcovia, ktorí na deti nekladú nároky „normálneho života“. Od svojich detí nežiadajú, aby dospeli, a ubezpečujú ich, že hlavné je, aby boli šťastné. V živote však nejde o to byť šťastný, ale o spokojnosť z vynaloženého úsilia a splnených povinností.

V prípade neprítomnosti otca sa ho môže snažiť nahradiť matka, ale pravdepodobne jej v tom nebude dlhodobo dobre. Otcova „hranatosť“ je odlišná od matkinej empatie. Každý má to svoje a dlhodobo sa to zle zastupuje. 

Čo by mal robiť muž pre to, aby bol dobrým otcom?

Mnoho mladých mužov si povie: budem lepší ako môj otec. Toto rozhodnutie a ich dobrá vôľa byť lepší ako otec sú síce veľmi chvályhodné, ale často sa stáva, že ich predsavzatie byť dobrým otcom nevydrží dlho a postupne vkĺznu do podobnej roly, akú zastával ich otec. Domnievam sa, že cestou k zrelšiemu otcovstvu je uznanie vlastnej krehkosti a zraniteľnosti. Jednoduché a pokorné priznanie, že na to, aby boli iní ako ich otcovia, sami nestačia. Veľkou pomocou v týchto situáciách môže byť ich partnerka, psychoterapeut alebo kňaz.

Ako mu v tom môže pomôcť žena?

Z muža sa stáva dobrý otec tam, kde sa zo ženy stáva dobrá matka, a naopak. Vzájomne sa v tom podporujú a vedú k rastu. Povedal by som, že je to vtedy, keď žena zostane ženou a muž mužom. Asi banálne, ale pravdivé.

SKRZE KONFLIKTY VIESŤ K RASTU

Výchova kedysi a dnes je v mnohom veľmi odlišná. Je niečo, v čom by sa mali muži „navrátiť“ k vzorom otcovstva z minulosti?

Vzory sú pre rast to isté ako pre rastlinu chmeľu upínací drôt. Je sa k čomu vypínať, vzhliadať, od koho sa učiť. Pri absencii skutočne zrelých a úctyhodných mužov tušíme hlavnú biedu dnešných mladých chlapcov. Na to sa však môže vyhovárať iba naozaj malý chlapec.

V každej generácii máme možnosť zlepšiť konto, ktoré nám rodičia dokázali predať a my si od nich dokázali vziať, a dať deťom lepšie základy. Predtým bolo samozrejmosťou uvažovať tak o rodovom majetku. Možno sme dospeli ako ekonomicky bohatá spoločnosť k biede vzťahovej, a tá sa podobne ako majetok dedí z generácie na generáciu. Aj vzťahy môžeme predávať – v horšom, alebo lepšom stave, ako sme k nim prišli.

Dá sa na otcovstvo nejako pripraviť?

Skúsenosť ukazuje, že najlepšou pomocou pre muža na ceste k otcovstvu je konkrétny príklad a osobný, priateľský kontakt s inými mužmi, ktorí sami nemali ľahké detstvo, ale napriek tomu sa im podarilo byť dobrými a šťastnými otcami – a ktorí sa neboja s ostatnými zdieľať svoje ťažkosti, ktoré im komplikovali ich cestu k dobrému otcovstvu.

Aký by mal byť ideál otca, čo sa týka výchovy?

Myslím si, že podstatné je byť autentický, žiť skutočný život tu a teraz. Poctivo sa stavať zoči-voči ťažkostiam a problémom života a vedieť prehrávať, predovšetkým so svojím dospievajúcim synom.

Čo by otec nemal robiť? Ako by sa voči svojim deťom nemal správať?

Mal by robiť všetko pre to, aby nebol pre svoje deti jemným, dobrým a bezkonfliktným chlapcom. Ale aby práve skrze konflikty dokázal viesť svoje deti k rastu a zodpovednosti.

Do akej miery vie zanechať naša výchova v deťoch stopy? Mali by sme ako rodičia dbať na každú vetu, ktorú vyslovíme, alebo… čo je vo výchove najdôležitejšie?

Ktosi povedal, že deti sú vychovávané navzdory výchove rodičov. A myslím si, že je to pravda. Niektoré výskumy, ktoré sa zameriavali na to, ako reaguje otec a matka na položené otázky dieťaťa, že niečo potrebuje, zistili, že veľmi vysoké percento matiek odpovedá ihneď a mimoriadne vysoké percento otcov odpovedá, až keď sa dieťa opýta tretíkrát. A to je skvelé! (úsmev)

Spomeniete si na zážitok so svojím otcom, ktorý vo vás niečo zanechal? Niečo, čo malo na vás vplyv?

Mali sme hospodárstvo, na ktorom pracovali môj dedo a ocko. Komunisti nám ho zobrali, niečo málo nám nechali. Otec musel pracovať v JRD a potom po práci na svojom. Veľa toho v živote nenahovoril, avšak mal veľké mozoľnaté ruky. Vždy v nedeľu poobede sa zišla celá veľká rodina, bol nás plný dom. Každý doniesol niečo napečené, dedo si najprv našúľal cigaretu a potom začal rozprávať zážitky z vojny.

Svoje detstvo a dospievanie som prežíval v blízkosti chlapov, ktorí boli z politických dôvodov internovaní v Jáchymove na uránových baniach a inde. Rozprávali nám príbehy o spoluväzňoch, dozorcoch, čo všetko vydržali. Boli to nezlomení chlapi, plní života, žiadne padavky alebo mäkkýše. S jedným z nich som hneď na druhý deň, ako bol prepustený z väzby, začal tlačiť a rozvážať samizdaty.

Tých mužov nič nezlomilo, nikto im nemohol zobrať ich vlastnú dôstojnosť. Bolo to krásne obdobie. Mal som vlastne veľké šťastie na ľudí – a zvlášť na silných a poctivých mužov.

Foto: archív respondenta