S odpustením prichádza uzdravenie
Je ťažké ho získať. A ešte ťažšie oň prosiť. No je dôležitým prvkom duchovného života aj medziľudských vzťahov. Aj preto ho v modlitbe spomíname každý deň.
„Pane, koľkoráz mám odpustiť svojmu bratovi, keď sa proti mne prehreší? Azda sedem ráz?“ Ježiš mu odpovedal: „Hovorím ti: Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz.“ (Mt 18, 21 – 22) Odpustenie sprevádza kresťana počas celého života. A odpustenie skrze Kristovu smrť na kríži a následné zmŕtvychvstanie je nosnou témou kresťanského učenia.
Odpusti a bude ti odpustené
Odpustiť nie je ľahké. Dokonca je to proti ľudskej prirodzenosti. Oveľa jednoduchšie – a aj prirodzenejšie – je uchovávať v sebe hnev voči tomu, kto nám ublížil. No Boh nám svojou milosťou dáva príklad – dostávame to, čo si nezaslúžime. Dostávame veľmi dobré veci, napriek tomu, že sme hriešni. Preto by sme mali byť schopní odpustiť, hoci to nie je vždy ľahké.
Odpúšťať je dôležité aj vtedy, keď nikto o odpustenie nežiada. Odpustenie totižto so sebou prináša uzdravenie. Hoci aj postupne. Odpustenie tým, ktorí sa voči nám dopustili krivdy alebo nás zranili, nám umožní na nich hľadieť s láskou. A tento vzťah môže byť uzdravený.
Odpustenie človeku je zároveň prejavom nášho vzťahu s Bohom. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame: „…nemôžeme milovať Boha, ktorého nevidíme, ak nemilujeme brata či sestru, ktorých vidíme.“ (KKC, 2840) Katechizmus zároveň dodáva, že neodpustenie bratom a sestrám uzatvára srdce a jeho tvrdosť ho robí nepriepustným pre Otcovu milosrdnú lásku.
Prosiť o odpustenie
Dôležité je však nielen odpúšťať. V Matúšovom evanjeliu v 5. kapitole čítame: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar.“ To sú Ježišove slová.
Prosiť o odpustenie je preto rovnako potrebné ako odpúšťať. Túžba a snaha o zmierenie dláždi cestu uzdraveniu vzťahu. Prísť za človekom, s ktorým sme sa pohádali či inak pohnevali, si vyžaduje určitú dávku pokory a lásky. A skutočnú túžbu zmieriť sa so svojím bratom či sestrou v Kristovi.
Zmierenie je často duchovný boj – so sebou samým, so svojou pýchou, ale aj s napätím vo vzťahu. Preto je dobré zveriť snahu o zmierenie Bohu. Modliť sa za uzdravenie, za pokoj v srdci druhého človeka, aj za silu odpustiť sebe samému.
Odpustenie a zmierenie sú hlbokým svedectvom viery. Ukazujú, že láska je viac ako emócia. Je to rozhodnutie. Rozhodnutie priniesť pokoj a budovať vzťahy. Boh si praje, aby sme sa vydali na cestu skutočného zmierenia, ktoré je sprevádzané zmenou zmýšľania a konania – pokáním. Je to cesta, po ktorej kráčal aj Kristus.