Rozhodnúť sa pre prítomnosť je to najradikálnejšie, čo môžeme urobiť

Január sa tvári ako nový začiatok, no často v nás spúšťa starý mechanizmus tlaku. Akoby prvé dni roka mali dokázať, že sme sa pohli, že sme lepší, výkonnejší, vedomejší. Začiatok sa mení na test. A práve v tejto chvíli sa nenápadne stráca to, čo je pre skutočný začiatok podstatné – vnútorné rozhodnutie.

Nie rozhodnutie zmeniť sa, ale rozhodnutie zostať. Zostať pri tom, čo je skutočné, aj keď to nie je ideálne.

Pravda, ktorá sa nevyrobí

Anna Hogenová je česká kinantropologička, filozofka a profesorka pôsobiaca na českých vysokých školách, hovorí o pravde ako o odkrývaní. Nie ako o produkte, ku ktorému sa musíme dopracovať, ale ako o niečom, čo sa môže ukázať, ak mu prestaneme brániť. Pravda sa nedeje v hluku, ale v pozornosti. Neprichádza vtedy, keď sa snažíme byť lepší, ale keď sme ochotní byť presní. Začiatok roka je presne tým miestom, kde sa rozhoduje, či budem znovu tlačiť na výkon, alebo sa odvážim pomenovať, kde v skutočnosti stojím. Bez skrášľovania. Bez trestu.

Vonkajšia aktivita má v sebe niečo upokojujúce. Keď konáme, máme pocit kontroly. Plánujeme, zapisujeme si ciele, optimalizujeme dni. No vnútorné nasmerovanie je iný pohyb. Je pomalší, menej viditeľný a často nepohodlný.

Vyžaduje si ticho, v ktorom sa môže ukázať, čo je naozaj živé a čo už len zotrvačnosť. Práve v tomto tichu sa rodí rozlišovanie, ktoré nie je racionálnym výpočtom, ale skúsenosťou súladu alebo nesúladu so sebou.

Stáť v tom, čo prichádza

V starých stoických zápiskoch sa opakovane objavuje jednoduchý motív: nepremárniť silu bojovaním s tým, čo už je. Marcus Aurelius, rímsky cisár (161 – 180 n. l.) a vplyvný stoický filozof, sa nevracia k otázke, čo ešte dosiahnuť, ale ako zostať vnútorne usporiadaný uprostred diania.

Nie pasivita, ale tichá disciplína pozornosti. Vedieť, kde má zmysel konať a kde je potrebné uvoľniť odpor. Aj začiatok roka sa dá prežiť týmto spôsobom. Nie ako útok na budúcnosť, ale ako ukotvenie sa v prítomnosti, ktorá je jediným miestom, kde sa dá žiť.

Keď výkon odtlačí pravdu

Problém výkonového začiatku je v tom, že nás od seba vzďaľuje. Namiesto otázky: „Kde som?“ si kladieme otázku: „Kam sa mám dostať?“ A bez poctivého pomenovania východiskového bodu sa každá cesta mení na útek.

Duchovný život nezačína v ideáloch, ale v pravde o sebe. V ochote zostať tam, kde práve som, a odtiaľ viesť svoj život ďalej. Bez potreby okamžitej opravy, bez nutnosti byť hneď „lepší“.

Slovo, ktoré sa dotýka a svetlo, ktoré neoslepuje

V poslednú januárovú nedeľu zaznieva alelujový verš: „Ježiš hlásal evanjelium o kráľovstve a uzdravoval každú chorobu medzi ľudom.“ Tento verš spája dve roviny: hlásanie a uzdravovanie. Slovo a dotyk. Niečo nové, čo sa vyslovuje, a zároveň starostlivosť o to, čo je zranené. Je to obraz svetla, ktoré neprichádza mimo realitu, ale vstupuje priamo do nej. Nie ako reflektor, ale ako prítomnosť. Nie preto, aby zakrylo bolesť, ale aby sa jej dotklo. Začiatok roka v tomto svetle nie je o nule, ale o blízkosti.

Pravdivé svetlo nie je oslepujúce. Nie je to svetlo výkonu ani výkladu. Je to svetlo, ktoré odhaľuje veci v ich skutočnej podobe. Aj slabosti, aj túžby. Aj únavu, aj nádej. Takéto svetlo nežiada okamžitú zmenu. Žiada prítomnosť. A prítomnosť je dnes jedným z najradikálnejších rozhodnutím, aké môžeme voči sebe urobiť.

Ženy, ktoré už nechcú utekať

Ženy, ktoré pracujú, nesú zodpovednosť a starajú sa, často vstupujú do nového roka s pocitom, že už teraz meškajú. Že by mali byť ďalej, pokojnejšie, vyrovnanejšie… Tento tlak je tichý, no vytrvalý. Vnútorné rozhodnutie však nehovorí musíš. Hovorí zostaň. Zostaň pri sebe, pri svojom tele, pri svojom rytme. A odtiaľ nechaj vyrastať ďalšie kroky, ktoré nebudú násilné, ale pravdivé.

Začiatok roka môže byť návratom k základným otázkam: čo mi berie život a čo mi ho dáva? Kde konám zo strachu a kde z dôvery? Ktoré záväzky sú ešte živé a ktoré už len zotrvačné? Tieto otázky nežiadajú okamžité odpovede. Vytvárajú priestor. A práve priestor je to, čo dnes najviac chýba.

Malý krok, ktorý nesie rok

Vnútorné rozhodnutie má často podobu veľmi malého kroku. Nie je dramatické ani heroické. Môže to byť rozhodnutie nezačať deň hodnotením seba, ale krátkym zastavením sa. V tomto zastavení sa neplánuje, počúva sa. A počúvanie je dnes jednou z najodvážnejších foriem pozornosti. Život, ktorý sa neodkladá, nie je život bez plánov. Je to život, ktorý sa za plány neschováva. Začína tam, kde prestaneme dokazovať vlastnú hodnotu a namiesto toho ju prijmeme.

Január sa potom prestáva javiť ako skúška a stáva sa bránou. Nie do lepšej verzie seba samého, ale do hlbšie prežívanej prítomnosti, ktorá unesie celý ďalší rok.

Byť ako rozhodnutie

Byť nie je pasívny stav. Nie je to únik z reality ani rezignácia na zmenu. Byť je rozhodnutie zostať pri tom, čo je pravdivé, aj keď to nie je pohodlné ani obdivuhodné. Je to vnútorný postoj, ktorý nevyžaduje potlesk, no vyžaduje odvahu. Odvahu nepohnúť sa hneď. Odvahu neskryť sa za plán, výkon či očakávania iných.

Možnosť sa neotvára vtedy, keď máme všetko vyriešené. Objavuje sa v momente, keď si dovolíme pomenovať realitu bez snahy ju okamžite opraviť. Keď prestaneme pred sebou uhýbať. V tomto pomenovaní je zvláštna sila: veci prestávajú byť hrozbou a stávajú sa materiálom života. Nie ideálnym, ale skutočným.

Konzistentnosť nevzniká z veľkých rozhodnutí, ale z malých návratov. Z toho, že sa k sebe opakovane vraciame, aj keď sa stratíme. Že nenecháme jeden unavený deň znehodnotiť celý proces. Konzistentnosť je tichá vernosť tomu, čo sme raz rozpoznali ako pravdivé. Nie rigidná disciplína, ale vnútorný smer, ktorý sa dá znova nájsť.

Tak čo mám teda urobiť?

Potreba veci pomenovať nie je slabosť. Je to znak zrelosti. Veci, ktoré zostávajú nepomenované, nás riadia potichu. Keď im dáme slová, strácajú moc. Nie preto, že by zmizli, ale preto, že s nimi môžeme byť v kontakte. Pomenovanie je akt starostlivosti o seba. Nie obžaloba, ale pozvanie k jasnosti.

Vnútorná sila byť nespočíva v tom, že máme jasno. Spočíva v tom, že sa nezľakneme nejasnosti. Že vieme zostať prítomní aj v období, keď sa veci ešte len skladajú. Byť znamená dôverovať procesu, ktorý nemá rýchly výsledok, ale má smer. Možno práve to je najpravdivejší začiatok roka. Nie nový obraz o sebe, ale ochota zostať v kontakte s tým, kým sme. Nie rýchle predsavzatie, ale pomalé zakorenenie. Nie snaha „byť viac“, ale dovolenie „byť dosť“.

A v tomto „dosť“ sa nenápadne otvára priestor. Pre pohyb, ktorý nevzniká z tlaku. Pre rozhodnutia, ktoré majú váhu, pretože vychádzajú z pravdy. Pre život, ktorý sa nemusí dokazovať, aby mohol byť žitý.

To nie je málo.

To je začiatok, ktorý unesie celý rok.

Takýto začiatok nie je efektný. Je však udržateľný. A to je dnes viac než dosť.

Foto: autorka